Nájdeš nás aj na:

Cestopisy

Čo som sa naučila na trase Mombasa – Nakuru (Zápisky z Kene, 2. časť)

Čo som sa naučila na trase Mombasa – Nakuru (Zápisky z Kene, 2. časť)

Na ulici trúbili nedočkaví vodiči v nablýskaných džípoch aj tí v hrdzavých matatu. Využijú každú štrbinku, do ktorej by neskúsený vodič nezašiel ani bicyklom. Biznis je biznis. Kto pozbiera viac cestujúcich, ten si odnesie domov viac peňazí. Bolo horúco a dusno, hoci slnko už ustupovalo na západ. Premávka nemala konca kraja.

Reklama

Bol piatok, 22. júla v roku 2017. Pre istotu som na nástupište autobusovej spoločnosti Dreamline Express v Mtwape prišla o pol hodiny skôr. Smerovala som do Nakuru, kenského mesta vzdialeného od Mtwapy asi 740 kilometrov. Cesta dlhá ako z Bratislavy do Košíc a späť. Takmer.

Informácie pre cestujúcich do Nakuru – ozvalo sa z pošramoteného mikrofónu za prepáškou. Autobus vyrazí priamo z Mombasy. Matatu, ktoré vás tam odvezie, o chvíľu dorazí – oznámila zamestnankyňa expresu cestujúcim zhromaždeným v blízkosti ventilátora.

Matatu – obľúbená kenská hromadná doprava stojac pred plechovým obchodíkom so zeleninou.
Foto: Môj archív

Stratégia je základ

O pár minút už sme sedeli v bordovom matatu, aj náš vodič bol nedočkavý. Z dvoch reproduktorov umiestnených tak, aby ozvučili celé vozidlo, hrala hiphopová pieseň. Cez svoj veľký turistický ruksak som nič nevidela. Prísť o vizuálny zážitok z jazdy matatu je vždy škoda, no vtedy som aspoň získala strategické miesto v dodávke – vpredu pri dverách.

Trvalo mi asi mesiac, kým som odpozorovala, odkiaľ sa vystupuje najlepšie, keď v dodávke s kapacitou desať až dvanásť ľudí sedí, krčí sa či čupí 20 Keňanov. Najvychytenejšie sú dve miesta hneď vedľa vodiča. No tie sú takmer vždy obsadené. Prvý rad za ním je ešte stále víťazstvom. Najhoršie sú na tom sediaci v treťom a štvrtom rade pri okne vpravo.

Moja prvá jazda matatu začiatkom roka 2017, keď som do Kene pricestovala. Ešte neskúsená cestujúca sediac úplne vzadu, neuvedomujúc si strategickosť predných miest. Keď sa zaplní každý centimeter priestoru, ťažko sa z neho vystupuje. K tomu hlasná hudba a otvorené dvere, ktoré do auta vlejú príjemný čerstvý vzduch.
Video: Môj archív

Riziko nehody je vysoké

Tá vrava, hudba, detský plač, podávanie tašiek aj chúďat sliepok, krátke zdvorilé debaty. Na matatu nedám dopustiť. To mi pri prvej ceste trolejbusom v Bratislave po návrate z Kene chýbalo najviac. Bolo tam na mňa zrazu akési ticho. Cestujúci zahľadení do mobilov. Rozrušil ich iba hrmot trolejov, keď sa odpojili od vedenia. 

Mama Esther vždy hromžila na domácich vodičov matatu a motorkárov. Najmä večer. Kenské cesty sú osvetlené len málokde a riziko nehody je vysoké. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie zomrie ročne v Keni na cestách od troch do trinásťtisíc ľudí. Najviac ohrození sú chodci a cyklisti, jednu tretinu obetí tvoria práve cestujúci verejnej dopravy.

