Nájdeš nás aj na:

Cestopisy

Mojim najväčším problémom bola biela žena nespokojná so životom (Zápisky z Kene, 4. časť)

Mojim najväčším problémom bola biela žena nespokojná so životom (Zápisky z Kene, 4. časť)

V Keni som stretla dve ženy, ktoré zmenili môj pohľad na rodičovstvo, ženstvo a multikulturalizmus. Jedna pre mňa predstavuje čisté dobro. Pri spomienke na tú druhú mnou prejde mráz. Hovorí sa, že nič nie je čiernobiele, hoci v tomto prípade to tak je. Istým spôsobom. 

Reklama

To dobro predstavuje moja kenská mama Esther. Tá druhá, nazvime ju K, je až sibírsky chladná biela žena, telom aj dušou. Pôvodom je z Ruska. Obe majú čosi spoločné. Do života sa im priplietol muž inej farby pleti. Nemala som to šťastie stretnúť ani jedného z nich. Videla a počula som len to, ako im zmenili životy. Žila som s týmito ženami  v jednom meste, na jednom dvore, no predsa som mala pocit, že som pri každej z nich prechádzala z jedného sveta do druhého.

Svet podľa Esther

S mamou Esther sme si občas osamote vypili teplý čierny čaj so zázvorom na verande pred domom. Veľmi rýchlo sa medzi nami vytvorilo priateľské puto. Esther má dar, ktorý mnohým ľuďom chýba. Je absolútne vyrovnaná so svojím životom. Je otvorená, príjemná a veľmi múdra žena. Po niekoľkých týždňoch som o nej vedela toľko, ako o mnohých svojich blízkych neviem dodnes. Platí to aj naopak.

Keď som sa jedno marcové horúce popoludnie vrátila domov z práce, sama som sa ponúkla k Esther na čaj. Listovala som pritom rodinným albumom Cookovcov – tri dcéry, jeden syn, biely muž a štyri vnúčatá.

Mama Esther a jej vnúčik Elijah na ceste k doktorovi na bežnú kontrolu. Obaja dokázali v aute veľmi rýchlo zaspať.
Foto: Môj archív

Long story short

Esther sa narodila neďaleko dažďového pralesa Kakamega severozápadne od hlavného mesta Nairobi pri hraniciach s Ugandou. Vyrastala v čase, keď bola Keňa ešte britskou kolóniou a svoju mladosť prežila v bujarom období revolúcie za nezávislosť.

Ako deti nás rodičia a starí rodičia pred belochmi vystríhali, nesmeli sme sa k nim ani priblížiť. Vraveli, že ak nejakého zbadáme, máme pred ním ujsť – spomínala Esther na detstvo. Prirodzene sa ich preto stránila a nemala o nich dlho dobrú mienku.

Veľmi mladá odišla za prácou do Nairobi. Onedlho sa z nej stala slobodná matka s troma dcérami, s ktorými jej pomáhala opatrovateľka. Pracovala ako vedúca personálu jedného zo špičkových miestnych hotelov. Tam jej do života vstúpil britský profesor jazykov a literatúry. Bol súčasťou skupiny vedcov a profesorov, ktorí do Nairobi prišli na medzinárodnú konferenciu.

Estherino vnúča Eli, moja malá priateľka.
Foto: Môj archív

Poriadna zápletka

Bieli návštevníci sa v hoteli museli cítiť ako v bavlnke. Tohto zatiaľ neznámeho muža však odviezli po jednej z večerí, na ktorú dohliadala práve Esther, do nemocnice. Šéf hotela sa jej vyhrážal vyhadzovom, domnieval sa, že jedlom naschvál priotrávili váženého hosťa. Vedela som, že to nemôže byť otrava jedlom, všetci ostatní boli totiž v poriadku. Na vlastné oči som sa musela ísť presvedčiť až do nemocnice, čo sa tomu mužovi vlastne stalo – rozprávala mama.

