Nájdeš nás aj na:

Cestopisy

V Keni som si prvýkrát uvedomila, že som beloška (Zápisky z Kene, 5. časť)

V Keni som si prvýkrát uvedomila, že som beloška (Zápisky z Kene, 5. časť)

Zo Slovákov len veľmi pomaly opadávajú pozostatky pokrivenej povojnovej a socialistickej minulosti, vidím to na starých rodičoch. Ani Keňania sa ešte nevyrovnali s tým, ako s nimi zaobchádzali bieli kolonizátori. Nemám na mysli len zaberanie ich území, fyzické lapačky a podmaňovanie si ich ako otrokov, skôr to, čo to zanechalo v ich pamäti, v ich genetickom kóde. Ako zmýšľajú o sebe i o nás. K akému správaniu ich to vedie a ako ich v tom neustále podporujeme.

Reklama
Jedna z mojich najkrajších spomienok – návšteva prastarého lesa Mau v spoločnosti pôvodných obyvateľov z kmeňa Ogyek.

Za lokálnu cenu

Až v Keni som si prvýkrát uvedomila, že som beloška. Som mzungu. A čo to pre koho znamená! Vždy to vyústilo do rôznych vtipných, smutných i poučných situácii pre obe strany. Najskôr ma po dedine Mtomondoni volali biela Barbie, časom som bola tá, čo objíma pouličné psy a po mesiacoch už iba Diana. Chlapci na motorkách po mne vypiskovali a posielali mi bozky, neskôr mi odviezli ťažký nákup domov aj za lokálnu cenu.

Šofér Kalama sa stal mojím priateľom po tom, čo som mu jasne vysvetlila, že mu nemôžem kúpiť novú motorku, lebo musím mame Esther platiť za prenájom domčeka rovnako, ako každý iný človek platí za svoje záväzky. Časom pochopili, že nie som bohatá mzungu, hoci v skutočnosti ste možno bohatší ako oni i vy, kto práve čítate tento text. Prijali fakt, že na pobreží ich krajiny nedovolenkujem, ale dobrovoľničím a doma na Slovensku pracujem. No za hranicou mojej dediny sa všetko začalo zas a znova.

Ja, mzungu.

Sex, drogy a turizmus

Už si ani nepamätám koľko ráz ma ktosi požiadal o ruku. Niektorí pytači boli milí, iní sa  správali nátlakovo a nepríjemne. Na pláži som si prvé týždne nemohla prečítať ani stranu z knihy bez toho, aby za mnou ktosi neprišiel s náramkami, kľúčenkami či s marihuanou. Po mesiacoch spoznávali moju tvár a nechali ma vychutnať si oceán.

Na ten ma vždy prešla chuť, keď sa mi pred nosom po pláži špacírovali obnažené biele ženy v dôchodkovom veku s mladými svalnatými černochmi. Podobných dvojíc, len v obrátenom garde, bolo tiež dosť. Sexturizmus má v tropickej časti tejto krajiny tuhé korene a vôbec nepomáha obrazu bieleho človeka v očiach Keňanov.

Emočne (ne)oťukaná

Pár dní pred definitívnym odchodom z Kene mi Beatrice z trhu hodila do tašky jabĺčko zadarmo, aby ma choroba, ktorá sa na mňa nalepila kdesi cestou do Ugandy, rýchlejšie prešla. Cítila som sa ako doma. Bola som tam doma, hoci sa mi nikdy ani na chvíľu nepodarilo stratiť sa v dave. Ten pocit mi chýbal zo všetkého najviac. Akokoľvek som sa pred vycestovaním na podobné situácie pripravovala hovoriac si, že Nepál ma už emočne oťukal, mýlila som sa.

Zo všetkých momentov, ktoré do veľkej miery ovplyvnila moja farba pleti, mi v pamäti najsilnejšie utkveli dva. Nevinné presvedčenie malých, ani nie 12-ročných dievčat, že bieli ľudia majú krajší, šťastnejší a jednoduchší život práve preto, že sú bieli, mi nahnalo slzy do očí hneď v úvode môjho pobytu v Keni. Niekoľko týždňové zvádzanie od ženatého muža, ktorý mi chvíľami naháňal strach, vo mne naopak vyvolalo pobúrenie.

