Nájdeš nás aj na:

Cestopisy

Prečo som v Keni chodila do kostola, hoci v Boha neverím (Zápisky z Kene, 1. časť)

Prečo som v Keni chodila do kostola, hoci v Boha neverím (Zápisky z Kene, 1. časť)

V Keni som ako dobrovoľníčka strávila väčšinu roka 2017. Mysľou sa do toho kenského sveta rada vraciam. Zhodila som tam starú kožu a vymenila ju za novú. Aby som si tie najcennejšie zážitky, skúsenosti a uvedomenia z tejto východoafrickej krajiny nenechala iba pre seba, vznikol po mojom návrate cyklus zvaný Zápisky z kenského denníka.

Reklama

Zrejme je v ňom o čosi menej tipov kam v Keni na výlet, no o to viac subjektívnych pohľadov, vytriezvení zo stereotypov a dobrodružstiev z každodenného života. Celý cyklus som so všetkou láskou, ktorú v sebe mám, venovala mojej kenskej mame Esther Minaio Cooke.

Pred kostolom v dedine Mtomondoni – ja, Tmah (čítajte ako Tuma), mama Esther a jej vnučka Juliette.
Foto: Môj archív

Dedina bez tabúľ a mangovníkové stromy

Pamätám si ten pocit, v tú júlovú nedeľu. Zmrzla som. Vykoľajene som sedela na plastovej stoličke v malom murovanom kostolíku s plechovou strechou v meste Mtwapa, v dedine Mtomondoni, na pobreží Kene. Mama Esther si na mňa zase niečo vymyslela.

Skúste si to predstaviť – dedina Mtomondoni sa delí na štyri menšie celky, na štyri menšie dedinky. Celkom sa mi to plietlo, niekedy som nevedela, v ktorej z jej častí sa nachádzam. Nemám dobrý orientačný zmysel. Každý máme svoje chyby.

Cestou do práce dedinou Mtomondoni.
Foto: Môj archív

Na cestách nie sú žiadne tabule, ktoré by časti oddeľovali, načo aj. Nikto ich k životu v skutočnosti nepotrebuje. Kolegovia mi hovorievali – od tohto stĺpa, na ktorom je priviazaná prežúvajúca koza až po hlavnú cestu, je to Mtomondoni Islam. Od tamtoho stromu až dolu k zátoke sa rozprestiera Mtomondoni Scheme. No koza nie je vždy priviazaná o ten istý stĺp a mangovníkové stromy sa tu podobajú ako vajce vajcu.

Moja najobľúbenejšia cesta – mangrovníkovým lesom cez most v centre pre udržateľný rozvoj, v ktorom som bola dobrovoľníčkou sedem mesiacov.
Foto: Môj archív

Všetko je s kostolným poriadkom

V tú júlovú nedeľu, v protestantskom kostole, ktorý by mnohí Európania iba ťažko na prvý, možno i na druhý pohlaď označili za kostol, začínala už tretia omša. Boli štyri hodiny poobede. Hoci som nerozumela spevu ani kázňam v starej kiswahilčine, predsa som sa tam cítila prijemne. Neverím v Boha, ani som tam kvôli nemu nesedela.

Rituálne sme sa zaradili do druhého radu plného bielych a modrých plastových stoličiek. Steny sú tu ručne pomaľované rôznymi nápismi – Modli sa, až kým sa niečo nestane. Alebo – Modlitba je pre kresťana Bohom určená cesta plná radosti. Na plechovej streche sa ozývali jemné poskoky a tlmené dupoty. To sa zase opice škriepili s vranami.

V kostole sa hlasno debatovalo, smiech miestnych žien a mužov trval až do chvíle, kým do miestnosti vstúpil pastor s kostolným zborom. Vtedy sa začala ešte väčšia vrava aj s pastorom. Vždy bol oblečený v peknom uhladenom obleku s ružovou alebo bielou flanelkou. V ten deň zvolil tú farebnú. Vrchné dva gombíky na košeli mal otvorené, za oknami bolo viac ako 30 stupňov.

Rovno štvoritá svadba v dedinskom kostole – je to lacnejšie a ešte aj väčšia sranda. A pastor s ružovou košeľou.
Foto: Môj archív

Byblicky výnimočná

Mladé speváčky boli odeté v slávnostných pestrofarebných šatách. Aj mama Esther také mala. Hoci do kostola chodieva aj v týždni, nedeľa je pre ňu biblicky výnimočná. Taká výnimočnosť si vyžaduje pekné oblečenie. Aj ja som si obliekla veselé kvietkované šaty. Bola som v tom kostole jediná beloška, mzungu.  