Pánovi Cookovi operovali zápal slepého čreva, trápil ho aj žlčník a žalúdok. Nebol zdravý dávno predtým, ako prišiel do Kene. Vy, bieli ľudia, máte vždy nejaké zdravotné problémy. Neustále sa niečím stresujete a nejete s rozumom. Takto to potom dopadne – smiala sa Esther.

Keď zistila, že nie je dôvod, aby pre tohto bieleho muža prišla o prácu, tešila sa, dala sa s ním v nemocnici rovno do reči. Pán Cooke sa pred ňou zaraz rozplakal. Doma v Anglicku ho čakalo problémové manželstvo, bol takmer pred rozvodom. Navyše za ním žena do Nairobi poslala ich iba 14-ročnú dcéru a on nevedel, čo s ňou počas jeho hospitalizácie bude.

Na predsudky terapiou šokom

Nebola som zvyknutá vidieť dospelého muža plakať. V mojej kultúre to bol prejav slabosti – vysvetľovala mi Esther. Ponúkla mu, že sa o dcéru postará, kým vyzdravie, bolo jej ho ľúto. Vtedy sa znova rozplakal a ja už som začínala mať pocit, že tento muž je snáď totálny blázon – povedala. Smiali sme sa spolu z plných pľúc. 

Keď ho z nemocnice prepustili, v Estherinom dome zostali obaja ako hostia ešte niekoľko dní. Zamiloval sa do nej, ona ho odmietala. V Anglicku mal zvyšok vlastnej rodiny, ku ktorej sa musel vrátiť. O niekoľko dní s dcérou odišli. Mnohí z bielych mužov sa do našich žien zamilujú na prvý pohľad. Sú pre nich exotické a tajomné. Časom sa im zacnie za vlastnou kultúrou – rozprávala Esther.

Z Británie jej prichádzali zamilované listy, na ktoré nereagovala. Trvalo to niekoľko mesiacov, potom nastalo ticho. Keď už si myslela, že na ňu konečne zabudol, objavil sa v jedno ráno pred jej domom iba s jedným kufrom. Rozviedol sa a život v Anglicku hodil za hlavu. Zostali spolu až do konca jeho dní.

Estherin vnuk Tosha. Na fotografii spolu sedíme na motorke. Tosha mi bol v jeden z mojich posledných dní pomáhať v tréningovom centre postarať sa o domáce zajace.
Foto: Môj archív

Láska na kazetových páskach

Hovorila o ňom s veľkou láskou. Precestovali Keňu, Tanzániu, Ugandu, Rwandu či Etiópiu. Pán Cooke spoluzakladal školy, učil deti a vzdelával miestnych profesorov. Jej dcéry, ktoré vychovávala ako slobodná matka, o ňom dodnes hovoria ako o otcovi. Hoci poznám svojho biologického otca, nevolám ho tak. Nezaslúži si také oslovenie. Zaslúži si ho ten, čo ma vodil do školy a čo ma naučil plávať –  povedala mi raz Tmah, Estherina dcéra.

Keď sa narodil ich jediný syn Scip, Esther prestala chodiť na služobné cesty s ním, zostávala s deťmi doma. Vtedy jej posielal zamilované básne na kazetových páskach. Bol romantik a ona romantička, každý po svojom. Esther vždy túžila bývať pri zátoke. Z našetrených peňazí kúpili pozemok, na ktorom dnes stoja útulné domčeky, aj ten môj, so strechami z pálm zvané makuti. Tam chceli prežiť svoju starobu.

Pozemok, ktorý rodina Cooková po návrate do Kene kúpila pre seba a pre svoje deti. Vpravo, za stromami trčí biela stavba – to je môj kenský dom. Vľavo, len pár metrov od neho, stojí veľký biely dom. V ňom býva mama Esther so svojou rodinou.
Foto: Môj archív

Svoji až do smrti

Nikdy sa však nevzali, nebol na to popri práci a cestovaní čas. Pán Cooke ju požiadal o ruku až na smrteľnej posteli. V jedno dopoludnie som za ním prišla do hospicu a on bol akýsi šťastný. Vypľúval krv a všetko ho bolelo, ale na tvári mal úsmev – spomínala Esther. Hovorila o tom s takou rozvahou, s citom a zároveň chladne. Pominuteľnosť života vnímajú mnohí Keňania trochu inak ako my.