Processed with VSCO with x1 preset

Tí bieli a tí čierni

Možno som tým najjednoduchším spôsobom vysvetlila dievčatám, že ani život bieleho človeka nemusí byť vždy prechádzka ružovou záhradou, nepodarilo sa mi však zmeniť uhol pohľadu toho muža, ktorý sa mi ponúkal až ponižujúcim spôsobom. Nepozeral sa na mňa ako na ľudskú bytosť, na ženu, ale ako na prostriedok, na ktorého konci je finančný zisk. Aj on svoju vlastnú hrdosť strčil kdesi pod veľký klobúk.

Keď sú nám stretnutia súdené

Len dva týždne po mojom príchode na kenské pobrežie navštívili naše tréningové centrum Kwetu deti zo základnej školy Happy Junior v Mombase. Niekoľko desiatok malých zvedavých telíčok v hnedých uniformách sa vykotúľalo von z autobusu, posadalo si do nášho altánku so strechou z palmových listov makuti. Oči upierali na mňa, jedinú mzungu v priestore.

Jasali, že uvidia mangrovníkový les i živé kraby a krevety, zhíkli, keď zistili, že môžu ochutnať čerstvo zarobený med. Rozdelili sme ich do menších skupín, aby sa nám s nimi ľahšie pracovalo. Skupina, s ktorou som sa rozhodla stráviť celý deň, mi zrejme bola súdená.   

Prednášku o tvorbe a spracovaní medu, dôležitosti včiel pre ľudstvo a ich ochrane pred nami samými deti prečkali v tichosti a so záujmom. Počas druhej lekcie o spracovaní listov stromu neem a ich využití pre ľudské zdravie sa okolo mňa pomaly tvorila malá skupinka dievčat, ktoré som viac zaujala ja ako akési stromy rastúce v okolí.

Deti z Happy Junior School. Proste tie najmilšie deti, ktoré som v Keni stretla.

Ktorá žena je na svete najkrajšia?

Pri prechádzke mangrovníkovým lesom sa na mňa jedno z tých roztomilých dievčat otočilo a povedalo – pani, ste najkrajšia žena, akú som kedy videla. Vyriekla to s veľkým potešením, zrejme sa na to dlho odhodlávala. Pamätám sa, ako som sa jej rozpačito poďakovala. Potom som sa jej opýtala, prečo si to myslí. Máte dlhé zlaté vlasy a ste biela – povedala.

Celú prednášku o mangrovníkoch a o tamojšom vodnom ekosystéme som premýšľala nad tým, čo tomu krásnemu dievčatku s veľkými hnedými očami poviem. Cez obed som si prisadla k mojim malým priateľkám so zámerom pokračovať v konverzácií o kráse žien. Počkala som, kým moja milá obdivovateľka doobeduje a požiadala som ju, aby mi podala svoju rúčku. Zaujalo to aj ostatné dievčatá.

Všetky sme krásne

Je na mojej ruke niečo iné ako na tej tvojej? – opýtala som sa jej.

Chvíľu si ich premeriavala a neisto povedala – nie.

Mám oči, uši, nos aj ústa ako ty? – znovu som položila otázku.

Áno. – zaznelo z jej úst o čosi odhodlanejšie.

Tak potom medzi nami nie je nijaký rozdiel. Sme rovnako krásne. Farba pokožky ani vlasov nič neznamená. Je to len malý detail, vďaka ktorému vyzeráme všetci odlišne, aby si nás ľudia na ulici nepomýlili. Aby mama a oco nevyzerali rovnako, ani babka s dedom a kamoška s kamoškou. To dáva zmysel, nie? – žartovala som s ňou.

Pozrela sa na mňa s úsmevom. Všetky dievčatá sa začali chichúňať.
Naozaj som taká pekná ako vy? – uistilo sa dievčatko ešte raz.
Si. – Povedala som.