Takto jazdí jeden z miestnych taxikárov na motorke. Bez spätného zrkadla.
Foto: Môj archív
A takto jazdí môj kamarát Kalama. Aspoň aké-také zrkadlo má.
Foto: Môj archív

O hrdinovi a o koze

Byť vodičom matatu je tiež pomerne riskantná záležitosť. Neraz som počula, ako si po havárii matatu všetko zlizne práve on. V najlepšom prípade mu dobre vynadajú, v tom horšom dostane poriadnu bitku. Niektorí preto z miesta nehody utečú skôr, ako sa cestujúci spamätajú zo šoku. Boli vraj už aj takí, ktorých viac nikto nikdy nevidel.

Raz som bola sama svedkom nehody takejto dodávky. S kamarátom Kalamom, ktorý pracoval ako taxikár, no na motorke, sme sa vracali z trhu. Hoci sa neprevalila, stála zmätene zaparkovaná na okraji cesty, všetci pasažieri už boli vonku. Vodičovi krvácalo čelo. Nik iný našťastie nebol zranený. Okolo dodávky sa spustila trma-vrma. Ľudia hromžili.

Tak, čo sa stalo, Kalama – vyzvedala som od kamaráta, ktorý sa vtedy s kýmsi zhováral. Ťahala som ho za rukáv ako malé dieťa. Keď sa Keňania zarozprávajú, býva to nadlho. Vodič s krvavou tvárou bol nakoniec hrdinom, vďaka ktorému prežili cestujúci i kohosi nevychovaná koza, čo mu vbehla do cesty.

Keď konečne po mesiacoch sucha a v oneskorení dorazil monzún, dedinské cesty vyzerali takto. Dážď neustal niekoľko dní, vypadla elektrina a veľká časť úrody bola poškodená.
Foto: Môj archív
Bicykle sú v Mombase a v okolí pobrežia pomerne používaným dopravným porostriedkom. No podobne ako v iných častiach sveta, či u nás na Slovensku, cesty nie sú stavané pre cyklistov.
Foto: Asena Filková, moja priateľka

Len tak prefrčať okolo divej zveri

Dorazili sme do Mombasy. Autobus sa pohol vpred len o hodinu neskôr ako mal. Čakala nás desať až dvanásťhodinová cesta nocou. Rozhodnúť sa, či cestovať v noci alebo počas dňa, je v krajine, ktorú až tak dobre nepoznáte, celkom ťažké. Ak cestujete cez deň a máte šťastie, naskytnú sa vám krásne výhľady na slony aj nosorožce, párnokopytníky aj divé prasce.

Cesta do Nakuru vedie cez Národný park Tsavo, lemuje Národný park v hlavnom meste Nairobi i starý les Ngong, aj prekrásnu prírodnú oblasť Naivasha severozápadne od Nairobi. No svoje čaro má i prebúdzanie sa prírody spolu s vychádzajúcim slnkom, keď autobusom prefrčíte okolo divej zveri noriacej sa z buše.

Nezabudnuteľné pohľady z ciest.
Foto: Asena Filková, moja priateľka
Mrška hyena, myslela si, že sa skryje, ale Aseninmu poriadnemu fotoaparátu so zoomom neušla.
Foto: Asena Filková, moja priateľka

Tentokrát padla voľba na noc zo strategického dôvodu. S mojou priateľkou a slovenskou dobrovoľníčkou Asenou sme odchádzali hneď ďalšie ráno do Ugandy na špeciálnu misiu s krycím názvom honba na nové víza. Pol dňa stráveného v jej byte v malom mestečku Molo neďaleko od Nakuru bol sladkou vidinou Aseninho vareného jedla a pár hodín oddychu pred dobrodružnou cestou do susednej krajiny.

Zatiaľ čo ja som dobrovoľničila v slnečnej Mombase a pocítila silu sucha a klimatických zmien na pobreží, Asena pracovala v dedinke Molo neďaleko pralesa Mau, do práce chodievala v bunde, veľkých topánkach, vykurovala si kanceláriu aj byt. Lucy na fotografii uprostred bola Aseninou kolegyňou.
Foto: Môj archív
My, dobrovoľníčky.
Foto: Asena Filková, moja priateľka

Šťastnú cestu

Keď sa autobus predral večernými rušnými ulicami Mombasy, na ktorých sa stále predávalo, nakupovalo, sprostredkovávalo a jednalo o ceny tovaru, obklopila nás tma. Ostatní cestujúci sa pohrúžili do hlbokého spánku, novín či šeptavých rozhovorov.

