Nájdeš nás aj na:

Cestopisy

Stretla som muža, ktorý nikomu a nikam nepatrí (Zápisky z Kene, 3. časť)

Stretla som muža, ktorý nikomu a nikam nepatrí (Zápisky z Kene, 3. časť)

Tréningové centrum, v ktorom som na pobreží Kene dobrovoľničila, bolo v deň tretieho eko festivalu plné vravy, farieb a vôní. Vonku hrala hudba, vnútri sme zase deťom premietali dokumenty o klimatických zmenách. Niektoré ich sledovali s takým záujmom, že snáď ani nedýchali. Ľudia sa presúvali od stánkov s voňavými a chutnými chapati (lokálnymi plackami) k stánkom s ručne vyrábanými šperkami z kokosových orechov či kamienkov.

Reklama

Jedným z remeselníkov, ktorí na festivale predávali svoje výrobky, bol Salim Khan. Starý drevený stôl, na ktorom ich mal systematicky rozložené, bol neustále obklopený davom zvedavcov. Do denníka som si v ten večer unavená zapísala len dve vety, na viac som sa pred hlbokým spánkom nezmohla. Festival bol skvelý. Skôr, ako sa vrátim na Slovensko, musím navštíviť Salima. Druhú vetu som dvakrát podčiarkla tak silno, že som perom prerazila list papiera.

Fotografia možno nie je úplne kvalitná, no zachytáva amosféru festivalu. V centre sa naháňali smejúce sa deti, miestni výrobcovia predávali svoje voňavé prírodné produkty. Slnko svietilo v ten deň silno, no v centre rastú obrovské stromy neem, ktoré nás pred ním kde-tu ukryli.
Foto: Môj archív

Pútnikom od detstva

Salim Khan sa narodil začiatkom 60. rokov v treťom najväčšom kenskom meste Kisumu v západnej časti krajiny v čase, keď národ bojoval za oslobodenie spod britskej koloniálnej moci. Veľmi skoro po jeho narodení sa rodičia s troma deťmi presťahovali bližšie k rodine do mesta Nakuru. Odtiaľ sa niekoľkokrát presúvali na východ i na západ. Vždy tam, kde bola práve vhodná práca pre otca.

Byť pútnikom mi bolo predurčené už v detstve – povedal mi Salim a načiahol sa za krabičkou cigariet vo svojom útulnom byte v Malindi, kam som ho v auguste, mesiac pred návratom na Slovensko, prišla navštíviť. Voňal po ovocí a lisovanom papieri. Pomaly si zapálil cigaretu a pokračoval.

Ako dieťa trávil čas najradšej u starej mamy v Kericho neďaleko prastarého lesa Mau. Tam sa spolu so svojimi bratmi a bratrancami naučil, ako obrábať pôdu a starať sa o zvieratá.

So Salimom v jeho domčeku v Malindi. Z tej jeho tváre srší toľká pokora a dobro!
Foto: Môj archív

Na návšteve v byte, v ktorom už nebýva

Salim je vysoký chudý muž. V tvári sa mu zračí čosi nezvyčajné. Jeho korene siahajú ďaleko za územie dnešnej Kene. Salimov starý otec pochádzal zo starej Britskej Indie, z územia dnešného Pakistanu. Jeho babička mala pakistanské korene zmiešané s tými kenskými – vyrastala medzi Kipsigis z etnickej skupiny Kalengin.

V to augustové dopoludnie sme sedeli v bytíku zašitom dve uličky za poloprázdnym nákupným centrom Tuskys. U Salima nikdy neviete, či ho o mesiac či o rok ešte zastihnete na danom mieste. Nosí totiž veľmi túlavé topánky.

Byt, v ktorom už nežije, bol pomerne rozľahlý. Jeho steny boli v tom čase holé, namaľované len nemocenskou žltou farbou. Žiadne honosné vybavenie, na čo aj – stačili mu jeden drevený jedálenský stolík so štyrmi stoličkami, popolníkom a fľašami pitnej vody. Na ostatných kusoch starého nábytku a na zemi boli rozložené jeho výrobky.