O tom, že sme obe rovnako krásne, som viedla milú no neľahk´konverzáciu s dievčatkom vľavo.

Som z kmeňa Slovákov

Po chvíľke sa k nám pridali i chlapci. Vyzvedali, kde je Slovensko, či sa nachádza v Amerike, z akého som kmeňa a prečo mám ruský prízvuk. Tú poslednú poznámku som sa snažila prejsť taktným zahanbeným mlčaním a rozhodla som sa venovať overiteľným skutočnostiam. Vytiahla som z vrecka mobil, s deťmi sme hodný čas na internete vyhľadávali mapy Slovenska, Kene aj Ameriky.

Porovnávali sme kontinenty a ja som ich hrdo obsypávala faktami, ktoré som si pred cestou načítavala ako besná. Keď som im povedala, že Slovensko je o viac ako 600-krát menšie ako celý africký kontinent, a že by sa stratilo v hlbinách Viktóriinho jazera, gúľali svojimi obrovskými zvedavými očiskami.

Niektorí chceli veľkosť či skôr malosť Slovenska odmerať aj fyzicky, no po pár metroch krokovania túto snahu vzdali. Smiali sa na tom, že nepochádzam z nijakého kmeňa a väčšina z nich usúdila, že taký život musí byť veľmi nudný.

Jeden z najpamätnejších záberov a vlastne aj jeden z najkrajších dní, aké som za sedem mesiacov v Keni zažila.

Mylné predstavy

Náš globálny sever som im vykresľovala ako omnoho menší, no zložitejší svet, ako sa im vidí. Súcitili s americkými deťmi, keď sa dozvedeli, že viac ako 40 percent z nich žije v skutočnosti v rodinách s veľmi slabým, dokonca až podpriemerným finančným zázemím.

Výskali, keď sa dozvedeli, že skorumpovaný nie je len kenský prezident. Len ťažko verili tomu, že v Európe ani v Amerike nemáme len mrakodrapy a nablýskané autá, že dokonca nie všetci majú doma elektrinu a ľudia, bohužiaľ, i v našom svete, dokonca v mojej rodnej krajine, nemajú prácu či peniaze. Príbehom o zamrznutých ľuďoch bez domova počas krutých zím som ich šokovala natoľko, že sa istú chvíľu nikto z nich nezmohol na ďalšiu otázku.

Keď už som bola sama ohučaná a unavená, no pomerne spokojná so svojou premiérovou výchovnou aktivitou, krátili sme si voľnú chvíľu zapletaním vlasov, až kým po deti nedorazil autobus. Srdečne sme sa rozlúčili, hoci sa nám veľmi nechcelo. Bol to jeden z najkrajších dní, aké som v Keni zažila, no aj tak som sa večer doma pri spomienke na podstatu komplimentu toho roztomilého dievčatka rozplakala. Taká už raz som. Sentimentálna.

Prednáška o tom, aké formy života nájdeme v miestnych vodách.
Chlapci pri prednáške o liečivých účinkoch stromu neem.

Človeka vždy správne neodhadneš

Základ rýchlej prepravy z dediny do mesta v prípade nutnosti alebo len z bezbrehej lenivosti počas horúcich pobrežných dní, je mať dobré kontakty na taxikárov na motorkách. Svieži vzduch vo vlasoch vždy prebudí telo i myseľ. Iste, nie je rozumné rozdávať svoje telefónne číslo len tak hocikomu. Stáva sa, že toho druhého zle odhadneme.  

Raz som pešo kráčala alejou stromov cez Aloo Drive dolu dedinou až do priľahlej Mtwapy. Po pätnástich minútach chôdze, spotená a zadychčaná karhajúc samú seba, že som si opäť zabudla so sebou vziať fľašu vody, začula som za chrbtom zvuk prichádzajúcej motorky.