Povedal mi – vždy som chcel, aby si bola mojou ženou, tak sa ňou dnes i staneš – spomínala mama. Dva dni po sobáši zomrel. Esther pochovala vo veľmi krátkom čase muža aj svoju najstaršiu dcéru, po ktorej zostali dve krásne deti – Juliette a Tosha. Obaja s ňou žijú na pobreží. Nikdy som mamu Esther nevidela plakať. No v to popoludnie pri čaji sa jej oči ligotali potláčanými slzami.

Na slávnosti v našej dedine Mtomondoni – s Tmah, mamou Esther a Juliette.
Foto: Môj archív

Vo vlastnej bubline

Raz sa spoza Estherinho domu vynorila akási strapatá hlava. Jej krok zneistel, keď ma zbadala. Esther ju privítala s úsmevom a prizvala ju k nám. Z hanblivého mladého dievčaťa sa razom vykľula príjemná výrečná spoločníčka. Bola to dcéra tej druhej ženy menom K, volajme ju N.

N mala v tom čase 18 rokov. Som si istá, že aj dnes ešte miluje knihy, sama texty písala. Zbožňovala japonskú kultúru, hlásila sa tam dokonca aj na univerzitu. Pripomínala mi moje sestry, sú takmer v rovnakom veku. Prirodzene sme sa spriatelili. Nikto z nás vtedy netušil, aký to bude mať rýchly spád.

N a ja na ceste do tréningového centra.
Foto: Asena Filková

Stále pod kontrolou

Chodievali sme spolu na prechádzky so psami, behávali sme dva kilometre alejou stromov po Aloo Drive na koniec dediny a naspäť. Kenský svet okolo seba som ešte len spoznávala, bolo príjemné nájsť si tak skoro po príchode kamarátku. Bolo z nej cítiť, že jej chýba blízka osoba.

Na akejsi americkej strednej škole študovala na diaľku. Vravela mi, že v miestnej škole ju šikanovali, lebo je „zmiešaná“. Väčšinu dňa bola zavretá v malom domčeku v jednej izbe s mamou K. Esther mi raz povedala, že keď sa uchádzali o bývanie, na výber mali jednoizbový domček alebo dom pri bazéne s troma miestnosťami. Pre dospievajúce dievča je vlastná izba ako soľ, ale nie.

N trávila čas prevažne za počítačom. Jej najlepšia priateľka pochádzala z Indie. Nikdy sa však nestretli zoči-voči. Svoje radosti aj útrapy zdieľala s ľuďmi iba virtuálne. Von vychádzala zväčša ráno a podvečer, aby na dvore vyvenčila tri mačky. K a N zatvárali na celé dni do domu ešte aj tie chúdence, kenské mačky.

Bolo mi tých troch úbohých tvorov ľúto. Mali svoju pol hodinku slobody len dvakrát za deň, hoci veľmi obmedzenú. Akonáhle sa pohli smerom k plotu či k zrázu nad zátokou, naháňali ich K aj N metlou zo suchých palmových prútov, aby sa nevzdialili už ani o milimeter. Nezostávalo im nič iné, len čučať v tráve čumiac na vtáky lietajúce nad nimi a naháňať jašteričky vyhrievajúce sa na kameňoch pri bazéne.

N a ja pri príprave ekologického festivalu na pobreží Kene.
Foto: Asena Filková

Svet podľa K

N potrebovala špeciálne kredity za mimoškolské aktivity. Esther mi vnukla nápad vziať ju k nám do tréningového centra, kde by mohla vypomáhať s prípravou ekofestivalu. Aspoň by sme ju socializovali a vytiahli ju na pár hodín týždenne z domu. Vtedy nastal čas zoznámiť sa s K.

