Vykastrovali sme dve tretiny populácie v dedine. Tej psej. (Zápisky z Kene, 6. časť)

Nasledujúcemu kenskému príbehu patrí v mojich osobných zápiskoch najviac priestoru na papieri. Pri niektorých stránkach zo zápisníka dokonca viem s istotou povedať, čo v ten deň, keď som ich napĺňala obsahom, varila mama Esther na večeru. Nosila som ho všade so sebou. Výpočty, škrtance, mená a telefónne čísla, zafúľané miesta, mapky a šípky aj slová, ktoré sa nedajú prečítať.

Reklama

Najskôr som si myslela, že by vás moja nasledujúca skúsenosť z Kene nijako neobohatila, no potom som zmenila názor. Je to jedna z najdôležitejších vecí, ktoré som vo svojom živote doteraz urobila.

Všetko so všetkým súvisí

Psy sa stali tvormi, s ktorými som v Keni trávila najviac času. Doma aj na ulici v dedine. Jeden dedinský pes ma dokonca presvedčil o tom, aby som pre ne niečo i urobila.

Keňa nie je prvá ani posledná krajina, v ktorej sa počet túlavých psích duší nedá spočítať. Teda presnejšie, dalo by sa, no krajina sa zaoberá inými problémami, predovšetkým svojich ľudských obyvateľov. Psy nie sú prioritou číslo jeden, ani číslo desať. To je pochopiteľné, no kto sa aspoň trochu v problematike vyzná, vie, že zdravotný stav domácich zvierat úzko súvisí aj so zdravím ľudí.

Získať akékoľvek fakty o zdravotnom stave psov v tejto krajine je ako hľadať ihlu v kope sena. S pomocou veterinárov a internetu som sa predsa len k akýmsi dátam dopracovala, hoci sa od zdroja k zdroju líšili.

Keď ľudia umierajú na besnotu

Najvierohodnejšie pôsobil Strategický plán kenských ministerstiev zdravotníctva a poľnohospodárstva na boj proti besnote. Podľa ich prieskumu zomrie po kusnutí besným psom ročne v krajine okolo dve tisíc ľudí, pričom 40 percent obetí sú malé deti. Africký kontinent sa hneď po Ázii (56%) borí až so 43-percentnou úmrtnosťou na besnotu z celého sveta. Predovšetkým v odľahlých vidieckych štvrtiach.

Samotný vládny dokument pristupuje v Keni k psom ako k strojcom problému, hovorí o nich ako o zodpovedných za prenos besnoty na človeka až v 98-percentách všetkých prípadov. No sú za tento problém naozaj zodpovedné samotné psy? Je správnym riešením hromadný odstrel, pridávanie otravy do jedla či iné druhy krutej smrti, ktoré „vyriešia“ tento problém len dočasne, nie udržateľne? Asi sa zhodneme, že odpoveď na uvedené otázky je veľmi jednoduchá – nie.

Keby psy vedeli rozprávať

Besnota nie je jediný kríž, ktoré si tieto štvornohé tvory so sebou nosia. Trpia podvýživou, svrabom, blchami, kožnými ochoreniami, po bitkách medzi sebou i rôznymi infekciami, ktoré na seba pri strete prenášajú. Život kenského psa, či je túlavý alebo niekomu patrí, je v 90-percentách takmer identický. Potulujú sa po uliciach a cestách, z dediny do dediny, nechávajú za sebou mladé.

Kolegovia a domáci mi často vraveli – pes je slobodný tvor. A tam sa začalo naše neporozumenie a odlišnosť v názoroch. Akokoľvek sa snažíme vnímať psy ako slobodné tvory, oni nimi nie sú, odkedy sme ich predchodcov skrotili, dali im na krk reťaze a misku s jedlom.

Vždy ma fascinovalo, ako odlišne pristupujeme k psom my, ľudia zo Západu a ako ľudia z tretieho sveta. My im odoberáme prirodzenosť, obliekame ich do svetrov či dokonca obúvame do topánok a nechávame ich spávať v našich posteliach, zatiaľ čo ľudia v rozvojovom svete im dávajú až príliš veľa slobody. Všetko má svoje pre a proti, pýta si svoju daň. Psy by nám o tom vedeli najlepšie porozprávať.

Poppy

Do Kene som však neprišla, aby som tam pomáhala psom. Dokonca som sedem týždňov predtým, ako som z Kene odišla, ani len netušila, že s nimi budem akýmkoľvek spôsobom pracovať. Zmenil to až Poppy, môj najlepší dedinský štvornohý priateľ. Ostali mi tak necelé dva mesiace, aby som dokázala, čo som si zaumienila – vakcinovať a vykastrovať čo najviac psov v dedine Mtomondoni.  

Poppyho som prvýkrát zazrela priviazaného na ani nie metrovej reťazi pri plote pár metrov od mojej práce. Reťaz mal na krku upevnenú tak silno, že sa mu zarezávala do kože. Stál tam a plakal, bez vody a šance na úkryt pred spaľujúcim obedným slnkom. Čakala som hodinu, či si po psa niekto príde. Po dlhých minútach, čo som jeho plač počula až do areálu tréningového centra, som sa rozhodla psa odviazať.

Hnusnú hrdzavú reťaz som zahodila kdesi ďaleko a aj s Poppym som sa pobrala do dediny zistiť, komu patrí. Zaviedol ma do tlupy svojich psích kamarátov obklopujúcich skupinku mladých chlapov asi v mojom veku. Na moje otázky, komu tento pes patrí, nikto nereagoval.