Vodič sa volal Japhet. Vysadla som mu za chrbát. Najskôr sme sa zdvorilo rozprávali o spaľujúcom teple, ktoré nás v ten deň všetkých akosi otupovalo, spomaľovalo. Opýtal sa ma, či si neuložím jeho telefónne číslo v prípade, že by som niekedy opäť potrebovala odvoz. Súhlasila som. Nad žiadosťou o krátke prezvonenie, aby si i on mohol uložiť to moje, som už hlbšie nepremýšľala.

Na prechádzke so psami po dlhej, predlhej ulici Aloo Drive. Tu som narazila na motorkára Japheta.

Aby sme mali za čo deti nakŕmiť

Ešte počas jazdy mi začal tento pomerne vysoký, no zavalitejší muž s výraznými črtami tváre klásť neprimerané a príliš osobné otázky. Si vydatá? Si tu sama? Máš priateľa? Si panna? Aké sexuálne polohy máš najradšej? Snažila som sa ho upozorniť, že je to nevhodné, na otázky som mu odpovedala jeho vlastnými. Dúfala som, že mu to príde nepríjemné. Keňania sú v tejto oblasti ešte stále pomerne uzavretý národ a len horko-ťažko z nich dostať prejav akýchkoľvek citov voči iným mužom či ženám na verejnosti.

Japhet s tým však problém nemal a cesta na stanovište matatu, ktoré ma malo odviesť ďaleko od tohto muža, sa stávala večnou. Bol už niekoľko rokov ženatý, mal deti a okrem práce motorkrára bral i príležitostné fušky v meste na stavbách, ktoré zachvátili Mtwapu. Keď sa rozrečnil o svojom sexuálnom živote, zahriakla som ho.

Myslel som si, že vy, biele ženy, nemáte problém rozprávať sa o takýchto veciach otvorene. – povedal. Nemala som najmenšiu chuť rozvíjať s ním túto debatu, neodpovedala som preto. On však pokračoval. Vysvetľoval mi, že s manželkou majú akúsi prazvláštnu dohodu o jeho občasnom zahýbaní s inými, ale len bielymi ženami. Tie toleruje vraj len preto, že Japhetovi za jeho služby zaplatia. Aby sme mali za čo nakŕmiť deti – dodal.

Miestne hanblivé dieťatko.

Prečo ma nenávidíš?

Veľmi slušne som sa mu snažila vysvetliť, že o takéto služby záujem nemám. Keď som zosadla z motorky a zaplatila mu za odvoz, modlila som sa za to, aby som ho už nikdy nestretla. No ešte v ten večer mi poslal niekoľko svojich fotografií cez mobilnú aplikáciu Whatsapp a pokračoval v tom niekoľko ďalších dní.

Začínalo to prianím dobrého rána, pekného pracovného dňa a končilo jeho fotografiou na dobrú noc. Keď som neodpovedala, prichádzali správy s otázkami prečo ho nenávidím, či som rasistka alebo lesba. Po niekoľkých dňoch neustáleho vyzváňania telefónu som sa rozhodla poslať mu jednu jedinú správu s vysvetlením a žiadosťou o to, aby s touto šarádou prestal.

Našťastie to vzdal

Snažila som sa mu vysvetliť, že by som nikdy nič podobné neurobila. Najmä nie so ženatým mužom, ktorého doma čaká manželka a deti. Podhadzovala som mu i otázky na zamyslenie, či je takéto konanie v súlade s posvätnou tradíciou kresťanského manželstva, ktoré uzavrel pred rokmi so svojou ženou.

Akákoľvek moja reakcia jeho guráž len podporila. Akoby ho nezaujímalo, čo mu odpovedám, ale len to, že na jeho texty reagujem. Komunikácia s ním nemala nijaký zmysel.

Odbíjala som ho na cestách, keď ma zastihol prechádzať sa peši alejou s Estherinými psami, i keď som kráčala do mesta sama v daždi. Bol urazený, motorkou šiel hodnú chvíľu za mojím chrbtom, no potom to, našťastie, vždy vzdal. 