Ešte predtým mi o nej N čosi prezradila. Pochádzala zo severovýchodného Ruska z malej dediny. Mala vraj ťažké detstvo. Rodina bola chudobná. So svojimi sestrami vyrastala u starej mamy s mongolskými koreňmi. Tú veľmi ľúbila. Počas štúdia na vysokej škole na Ukrajine spoznala otca N, s ktorým odišla pred 30-timi rokmi do Kene.

Podľa K ju manželova rodina nikdy neprijala, lebo bola  biela. Navyše na nej vraj skúšali bosorátctvo, pretože sa jej v ničom nedarilo. Aj N chceli podľa K ako malú skántriť. Manželova sestra ju nechávala hrať sa na dvore, kde mali chlapi mačety a pracovné náradie. Vraj naschvál, aby si dieťa ublížilo. Muža podporovali v tom, aby si našiel lepšiu ženu, pravú Keňanku. Keď sa tak stalo, rozviedla sa s ním.

K nepracuje. Nájomné, benzín, školné, internet, kredit aj stravu obom platí otec a bývalý manžel. Podľa slov N je to bohatý a významný človek, prečo by sa teda o svoju rodinu, ktorú rozbil, nemal postarať. Nevedela som, ako na takéto chúlostivé informácie zareagovať. Bolo z nej cítiť umelý odpor k otcovi, ktorý nešťastné matky vštepujú svojim deťom do hláv. Keď N dodala, že mama podporuje Putina, zobrala mi posledný kus nádeje na radosť zo stretnutia s ňou.

N pri prílive.
Foto: Môj archív

V jej krajine nechutných opíc

Neisto som ju pozdravila a podala som jej ruku. Stisk mala rozhodne silný, aj vrásky pod očami a na čele. Prešedivené vlasy s blonďavým nádychom nosila zapletené do dokonalého stiahnutého drdolu. Striktný výraz takmer bez úsmevu.

Za volantom sedela ako napnutý luk. Počas niekoľkých jázd, ktoré som s nimi autom absolvovala, vždy hromžila na lokálnych vodičov aj cyklistov, motorkárov aj chodcov. Nazývala ich nechutné opice. Nevymykala sa tak stereotypnému obrazu Rusov o subsaharskej Afrike. Na internete nájdete niekoľko príručiek pre ruských turistov obsahujúce základné pravidlá správania sa v týchto krajinách. Jedným z nich je, z etických, ale i bezpečnostných dôvodov, nenazývať domácich obyvateľov opicami.

Automaticky som vždy za Aloo Drive stiahla dolu okno, aby som sa nadýchala čerstvého vzduchu. K ma veľmi rýchlo zahriakla. Musela som si pri každej činnosti dávať pred ňou pozor. Nesmeli sme mať otvorené okná, aby nám z neho niečo neukradli alebo aby nám doň dokonca nevliezli. Budem ti toho musieť ešte veľa vysvetliť. Tu nie si v Európe – velila zakaždým vojačka K ruskou angličtinou.

Všetci sú rovnakí!

Nebola prvá ani posledná, kto ma vystríhal pred zlodejmi číhajúcimi na otvorené okná. No tí čakajú väčšinou na autá stojace v zápchach či na parkoviskách, nie na poloprázdnych prašných uliciach, kde auto „upaľuje“ 70-tkou. Nikdy nevnímala podstatu toho, čo som sa jej snažila vysvetliť – nepriťahujem si negatívne zážitky a nehádžem všetkých ľudí do jedného vreca.

Ja tu žijem 30 rokov a viem, o čom hovorím. Všetci sú rovnakí – odvrkávala K. Marila tak akékoľvek šance na otvorený dialóg. Absolútne popierala moje nadobudnuté skúsenosti s ľuďmi v tejto krajine. Ona upodozrievala všetkých, ja nikoho. Strach nie je múdry radca. Rešpekt a obozretnosť áno.