Vytiahla som si z vaku tematickú absyntovku Eben od Ryszarda Kapuścińského a ceruzku, aby som si do knihy mohla robiť poznámky. Eben je zbierkou Kapuścińského cenných skúseností z afrického kontinentu z obdobia, kedy sa jednotlivé krajiny vymaňovali z rúk svojich kolonizátorov. Je to kniha o štátnych prevratoch, revoltách aj masakroch, ale aj o obyčajných postrehoch, absurdných zážitkoch, vôňach, vzťahoch a o divokej prírode.

Eben som dočítala až v Ugande sediac pred našim stanom pri Níle, počúvajúc škriekanie opíc a vrán.
Foto: Môj archív
Nikdy predtým som nešoférovala. Dokonca ani dnes ešte vodičák nemám. Mama Esther a jej syn Scipio ma naučili šoférovať. Po dedine som niekoľkokrát šoférovala aj sama, akonáhle sme sa však dostali blízko k mestskej asfaltke, museli sme sa za volantom vymeniť. Kenskí policajti by so mnoou nemali zľutovanie.
Foto: Môj archív

Oni ten kamión vykrádajú!

Prebudila som sa na to, že sa nehýbeme. Ľudia zmätene vystupovali a nastupovali, čosi si šepkali a tlačili sa k oknám na pravej strane autobusu. Pred nami i za nami stáli autá a kamióny v zástupe. Vedľa nášho autobusu ležal prevrátený nákladiak, sklá mal rozmlátené na kusy.

Oni ten kamión vykrádajú – vyletelo zo mňa bez toho, aby som si to najprv premyslela. Chytila som sa za ústa s nádejou, že tie slová zadržím, ale už bolo neskoro. Niektorí sa zasmiali, iní sklopili zrak. Oni nekradnú, oni si to iba berú – povedala pani sediaca v druhom rade na sedadle v uličke.

Nevenovala som jej pozornosť, spolu s ostatnými cestujúcimi som vykúkala z okna autobusu do tmy. Z kamióna vyvaleného na ceste ktosi vyhadzoval obrovské vrecia, vyskakoval von, nabral náklad i nohy na plecia a zmizol za kopcami hliny za cestou. Prichádzali ďalší. Prišli húfy ľudí. Naložili si vrecia na motorky a zmizli z dohľadu. Po šoférovi kamiónu ani stopy.

Pozrela som sa na tú pani ešte raz. Kradli veci z havarovaného nákladiaku. Alebo si to len brali?

Jednoducho trajekt.
Foto: Môj archív

Koho je to chyba?

Chvíľu som sa zlostila. Na tých, ktorí využili situáciu vo svoj prospech, aj na tých, ktorí sedeli v autobuse a nechali to tak. Ale čo mali vlastne urobiť? Hnevala som sa aj na vodiča za rýchlu jazdu, ktorú nezvládol a kamión prevrátil, dozvedeli sme sa neskôr. Prežil to. V tú noc sa mi už zaspať nepodarilo.

O tejto príhode som sa neskôr rozprávala s mnohými Keňanmi i Európanmi žijúcimi v tejto krajine roky. Reakcie boli rôzne. Nechám vás hádať, ktoré názory patria domácim a ktoré Európanom.

Moja každodenná Mtwapa. Moje mesto.
Foto: Môj archív

Prečo podľa pani nekradli, ale si len brali, čo nebolo ich?