Rybačka v umelo vytvorených rybníkoch. Každý, ženy aj muži, majú svoje úlohy rozdelené.
Na trhu.

My a vy

Poslednýkrát som sa s ním stretla neďaleko môjho domu, keď sa ku mne pozýval na večeru a nocľah. Vtedy vo mne vzkypela všetka ženská hrdosť. Vysvetlila som mu, že za takéto obťažovanie by som ho mohla pokojne udať i na polícii. Jeho posledná reakcia ma však zanechala bez slov. Vaši muži dávajú rovnaké návrhy našim ženám, prečo to potom nemôžem robiť i ja? – opýtal sa ma.

V hlave sa mi vynorilo množstvo odpovedí. Bieli ľudia z ekonomicky vyspelých krajín nedokážu nájsť uspokojenie vo vlastnom prostredí. Využívajú slabý systém justície v krajinách tretieho sveta a zraniteľnosť sociálne slabších žien a detí. Je to pre nich len vedľajší zdroj dovolenkového potešenia. Láka ich inakosť a exotickosť, ku ktorej sa doma nepriznajú. Sú frustrovaní zo staroby či nevydarených vzťahov. Majú dokonca pocit, že tým svojim obetiam pomáhajú.

Jednoznačnú odpoveď na Japhetovu otázku, akokoľvek po nej stále pátram, však v skutočnosti nepoznám. Možno ju len neviem vstrebať a pochopiť. Neviem sa na vec pozrieť z pohľadu turistu praktizujúceho sex s mladými lokálnymi deťmi, dievčatami a chlapcami. Tá jediná, ktorú som mu v ten moment ponúkla, ho zrejme neuspokojila – nijaký muž by sa takto k ženám správať nemal.

Svadobné fotenie. Muži nosia na rukách ženíchovu manželku, zatiaľ čo on sa zábave prizerá.
Najprv žena nakŕmi muža, potom tortou nakŕmi aj on ju.

40 tisíckrát #MeToo

Po skúsenosti s Japhetom som si páry na plážach od Diani Beach po Lamu až na severné pobrežie v Malindi a Watamu začala počas svojich krátkych výletov všímať oveľa viac. Mnohé z lokálnych krásnych dievčat, ktoré robili spoločnosť starším a skutočne starým bielym mužom mali sotva osemnásť rokov. Mladí chlapci, ktorí sprevádzali staršie biele ženy boli na tom s vekom veľmi podobne.

Keď som sa o tom rozprávala s mamou Esther či s kolegami, ich častým prianím bolo, aby Európania a Američania radšej investovali menej do biznisu či agrikultúry, len aby zastavili sexturizmus a prostitúciu.

Čítala som si o tejto problematike reportáže a štatistiky, bolo mi z toho na vracanie. Len na pobreží Mombasy je do tohto biznisu zapletených minimálne 40-tisíc kenských dievčat a z nich väčšina mladších ako 18 rokov. Ich počet s rozvíjajúcou sa krajinou a jej možnosťami stále narastá. UNICEF dokonca tvrdí, že v Keni je dnes súčasťou sexturizmu viac ako 30 percent všetkých kenských detí vo veku 12 až 18 rokov. To je šialené!

Kenskí študenti podmorskej biológie, ktorí u nás v KWETU tréningovom centre dobrovoľničili. Aj s nimi som sa neraz o láske a vzťahoch v Keni rozrpávala.

Nepýtaj sa a nič nehovor

Hoci podľa zákona je v Keni sexuálny styk s neplnoletou osobou stíhateľný odňatím slobody až na 15 rokov a väzenie hrozí i tomu, kto o takomto čine vie, no nenahlási ho, oveľa častejšie platí v týchto oblastiach takzvané pravidlo – nepýtaj sa, nehovor.

Rodičia, ktorí denne bojujú s tým, čo dajú svojim deťom jesť alebo z čoho im zaplatia školné, často o činnosti svojich dcér a synov vedia. Mlčia, pretože, hoci s nevôľou, príjmu fakt, že aj toto je spôsob, akým zabezpečia svojim ostatným deťom základné potreby. A tak sexuálni otroci prestávajú chodiť do školy, stávajú sa súčasťou bludného kruhu prostitúcie, drogového priemyslu a HIV pozitívnej stratenej mládeže.