Salimova ručná práca.
Foto: Môj archív

Prikoval nás k stoličke

Čosi ma neustále vábilo načahovať sa za nimi. Vysoká lavica s hŕbou lisovaného papiera bola na konci miestnosti v rohu. Ďalší stôl s drevenou stoličkou boli plné malých nádobiek s krémami na tvár aj na ruky. Ovieval nás príjemný pobrežný vánok. Dvere do bytu boli otvorené dokorán.

Okrem nás boli v miestnosti dvaja ďalší ľudia – moja priateľka a podnikateľka Grace so svojím bratom, na ktorého meno si už nespomínam. Bola som na neho trochu nahnevaná, pretože ma neustále prerušoval v spovedaní Salima o jeho živote, pretrhával niť jeho myšlienok a odpovedí. Biznismen s nedostatkom empatie, zaujatý len výrobou produktov, ich cien a predajnosťou na trhu.

Grace sedela na stoličke ako prikovaná. Keď rozprával, pomaly vyberal slová, so svojím zamatovým hlbokým hlasom hovoril jasne a zrozumiteľne. Dokonca sa i vznešene pohyboval. Ale bola to jeho slobodná duša, čistá myseľ a intelekt, ktoré nútili ľudí okolo neho jednoducho načúvať.

Neďaleko Salimovho bytu, ktorý už obýva niekto iný, sa nachádza takáto ulička. Vedie priamo k oceánu. Keď ňou prechádzate, ovieva vás príjemný vetrík.
Foto: Môj archív

O bujarých rokoch menej slov

Rodičia Khánoví dbali na vzdelanie svojich detí. Všetkých svojich synov a neskôr i dcéru dostali na dobré školy v Keni či vo Veľkej Británii. Salim odcestoval ako mladý dvadsiatnik v roku 1983 študovať na Univerzitu Cardiff vo Wallese. Tá dnes patrí do stovky najlepších univerzít na celom svete.

Salimovi sa príliš o tomto období jeho života rozprávať nechcelo. Z jeho útržkovitého spomínania na Britské kráľovstvo som pochopila, že akosi ľutuje bujaré roky študentského života, ktoré sa skončili vyhadzovom z univerzity.

Salim sa istý čas ponevieral aj po Londýne, no s neveľkým úspechom sa po niekoľkých rokoch vrátil naspäť do Kene. Jeho dvaja starší bratia aj mladšia sestra žijú v Anglicku dodnes. Časom za deťmi odišiel i otec. Mamička mu už zomrela.

Salim pri balení svojich výrobkov.
Foto: Môj archív

Kreativita nesmie chýbať ani farmárom

Po návrate sa pokúšal vyrábať topánky z kože, no dlho mu táto práca nevydržala. Usadil sa na rodinnej farme v rovnakom meste, v ktorom to augustové popoludnie bafkal cigarety a popíjal ľadovú vodu, aby mu od rozprávania nevyschlo v hrdle.

Keď nechceš patriť len medzi obyčajných farmárov, ktorí sotva vyžijú zo svojej úrody, mäsa a mlieka od tých pár kusov dobytka, čo sa im pasú pred domom, musíš byť trochu kreatívnym farmárom – vysvetľoval Salim. Taký farmár potrebuje dokonale poznať svoju pôdu, jej medze a udržateľnosť, správne hnojivá, najlepší čas sadenia a zberu. A k tomu všetkému musíš ešte vymyslieť niečo navyše, aby si sa od ostatých farmárov, svojich konkurentov, odlíšil – dodal.

Salim sa preto okrem práce na rodinnom statku venoval aj výrobe olejov a mlieka z kokosových orechov. Zbieral a sušil listy stromu moringa, ktorý má blahodarné účinky na imunitný systém. Obsahuje antibakteriálne zložky a množstvo vitamínov. Mnohí Keňania však o výhodách týchto stromov nevedia, drevo zužitkujú na varenie, kúrenie, či na stavbu obydlí. Ani horkastá chuť listov moringy nie je bohviečo. Nikoho veľmi neláka.

Malindi.
Foto: Môj archív

Z farmára remeselník

V roku 2000 sa mu podarilo stať sa členom skupiny farmárov Msabaha neďaleko malého letiska v Malindi. Spolupracovali s tým istým tréningovým centrom, v ktorom sme sa prvýkrát stretli na festivale. Farmárom už vtedy poskytovali prostredníctvom projektov vedomosti a zručnosti o využití prírodných zdrojov udržateľným spôsobom tak, aby z nich komunity mali úžitok v podobe vedľajšieho príjmu.