  • Je to chyba vás bielych. Vy ste nás naučili, že si môžeme zobrať čokoľvek. Aj vy si beriete, čo vám nepatrí.
  • Takéto udalosti sú darom od Boha. Boh potrestal vodiča kamiónu za rýchlu jazdu, preto sa prevrátil a ľuďom venoval všetky cennosti, ktoré kamión viezol.
  • Hriech iných nás núti páchať ďalšie hriechy.
  • Je to výsledok neokolonializmu, narušenie jednoduchého vidieckeho poriadku. Aj Keňania, hoci tí najchudobnejší, trpia spotrebiteľskými návykmi. Túžia po tom, čo nemajú. Aj vrece čohokoľvek, čo môže predať alebo využiť vo svoj prospech, nachvíľu zasýti jeho hlad. Doslova aj obrazne.
  • Určite to bola veľmi chudobná oblasť, preto sa ľudia neštítili prísť, vyraziť dvere kamiónu a zobrať si vrecia plné múky, aby mohli doma nakŕmiť hladné deti.
  • V Keni je to nový trend. Bohatí podnikatelia, Kikuyovia, Indovia alebo wazungu (belosi), si nechávajú poisťovať svoje kamióny aj s nákladom, narafičia nehodu a nakoniec skasnú ešte viac, ako keby ten tovar predali v obchode.
  • Takí už raz sme, my Keňania.
  • Takí už raz sú tí Keňania.
Väčšinu času som v Keni trávila v dedine, s mamou Esther a s jej rodinou. Chodievali sme s deťmi na pláž. Na fotografii je Eli, Estherina vnučka. Slnko a oceán nás vždy tak unavili, že sme cestou z pláže prepadávali spánku.
Foto: Môj archív

Článok Zápisky z kenského denníka,2. časť: Nesúďte, aby ste sami neboli súdení bol pôvodne publikovaný 13.11.2017 na portáli Nadácie Milana Šimečku www.multikulti.sk

Komentáre

Diana lepšie umýva riad, ako varí. Aj preto tak miluje svojho chlapa, čo sa v kuchyni snáď narodil. Na psy nedá dopustiť, na tie svoje, ani na tie z OZ Pes v núdzi. Ostatne, ako na všetky iné zvieratá. Keby mohla v živote vycestovať už len jediný raz, vrátila by sa domov k mame Esther, do Kene, na Aloo Drive do domčeka nad zátokou.

Odporúčame

Horúce #PELIPECKY

Novinky a správy zo sveta cestovania

Ryanair po takmer 4 mesiacoch začal opäť lietať z Bratislavy https://t.co/oDkrutKJ6W #letenky10 hodín dozadu
Ktoré krajiny môžeme navštíviť: mapa, aktuálne odporúčania a zákazy (COVID-19) https://t.co/x7NNWluw1g #novinky14 hodín dozadu
Anglicko ruší povinnú 14-dňovú karanténu, Slovákov sa to netýka https://t.co/7ESrLJ0y0m #novinky14 hodín dozadu
Slovinko, pobaltské štáty a Cyprus vyradili Česko zo zoznamu bezpečných krajín https://t.co/xKtC2u6MiY #novinky14 hodín dozadu
Koronavírus a cestovanie – všetko, čo potrebuješ vedieť https://t.co/QOAvhIh2a4 #novinky15 hodín dozadu
Po príchode z rizikových krajín sa stačí ohlásiť na úrad a zostať v izolácii https://t.co/yRVhaImUw4 #novinky15 hodín dozadu
PONUKA DŇA: Predĺžený víkend v auguste na Cypre v 3*hoteli za 259€ https://t.co/akaoHvd8l9 #dovolenky1 deň dozadu
Česko už nie je pre Slovincov bezpečné, cesta do Chorvátska s obmedzeniami https://t.co/xKtC2u6MiY #novinky1 deň dozadu
Veľká Británia od 6. júla zruší povinnú karanténu pre turistov zo 75 krajín https://t.co/7ESrLIIWBM #novinky2 dni dozadu
Pri ceste do Grécka nezabudnite vyplniť online dotazník https://t.co/wADZn4OYHE #letenky2 dni dozadu

Odporúčame tiež:

Advertisement
Advertisement
Hore