Mnohé romániky s belochmi začnú a končia nevinne alebo so zlomeným srdcom. Tento biznis však už roky prerastá do čohosi väčšieho. Vykorisťovatelia majú triky, ako svoju činnosť skryť za šľachetné úmysly. Hovorí sa tomu sexuálne vykorisťovanie v mene charity. Zameriavajú sa na deti a ženy z chudobných miest a obcí pod zámienkou poskytovania školného, brigády či práce. Štatisticky sa tento nechutný kontroverzný celosvetový biznis dotýka minimálne v Keni už dvanásťročných detí.

#OnyTiež

Moje milé malé priateľky a ich spolužiaci zo školy, s tak signifikantným názvom Happy Junior, mali v roku 2017, keď som v Keni žila ja, dvanásť rokov. Keď si predstavím, že by sa niektorá z tých dušičiek mala stať súčasťou tohto biznisu, zovierajú sa mi päste.

Dievčatá z Happy Junior School. Pamätám si, že dievčatko úplne vľavo chcelo byť speváčkou.

Určite si ešte spomínate na celosvetovú kampaň #MeToo, tá prispela k podrobnej diskusii o rozsahu sexuálneho zneužívania, násilia a obťažovania. Nalomila ľady, pod ktorými sa ukrývali dôvody, prečo veľké množstvo žien o svojich skúsenostiach so sexuálnym obťažovaním nehovorí. Prečo to v našej spoločnosti trvalo tak dlho? Koľko to bude trvať krajinám ako je Keňa, v ktorej ešte stále dominuje patriarchálne videnie spoločnosti?

V Keni navyše zatienili kampaň #MeToo opakujúce sa prezidentské voľby a následný bojkot opozičného kandidáta Rayla Odingu po jeho druhej prehre o kreslo. Hoci sa v roku 2017 vyskytlo v kenských médiách niekoľko desiatok správ o znásilnení či sexuálnom obťažovaní, kým som z tejto krajiny odišla, nedočkala som sa ani jedného súdneho stíhania.

Netolerujme to

Či je to biely cudzinec alebo miestny Keňan, páchateľov tu viac-menej len berieme na vedomie – povedala mi priateľka Tmah. Myslí si, že kým budú neslušné sexuálne vtipy na adresu žien v Keni považované samotnými ženami za prirodzené mužské správanie, potom sa veľmi dlho nič nezmení.

Nepomáha tomu ani klíma hanby a strachu z toho, ako by sa na ne pozerala rodina, dedina či celé spoločenstvo, ak by na nejakého muža takto ukázali prstom. Platí to predovšetkým vo veľmi odľahlých skupinách obyvateľstva s nízkym povedomím o základným ľudských právach.

Uvedomujte si pri svojich cestách do krajín tretieho sveta, akí môžete byť v očiach miestnych ľudí privilegovaní už len preto, akej farby je vaša pokožka. Je aj na nás, aby sme tieto stereotypy vyvrátili.

Článok Zápisky z kenského denníka, 5. časť:  Ja, mzungu bol pôvodne publikovaný 17.12.2017 na portáli Nadácie Milana Šimečku www.multikulti.sk


Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.


Špeciálne ponuky pre našich čitateľov


  • Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
    • Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
    • Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
    • Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
    5/5 - (5 votes)
Komentáre

Diana lepšie umýva riad, ako varí. Aj preto tak miluje svojho chlapa, čo sa v kuchyni snáď narodil. Na psy nedá dopustiť, na tie svoje, ani na tie z OZ Pes v núdzi. Ostatne, ako na všetky iné zvieratá. Keby mohla v živote vycestovať už len jediný raz, vrátila by sa domov k mame Esther, do Kene, na Aloo Drive do domčeka nad zátokou.

Hore