Z niektorých statkárov sa časom stali aj malí podnikatelia. Vyrábali sviečky, mydlá, oleje, sušili listy stromov a premieňali ich na prášok, ktorým sa dochucujú jedlá alebo sa z nich pije čaj. Tvorili prírodné šampóny a krémy. Salima to inšpirovalo až tak, že sa sám rozhodol skončiť s farmárčením a statok prenechal inému členovi rodiny.

Za usporené peniaze si nakúpil 40 litrov rastlinného oleja, ktorý je dôležitou zložkou pri výrobe mydiel – jeho súčasnej vášni. Konečne sa v niečom našiel. Prihodilo sa mu však čosi, čo ho prinútilo na manufaktúru na niekoľko rokov zabudnúť.

Košíky, mydlá, zápisníky, krémiky. To všetko dnes Salim ručne vyrába, balí a predáva. Nádherne to voní a sú to prírodné materiály.
Foto: Môj archív

Keď osud zariadi veci trochu inak

Olej odložený v malom statkárskom domčeku ktosi ukradol a odniesol si so sebou aj niekoľko kusov dobytka, ktoré rodinu živili. Nikto vinníkov pri čine nevidel. Salim vytesnil myšlienku vlastnej výroby z mysle, no svoju budúcnosť už nevidel ani na farme. Zbalil si ruksak a pobrežie Kene na niekoľko rokov opustil.

Bolo mi súdené opäť vyraziť na cesty. Nebyť toho darebáka, možno by som dnes nebol tam, kde som – povedal Salim s úsmevom. Čas trávil v rodnom Kisumu, v Turkane, Nakuru či v hlavnom meste Nairobi. V roku 2003 viedol na svoje pomery usadený spôsob života, mal stálu prácu v agentúre na tvorbu darčekových kariet, dokonca aj priateľku. Od nej dostal v tom čase na narodeniny knihu Ako si vyrobiť vlastný papier. Dodnes ju má, hoci priateľku už nie.

Aj papier sa stal jeho vášňou. Firmy v hlavnom meste sa použitého papiera radi zbavovali. Naučil sa ho recyklovať, z neho potom vyrábal svoj vlastný papier, farbený aj nefarbený, tvrdý aj mäkký. Istý čas dokonca podporoval deti v škole tým, že od nich vykupoval papier. Za peniaze, ktoré im zaň zaplatil, dostávali deti v škole poriadny obed.

U Salima na stole. Zrecyklovaný papier pripravený na ďalšie spracovanie.
Foto: Môj archív

Osem rokov trvajúci predĺžený víkend

Ako človek vedomý si politickej situácie v krajine, v roku 2007 sa oprávnene obával nadchádzajúcich prezidentských volieb. V Nairobi, kde v tom čase Salim stále pôsobil, vrcholili debaty o povolebných demonštráciách na oboch stranách kandidátov – Kibakiho aj Odingovi podporovatelia boli na nože. Z obyčajných nenásilných protestov sa vykľula etnická zabíjačka Kikuyov, klanu, z ktorého pochádzal víťaz prezidentských volieb Mwai Kibaki.

Médiá prilievali oheň do už beztak horúceho kotla. Salim odišiel so svojim priateľom na predĺžený víkend do susednej Ugandy, aby prečkali volebné obdobie. Zatiaľ čo v Keni zahynuli stovky nevinných žien, detí a mužov, najmä v provincii Rift Valley a v Nairobi, na pobreží krajiny sa v ľuďoch prebúdzali staré nevyriešené rany zo sporov o pozemky so susedmi.

Salim sa zamestnal v Kampale, v hlavnom meste Ugandy, v showroome afrického umenia. Z predĺženého víkendu sa vykľulo osemročné putovanie po krajine, sedem rôznych pracovných príležitostí a pre tohto muža to najdôležitejšie – sebarozvoj.