Zo začiatku ma ženy na trhu volali Barbie. Pre farbu a dĺžku vlasov a samozrejme, bielu pokožku. Pomenovanie, ktorým väčšina z nás doma v Európe zrejme nechce byť označená, aspoň si myslím. Po tom, čo som i začala nosiť vlasy na kenský spôsob, ma bárbinou volať prestali.
Foto: Asena Filková

Keď sa každý usadil na mieste, klavirista zahral prvú kiswahilskú pieseň. Vraj sa volala Boh je láska. Zbor začal spievať a s ním celý kostol. Nikto dlho neobsedel na mieste. Neskončila ani prvá skladba a polovica veriacich bola na nohách. Presne toto som na tom milovala. Preto som tam chodila.

Hýbali sa do rytmu, tlieskali, hlavy zakláňali dopredu, dozadu. Esther už ma nemusela pobádať k tomu, aby som sa k nim pridala. Vstávala som automaticky, niečo ma samo ťahalo zo stoličky. Nohami som opatrne prešľapovala doprava i doľava. Odkedy som sa vrátila z Kene, zakaždým, keď sa vlním v rytme tanca, spomeniem si na jednu kenskú svadbu. Miestne kočky sa mi smiali, že my bieli sme ako drevo, že nevieme tancovať. Jeden z tých úsmevnejších stereotypov.

Dobrosrdečnosť duše

Okná bez okien sa zapĺňajú detskými pozorovateľmi, čo sa doteraz naháňali po dvore. Po desiatich minútach veselého spevu nastal čas kázne. No ešte predtým ponúka pastor davu veriacich mikrofón. Robí to vždy. Rituál. Vyzýva jednotlivcov, aby sa s ostatnými podelili o to, za čo sú v ten deň Bohu vďační.

Pastor, ktorý pár dní predtým umýval u Esther na dvore našich sedem psov šampónom proti blchám, prirodzene mieril mikrofónom smerom k nám. Mama Esther nepotrebuje viac, vstáva ako prvá. Je to jej zvyk. Každý deň je pre ňu požehnaním. Chytí si do rúk mikrofón a s úsmevom na tvári rozpráva po anglicky, aby som i ja rozumela. Nazýva ma slovenskou dcérou. Ešte dnes je to pre mňa príliš sentimentálne.

Traja huncúti, ktorých pastor odblšoval u mamy Esther. Takto sme spolu trávili čas, keď bolo príliš teplo na to, aby sme vôbec vyšli z tieňa.
Foto: Môj archív

Aby ste mi rozumeli, Esther je šialene dokonalá žena. Má vyše 60 rokov a hoci jej kučeravé havranie vlasy šedivejú, tá iskra v jej čiernych milých očiach žiari na míle ďaleko. Dobrosrdečnejšiu dušu som jakživ na tomto svete nestretla. O jej živote sa mi žiada napísať knihu, ale na to mi povolenie nedala. Je veľmi skromná. „Všetci prichádzame a odchádzame, sme len malou súčasťou tohto sveta na veľmi krátky čas. Mali by sme ho prežiť v dobrom. K sebe aj k iným,“ hovorieva mi.

Deti sú vnímaví pozorovatelia. Tie na fotografii sledovali, čo sa dialo na pozemku kostola spoza živého plota. Odhalila som ich.
Foto: Môj archív

Bod zlomu

Vrúcne sa na ňu pozriem, s úsmevom. Otáčala som sa do zadného radu, aby som emócie zdieľala i s Esterinou dcérou Tmah, no  vtom som zmeravela. Vykoľajene som sedela na plastovej stoličke v tom malom kostolíku. Aj Diana by sa s vami určite rada o niečo podelila – vyzvala ma v tú nedeľu k slovu mama Esther.

Podišla až ku mne, dobre ma poznala, nástojčivo na mňa pozerala. Nuž, tak som vstala zo stoličky. Ťažko sa mi z nej odliepalo. Radšej by som v ten moment okopávala ťažkú ílovitú zeminu kdesi v Ganze, v tom suchom kenskom červenom pekle.