Moji kolegovia na trhoch v Sarova Whitee Sands , kde sme predávali náš med, mydlá, sviečky aj krémy.
Foto: Môj archív

Každý si nosí svoj kríž

Bolo mi N ľúto rovnako ako tie ich tri mačky, ktorých prirodzenosť obe popierali. Pri peších cestách do práce sa mi čoraz častejšie na matku sťažovala. No sama sa na ňu, hoci nevedomky, ponášala. Tomu sa ale v takýchto podmienkach zrejme vyhnúť nedá. Veď sa bála prejsť okolo kráv, ktoré postávali pri poli. Toto mladé dievča, ktoré vyrástlo v tak prekrásnej krajine, vôbec nepoznalo jej vône a obrazy, takmer ani chute.

Zvykla som si cestou do práce kupovať chapati či strukovinami plnené samosi. N nemala takmer nikdy peniaze. Matka ju ráno nakŕmila datľami, aby jej na celý deň dodali energiu, no N skoro vyhladla. Bola mlsná rovnako ako ja. Aby zahnala hlad, kupovala som jednu či dve pochutiny aj jej. Ak víkend predtým strávila s otcom, nakúpila si desať kusov z jedného či druhého jedla sama. Potom ju v práci bolelo brucho, ale bola spokojná.

V Kwetu tréningovom centre sme robili program aj pre školské zájazdy. Deťom sme vysvetľovali ako funguje výroba medu, našich produktov z darov stromu neem, zaviedli sme ich do mangrovníkového lesa a spoločne sme pozerali aj niekoľko dokumentov o ekológii a klimatických zmenách.
Foto: Môj archív

Paranoja

Večer, keď sa nemusela učiť, sme pozerávali filmy a dokumentárne seriály, rozprávali sme sa o dievčenských témach, o oblečení, o chlapcoch a našich cestovateľských snoch. Kroky za oknom znamenali len jedno – K. Potom hlboké ticho. Opakovalo sa to niekoľkokrát. Kroky a ticho. Pozorovávala nás. Začala som sa zamykať a zaťahovať závesy na oknách. Sama som sa chvíľu cítila paranoidná. Tá žena mi mierne naháňala strach.

Všetko vyhrocovala do extrémov. N volávala do tréningového centra skoro každú hodinu, aby si overila, či sme naozaj tam. Objednávala si náš med, na ktorý nebola ochotná počkať, kým sa z práce poobede vrátime domov. Motorkár jej ho musel doviesť v tú chvíľu, kedy naň dostala chuť. Raz nám ho dokonca takmer vrátila, pretože jej môj dobrý priateľ Kalama priviezol med v nezaspinkovanej papierovej taške. Čo ak sa cestou niekde zastavil, med otvoril a nalial doň otravu –  vrieskala na N do telefónu.

 Prestali sme chodiť na pláž pozorovať východ slnka, pretože K sa bála nechať mačky samé v dome. Niekde vraj čítala, že Keňania mačky neznášajú a zabíjajú ich pri rôznych rituáloch ukrutným spôsobom. Podľa nej by toho bola schopná aj Estherina rodina.

Zvykli sme sa tváriť, že sme ubytované v jednom z drahých hotelov na pobreží, nebolo veľmi zložité prešmyknúť sa cez recepciu a dostať sa rovno na pláž s lehátkami, ktorá bola ráno pri východe slnka ešte úpln prázdna.
Foto: Môj archív

Posledné entrée

N pomaly prestávala chodiť do centra, zrazu nemohla so mnou tráviť čas ani doma. Matka sa jej alebo skôr mne, vyhrážala, že ma udá na polícii. Stala som sa nepriateľom číslo jeden. Ostali sme v kontakte už iba cez telefón. Hľadali si nové bývanie. Opäť. U Esther sa zdržali necelé tri mesiace, len o dva menej ako na predošlom mieste blízko Bamburi. Aj tam sa dostali do konfliktu s majiteľom a so susedmi. Naše cesty sa rozišli v sobotu 29. apríla, keď mi od nej podvečer prišla správa s doslova dychvyrážajúcim textom.