I ja som počas svojho pôsobenia v Keni navštívila susednú Ugandu. S Asenou, mojou priateľkou, sme sa sem vybrali spoločne. Toto je výhľad z nášho stanu neďaleko brehu Nílu v meste Jinja. Ale o tom niekedy inokedy.
Foto: Môj archív

Ako sa dostať k peniazom

Majiteľ showroomu mi dovolil v ňom prespávať, no nemal peniaze nazvyš a za prácu mi platil práve tým, že som mal kde hlavu zložiť. Povedal mi, že som dosť šikovný na to, aby som vymyslel spôsob, ako si zarobiť –  spomínal Salim. Roky v Ugande mu boli vzácne.

Počas dňa predával v obchode suveníry, nemal preto veľa príležitostí, aby si popri tom našiel aj inú, plnohodnotnú prácu. Chvíľu ťahal nočné šichty, ale to ho unavovalo. Vymyslel si preto spôsob, ako sa dostať k peniazom. Pôvodné ceny afrického umenia zvýšil o 20, niekedy aj o 50 percent. Vždy to záviselo od typu turistov. Bielych bohatých a najmä neskúsených Angličanov, Nemcov a Francúzov bolo ľahké obrať o pár stovák navyše. Pôvodnú cenu vždy odovzdal majiteľovi, zvyšok považoval za svoj.

Netrvalo dlho, kým Salimovi začalo chýbať to, čo ho napĺňalo najviac – práca s papierom a výroba mydiel. Navštevoval rôzne kurzy pre kreatívnych začínajúcich výrobcov, kupoval si ďalšie knihy. S papierom aj mydlami začal experimentovať ešte v showroome.

Salimov ozdobný materiál na zápisníky a záložky.
Foto: Môj archív

Splnil sa mu sen

Lisoval suchú kôru bambusového stromu, sušil šupky od cibule a kukurice, banánov aj ananásu. Keď to skombinoval s obyčajným recyklovaným papierom, vznikli z toho krásne, atypické kusy papiera. Keď už mu táto produkcia išla od ruky, začal s výrobou záložiek ozdobených kožou zvierat s rôznymi maľovanými vyobrazeniami. Zápisníky, zošity, albumy na fotografie aj spomienkové knihy rôznych veľkostí, farieb a vôní. To všetko mu v to augustové popoludnie ležalo v pracovnej miestnosti na stoloch.  

Z našetrených peňazí predajom afrického umenia chodieval na ďalšie kurzy výroby organických mydiel rôznych veľkostí a farieb s prímesou avokáda, kávy, vanilky, manga či moringy a neemu, kokosového mlieka a masla, orechov a aloe vera. Dodnes ich balí do svojich ručne vyrobených papierov. To ich omamná vôňa sa šírila celým Salimovým bytom.

Výrobky predával v malom obchodíku s umením, na cestách po Ugande aj na dedinách a v odľahlých štvrtiach. Neskôr ich ponúkal aj v hoteloch, na trhoviskách a v turistami obľúbených destináciách. Splnil sa mu sen – stal sa z neho nezávislý kreatívny výrobca a obchodník. V roku 2015 sa po dlhých ôsmich rokoch rozhodol vrátiť naspäť domov, do Kene.

Priateľka Grace si od Salima kúpila hneď niekoľko produktov na pleť.
Foto: Môj archív

Spracuje všetko, čo sa dá

Dnes distribuuje svoje výrobky aj do zahraničia. Má stálych zákazníkov, ktorí sa za ním vracajú, kdekoľvek v krajine sa v tom čase nachádza. Alebo mu jednoducho zavolajú a on im svoje produkty pošle poštou. Naposledy putovali do Mexika. K zápisníkom, ozdobným papierom a mydlám pridal aj krémy a mastičky, o ktoré prejavujú záujem najmä ženy.

Pre nepriaznivý dopad palmového oleja na životné prostredie ho Salim prestal používať. Na zeleninových trhoch má v stánkoch priateľov, ktorí mu všetok kuchynský odpad ukladajú do vriec. Separuje plasty a zbiera staré kazetové pásky, z nich vyrába podložky na mydlá. Každú prvú sobotu v mesiaci chodieva na veľtrh v Malindi.