Počula som každý šuchot v miestnosti. Všetci na mňa upierali zrak. Ako ja to neznášam! Potili sa mi ruky. V živote sa ozaj menej bojím jedovatých kenských hadov ako rozprávania pred publikom. Keď som v strese, rýchlo rozpravám a ťažko mi rozumieť. Čo vlastne povedať veriacim ľudom v tomto kostole, veď ja som pohan.

Ganze – to spomínané kenské peklo s málo úrodnou pôdou a suchom. Tejto oblasti sa dažďové mraky vyhýbajú snáď úmyselne. Toto bol jeden z tréningov plný zaujímavých tipov, ako sa pokúsiť vypestovať v tej pôde aspoň akú takú zeleninu.
Foto: Môj archív

Tok slov

Pekný deň prajem všetkým sediacim v tomto kostole – oťukávala som sa pred publikom. Pokračovala som veľmi neisto. Musím sa vám priznať, že v Keni som po niekoľkých dlhých rokoch opäť začala chodiť do kostola. Naposledy som bola na poriadnej omši zrejme počas môjho prvého svätého prijímania. Z povinnosti sme mnohí museli veriť v Boha, hoci sme nevedeli, kto to je.

Na hodinách náboženstva na základnej škole sme čítali z kníh, ktorých obsahu sme nerozumeli a sotva sa nám ho niekto pokúšal vysvetliť. Za hlúpe otázky o Ježišovi dostávali chlapci od kaplána dlaňou po krku a dievčatá šticoval za uši. Boli to moje posledné hodiny náboženstva. Odvtedy spolu žijeme v tichej domácnosti – ktosi sa zasmial popod fúz.

Mama Esther ma za cigarety vždy karhala. Dnes už nefajčím. Také momenty ona nazýva darom od Boha.
Foto: Asena Filková

Ešte väčší tok slov

Viera by mala slúžiť ľudom ako vyššie dobro a dobro by malo byť ich, našim, cieľom – rozprávala som ďalej. Pre všetkých. No katolícka väčšina v mojej krajine bila rómsku menšinu na sídliskách hlava nehlava, kradla susedovi, závidela bratovi, klamala rodičovi.

Dnes táto väčšina, akokoľvek silno sa za svoju vieru a jej hodnoty bije do pŕs, stále robí tie isté chyby. Náboženstvo a viera pre mňa po dlhé roky znamenali len slová napísané na papieri, regionálna, kultúrna, nie osobná a hodnotová záležitosť. Pre mňa je každý deň bohom niekto iný – bola som na konci svojho kostrbatého prejavu.

Som si istá, že som sa pri tom triasla ako osika. Slová zo mňa nevychádzali tak ľahko, ako sa pretavujú do klávesnice. Mnohí na mňa pozerali s nejasnou emóciou v tvári, nevedela som ich prečítať. Potrebovala som svoj monológ ukončiť akosi pozitívne, možno ich trochu i rozosmiať.

Tmah za volantom a mama Esther vzadu nášho auta. Všetky tri vyparádené, pripravené na pravidelnú promenádu po meste.
Foto: Môj archív

Argumenty, protiargumenty a porozumenie

Pre veriacich Keňanov a Keňanky je Boh veľmi citlivá téma. Neraz som sa s lokálnymi kolegami dostala do úzkych, keď sme spolu diskutovali napríklad o vzniku človeka. Ťažko sa protiargumentovali tvrdenia, že žena je podradnejšia, lebo ju Boh stvoril ako druhú v poradí, navyše z Adamovho rebra. Môj západniarky empirizmus v spojení s istou dávkou zdravého feminizmu v tých chvíľach pracovali na plné obrátky.

Niekedy som zatínala päste, aby ma od bezmocnosti a jedu neprekotilo zo stoličky. No tieto debaty nemali ani víťazov ani porazených. Viedli k poznaniu toho druhého, hoci nie vždy k pochopeniu.

Prečo teda chodievam do vášho kostola, hoci v Boha neverím? Pretože sa tu s vami cítim prijemne, cítim sa súčasťou komunity. Spomienky na kostol sa mi spájajú s nudným sedením v drevenej lavici, s neukojenou túžbou ohmatávať všetky tie zlaté sošky a farebné obrazy. S výstražným pohľadom starých dám v čiernom oblečení a s ich piskľavým pšt akonáhle som sa čo i len zamrvila v lavici – z plastových stoličiek sa opäť ozval tlmený smiech.

