Nasledujúcemu kenskému príbehu patrí v mojich osobných zápiskoch najviac priestoru na papieri. Pri niektorých stránkach zo zápisníka dokonca viem s istotou povedať, čo v ten deň, keď som ich napĺňala obsahom, varila mama Esther na večeru. Nosila som ho všade so sebou. Výpočty, škrtance, mená a telefónne čísla, zafúľané miesta, mapky a šípky aj slová, ktoré...
Zo Slovákov len veľmi pomaly opadávajú pozostatky pokrivenej povojnovej a socialistickej minulosti, vidím to na starých rodičoch. Ani Keňania sa ešte nevyrovnali s tým, ako s nimi zaobchádzali bieli kolonizátori. Nemám na mysli len zaberanie ich území, fyzické lapačky a podmaňovanie si ich ako otrokov, skôr to, čo to zanechalo v ich pamäti, v ich genetickom kóde. Ako zmýšľajú o sebe i o nás....
V Keni som stretla dve ženy, ktoré zmenili môj pohľad na rodičovstvo, ženstvo a multikulturalizmus. Jedna pre mňa predstavuje čisté dobro. Pri spomienke na tú druhú mnou prejde mráz. Hovorí sa, že nič nie je čiernobiele, hoci v tomto prípade to tak je. Istým spôsobom. To dobro predstavuje moja kenská mama Esther. Tá druhá, nazvime ju...
Tréningové centrum, v ktorom som na pobreží Kene dobrovoľničila, bolo v deň tretieho eko festivalu plné vravy, farieb a vôní. Vonku hrala hudba, vnútri sme zase deťom premietali dokumenty o klimatických zmenách. Niektoré ich sledovali s takým záujmom, že snáď ani nedýchali. Ľudia sa presúvali od stánkov s voňavými a chutnými chapati (lokálnymi plackami) k stánkom s ručne vyrábanými šperkami z kokosových orechov...
Na ulici trúbili nedočkaví vodiči v nablýskaných džípoch aj tí v hrdzavých matatu. Využijú každú štrbinku, do ktorej by neskúsený vodič nezašiel ani bicyklom. Biznis je biznis. Kto pozbiera viac cestujúcich, ten si odnesie domov viac peňazí. Bolo horúco a dusno, hoci slnko už ustupovalo na západ. Premávka nemala konca kraja. Bol piatok, 22. júla v roku 2017....