Po akomsi dedinčanovi, ktorý sa snažil vyrábať prútené košíky z palmových listov, prebral jeho zákazku. Stretol som ho na trhu, kde tie košíky predával, no nikto ich od neho nekupoval, neboli kvalitne spracované. Po pár použitiach by sa rozpadli –  vysvetľoval Salim berúc do rúk prútené výrobky. Zavolal ho k sebe na malý workshop, kde mu ukázal, ako ich môže zdokonaliť a spevniť, ako použiť prírodné farbivá, aby ich ozvláštnil. Už sa viac neukázal. Všetko mi tu nechal. Tak som ich začal predávať sám –  dodal krčiac pri tom ramenami.

Podložky na mydlá vyrobené zo starých kazetových pások.
Foto: Môj archív

Na veľký biznis nie je stvorený

Periférne som pozorovala Gracinho brata, mal plné ústa otázok. Prehĺtal každú z nich, lebo som ho nechcela pustiť k slovu. Nakoniec som mu dala priestor trochu vypustiť paru. Už bol príliš dlho ticho. Prečo nerozbehneš svoj biznis vo veľkom a nezaložíš si fabriku? Mohol by si zarábať tisíce šilingov – opýtal sa.  

Salimova odpoveď ma vôbec neprekvapila. Mám rád svoj nomádsky spôsob života. Som vždy pripravený pohnúť sa z miesta s celým domovom na chrbte, vrátane mojich produktov. Biznis ťa zaväzuje, ukrajuje z tvojej slobody rovnako ak peniaze – povedal. Celé tie roky pracuje sám. Nemá ženu ani deti, žiadneho pomocníka či zamestnanca. Trápi ma len to, že neviem, komu zanechám všetko, čo som kedy vytvoril, moje recepty a nápady – zamyslel sa Salim.

Nechcelo sa mi v ten deň opúšťať Malindi. Vedela som, že tohto vzácneho muža s vráskavým čelom a opracovanými rukami už možno nikdy neuvidím. Zapálili sme si spolu poslednú cigaretu, rozlúčili sme sa a kývali sme si, až kým sme sa nestratili za rohom.

Pamätáte si tú uličku neďaleko Salimovho bytu na fotografii vyššie? Zavedie vás k takejto krásnej, takmer opustenej pláži.
Foto: Môj archív

Človek milión

Vždy, keď si na Salima spomeniem, zahreje ma akýsi teplý pocit pri srdci. Hovorí sa, že niektorí ľudia vedia predvídať, aké bude počasie. Cítia, že bude snežiť alebo príde búrka. Iní predpovedajú osudy ľudí a národov. Ja si skromne myslím, že mám nos na čisté duše. Salim takú dušu rozhodne má. Jeho schopnosť dávať zmysel čomukoľvek, čo chytí do rúk, je toho malým dôkazom.

Keď som mu po návrate na Slovensko napísala email pýtajúc sa, ako sa mu vodí, odpoveďou mi bola vygenerovaná správa oznamujúca, čo som dávno tušila: 

Dobrý deň,

som na cestách, workshopoch a prednáškach o organickej udržateľnej výrobe v Nairobi a Kampale. Ak sa k Vášmu emailu dostanem, odpoviem naň. V byte v Malindi už nebývam. Boh s Vami. Asante sana.

Salim Khan

Odvtedy som o ňom nepočula.

Pred odchodom od Salima som stihla i ja nakúpiť niekoľko suvenírov pre rodinu aj priateľov. S prúteným košíkom chodím dodnes na trh aj tu doma v Bratislave.
Foto: Môj archív

Článok Zápisky z kenského denníka, 3. časť: Muž, ktorý nikomu a nikam nepatrí bol pôvodne publikovaný 03.12.2017 na portáli Nadácie Milana Šimečku www.multikulti.sk


Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.


Špeciálne ponuky pre našich čitateľov


  • Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
    • Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
    • Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
    • Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
    5/5 - (3 votes)
Komentáre

Diana lepšie umýva riad, ako varí. Aj preto tak miluje svojho chlapa, čo sa v kuchyni snáď narodil. Na psy nedá dopustiť, na tie svoje, ani na tie z OZ Pes v núdzi. Ostatne, ako na všetky iné zvieratá. Keby mohla v živote vycestovať už len jediný raz, vrátila by sa domov k mame Esther, do Kene, na Aloo Drive do domčeka nad zátokou.

Hore