Kenské ženy a muži, ich vzťahy a vnímanie samých seba – o tom by sa dal napísať traktát. Rovnako ako o tom, ako vnímali mňa, či ako som vnímala ja ich predtým a dnes.
Foto: Môj archív

Boh nám to odpustí

Na Slovensku mi bude chýbať vaše radostné spievanie a farebné oblečenie, preto tam do kostola zrejme ani nepôjdem – koniec. Po mojom výstupe sa už nik neodhodlal ujať mikrofónu. Vedľa mamy Esther som sa posadila s otázkou, či ma do tohto kostola ešte niekedy pustia. Nasledovala pastorova kázeň v kiswahilčine, ktorú som celú premeškala, pretože som sa hrabala vo svojich myšlienkach.  

Po ceremónii sme si ako vždy podali ruky s návštevníkmi, pozbierali plastové stoličky na kopy, aby priestor ostal prázdny. S mamou Esther a s Tmah sme si sadli do auta, išli sme domov. Za volantom som sedela ja, hoci vodičský preukaz nemám. Vďaka mame Esther som sa, vo svojich 25 rokoch, naučila v Keni šoférovať.

Môj súkromný kenský domček strážený Estheriným psíkom Pablom, ktorý zomrel pár mesiacov po mojom odchode z Kene.
Foto: Môj archív

Niet lepšieho trenažéra ako sú kenské „dedinské duny“. Cestou sme míňali mešitu, do ktorej sa na večernú modlitbu schádzali miestni moslimovia. Aj môj kolega Salim. A vtedy som si spomenula, čo som v kostole ľudom zabudla povedať – doma na Slovensku mi chýba rešpekt a úcta k iným náboženstvám a kultúram, akési prirodzené vzájomné porozumenie. To všetko som v Keni pozorovala každý deň.

Poviem im to nabudúce.

Mama Esther pozerajúc na zátoku Mtwapa pomenovanú podľa mesta, v ktorom žije.
Foto: Môj archív

Článok Zápisky z kenského denníka,1. časť: Zostaň s Bohom v mieri, za čokoľvek ho považuješ bol pôvodne publikovaný 31.10.2017 na portáli Nadácie Milana Šimečku www.multikulti.sk

Komentáre

Diana lepšie umýva riad, ako varí. Aj preto tak miluje svojho chlapa, čo sa v kuchyni snáď narodil. Na psy nedá dopustiť, na tie svoje, ani na tie z OZ Pes v núdzi. Ostatne, ako na všetky iné zvieratá. Keby mohla v živote vycestovať už len jediný raz, vrátila by sa domov k mame Esther, do Kene, na Aloo Drive do domčeka nad zátokou.

Odporúčame

Horúce #PELIPECKY

Novinky a správy zo sveta cestovania

Ryanair po takmer 4 mesiacoch začal opäť lietať z Bratislavy https://t.co/oDkrutKJ6W #letenky9 hodín dozadu
Ktoré krajiny môžeme navštíviť: mapa, aktuálne odporúčania a zákazy (COVID-19) https://t.co/x7NNWluw1g #novinky13 hodín dozadu
Anglicko ruší povinnú 14-dňovú karanténu, Slovákov sa to netýka https://t.co/7ESrLJ0y0m #novinky14 hodín dozadu
Slovinko, pobaltské štáty a Cyprus vyradili Česko zo zoznamu bezpečných krajín https://t.co/xKtC2u6MiY #novinky14 hodín dozadu
Koronavírus a cestovanie – všetko, čo potrebuješ vedieť https://t.co/QOAvhIh2a4 #novinky14 hodín dozadu
Po príchode z rizikových krajín sa stačí ohlásiť na úrad a zostať v izolácii https://t.co/yRVhaImUw4 #novinky14 hodín dozadu
PONUKA DŇA: Predĺžený víkend v auguste na Cypre v 3*hoteli za 259€ https://t.co/akaoHvd8l9 #dovolenky1 deň dozadu
Česko už nie je pre Slovincov bezpečné, cesta do Chorvátska s obmedzeniami https://t.co/xKtC2u6MiY #novinky1 deň dozadu
Veľká Británia od 6. júla zruší povinnú karanténu pre turistov zo 75 krajín https://t.co/7ESrLIIWBM #novinky1 deň dozadu
Pri ceste do Grécka nezabudnite vyplniť online dotazník https://t.co/wADZn4OYHE #letenky2 dni dozadu

Odporúčame tiež:

Advertisement
Advertisement
Hore