Moja mama si myslí, že si k nej neúctivá. Z jej osobnej skúsenosti vyplýva, že priateľstvo medzi nami nemôže fungovať, pretože si o sedem rokov staršia ako ja. Myslí si, že ma chceš len využiť, aby si si tu našla muža. Podľa nej ma chceš predať na čiernom trhu na orgány, pretože som zdravá a tiež nepijem alkohol, neberiem drogy a nefajčím. Snažíš sa ma proste obrátiť proti nej, manipuluješ mnou a chceš ma ovládať. Tiež si myslí, že si lesbička a chceš, aby som sa lesbou stala tiež. (Vieš ako nenávidí hnutie LGBTI, myslí si, že to je spiknutie démonov.) Nič si z toho nerob, ona je raz taká…

Toto je Diana. Biela Angličanka, ktorá do Kene prišla ešte ako mladá, vydala sa tu a v Bamburi založila útulok pre zvieratá. Chodili sme jej tam s N pomáhať. Poznala ju veľmi dobre, aj jej matku. Diana bol ďalší veľmi svetlý ženský kúsok mojej kenskej skúsenosti. Vravievala, že život v Európe si už ani nevie predstaviť.
Foto: Môj archív

Zídu z očí, no nie z mysle

Bola som pripravená zažiť v Keni čokoľvek, no ani vo sne mi nenapadlo, že mojím najväčším problémom bude biela žena, ktorá nebola spokojná so životom. Zo všetkých ľudí, dokonca ani medzi tými najchudobnejšími Keňanmi, ktorých som stretla, nebolo duše, ktorá by tak veľmi potrebovala pomoc ako K. Nemám ani poňatia, čo sa jej v živote prihodilo, že sa z nej stala tak ošemetná bytosť. O niekoľko dní sa presťahovali. Naše kontakty sa pretrhli.

Občas na N ešte pomyslím. Rada by som vedela, či sa jej podarilo dostať sa na univerzitu do Japonska. Nazývala to cestou spásy, ktorá viedla ďaleko od matky. Obávam sa však, že K ju bude prenasledovať, kamkoľvek sa v živote pohne.

Omnoho častejšie však myslím na Esther. Jej rodina sa mi stala za môj pobyt v Keni vlastnou. Dnes ich všetkých, okrem zosnulých – najstaršej dcéry a manžela, veľmi dobre poznám. S nimi som vyskúšala veci, na ktoré som sa ani na Slovensku necítila. Hoci som bola len nájomníčka domčeka od vedľa, väčšinu času som trávila v tom ich. Kŕmili ma, aj keď nemuseli. Pozývali ma na svadby či do kina. Keď potrebovali pomoc oni, neštítila som sa chytiť do ruky metlu či prezliecť periny novým návštevníkom.

A tak som sa ja, dievča zo Slovenska, stala súčasťou kenskej rodiny, ktorá ma poznala lepšie ako tá slovenská.

Áno, tá fotografia má hroznú kvalitu, ale emóciu vo mne vzbudí stále rovnakú – tú najpozitívnejšiu na svete. Mama Esther sedí na stoličke a my, jej deti, ako nás volala, sme všade okolo nej. Syn Scipio vľavo, Tmah, Juliette, ja a Tosha a na kolenách malá Eli. Toto je moja kenská rodina.
Foto: Môj archív

Článok Zápisky z kenského denníka, 4. časť:  Ako som našla svoju rodinu a kamarátku chcela predať na orgány bol pôvodne publikovaný 12.12.2017 na portáli Nadácie Milana Šimečku www.multikulti.sk


Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.


Špeciálne ponuky pre našich čitateľov


  • Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
    • Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
    • Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
    • Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
    5/5 - (4 votes)
Komentáre

Diana lepšie umýva riad, ako varí. Aj preto tak miluje svojho chlapa, čo sa v kuchyni snáď narodil. Na psy nedá dopustiť, na tie svoje, ani na tie z OZ Pes v núdzi. Ostatne, ako na všetky iné zvieratá. Keby mohla v živote vycestovať už len jediný raz, vrátila by sa domov k mame Esther, do Kene, na Aloo Drive do domčeka nad zátokou.

Hore