Tie rozdiely medzi nami

Možno som bola na nich príliš tvrdá, možno som pôsobila šialene. Ani si to veľmi nepamätám, taká som bola nahnevaná. Snažila som sa im vysvetliť, že nechať ho tam priviazaného za takéhoto sucha je absolútne nezodpovedné a kruté.

Poppy mal navyše kožný svrab. Na ten stačí použiť prevarenú vodu s listami zo stromu neem, ktorý má antibakteriálne účinky a Poppymu by to zmiernilo jeho útrapy so svrbením. Čo som ja považovala za samozrejmosť, o tom oni nemali ani poňatia. Navyše boli trochu podgurážení. Čosi si tam šomrali popod nos v kiswahilčine.

Už som sa chystala Poppyho vziať na šnúrku od nohavíc a odviesť ho domov k mame Esther, keď sa pri mne zjavil kolega. Zbadal ma na ceste domov z práce. Snažil sa mi pomôcť prerozprávať mužom všetko v rodnom jazyku. Po čase vysvitlo, že tam psa priviazali práve oni, aby tam strážil niekoľko hektárov kukuričného poľa pred pažravými zlodejkami – opicami.

Jeden pes to všetko začal

Psa mi vydať nechceli. Neber ho, Diana. Pes je ich majetok, budú to považovať za krádež a pomstia sa ti rovnako – tlmočil mi kolega. Pochopila som. Poppyho som nechala tak, odišla som so slzami v očiach. Bol to jeden príklad z desiatok oveľa horších v našej dedine. Už cestou som premýšľala nad tým, ako nenásilne a účinne pomôcť nielen Poppymu.

V ten deň som doma u mamy Esther začala pátrať, aká je situácia psov v tejto krajine. Po tom, čo som si kde-tu prečítala, začala som online fundraisingovú kampaň na základné úkony – širokospektrálne očkovanie, očkovanie proti besnote, kastráciu a sterilizáciu. Neverila som v zázraky, cieľ som si preto dala ľahšie splniteľný – 30 psov z mojej dediny v tom najhoršom zdravotnom stave. Vôbec som netušila, že to je len začiatok čohosi väčšieho.  

Nesúďme ich

Ešte skôr ako by ste odsúdili ľudí z mojej dediny tak, ako som to v prípade Poppyho nesprávne a výbušne urobila i ja, musíme sa pozrieť na fakty, ktoré v tomto prípade hrajú veľmi významnú rolu. Sedemdesiat percent domácností z kraja Kilifi, v ktorom sa nachádza i dedina Mtomondoni, patrí do kategórie tých najzraniteľnejších, žijúcich tesne nad či pod hranicou chudoby.

Ak si nemôžu dovoliť nakŕmiť, ošetriť či poslať do školy svoje deti, ich pes je ten posledný problém, ktorý ich trápi. O vakcinácii psov ľudia nemajú veľa informácií, tobôž nie o kastrácii. Z kultúrneho hľadiska s tým navyše mnohí majú veľký vnútorný problém.

Nie je staršina ako staršina

Zatiaľ čo fundraisingová kampaň sa na sociálnych sieťach šírila medzi mojimi priateľmi a známymi, potrebovala som od miestneho staršinu povolenie na výkon takejto akcie v dedine. Ten sa rozhodol zo situácie vyťažiť a za to, aby mi povolenie od miestnej samosprávy s pečiatkou a podpisom priniesol, si vypýtal v prepočte asi 20 eur.

Zaťala som päste, prvý a poslednýkrát, hoci jeho žiadosti o peniaze sa stupňovali, som mu za jeho veľkorysú pomoc zaplatila. Snažil sa mi do vlastného projektu vnútiť i jeho zodpovednosť staršinu, vyriešiť dva problémy naraz – evidovať všetkých ľudí z dediny podľa občianskeho preukazu. Bála som sa, že ak by som si od ľudí pýtala ich osobné doklady, ktoré niektorí vôbec nemajú alebo im vypršala platnosť a oni si ju neobnovili, zľakli by sa a ďalej by so mnou spolupracovať nechceli.

Jeho úlohu som mu s radosťou prenechala. Dnes ho dokonca, podľa posledných správ od mojich priateľov, vyšetrujú zo sprenevery financií z rozpočtu tejto veľkej usadlosti zvanej Mtomondoni.

A a B, C a D

Na to, aby som vôbec zistila, ktoré psy sú v najhoršom stave a tým ohrozujú i svoje okolie, potrebovala som v dedine urobiť prieskum. Bez znalosti kiswahilčiny a s bielou tvárou by som sama ľudí nepresvedčila o tom, že ich psy potrebujú očkovanie a kastráciu, aby sme zastavili, či aspoň zmiernili premnoženie v dedine a tým zabránili aj prenosu ochorení medzi zvieratami aj na človeka. Na to som potrebovala lokálnych odborníkov.

Od mojej britskej priateľky Diany, ktorá vedie útulok pre zvieratá v Bamburi, som dostala kontakt na výborného veterinára, Petra Gitau. Mama Esther zavolala svojej veterinárke Sidi a povolala ju do misie. S oboma lekármi sme si dedinu rozdelili na štyri časti, každý z nich sa podujal obstarať dve – A a B, C a D.

Preskúmali sme celú dedinu

Počas prieskumu v Mtomondoni, ktorý so mnou absolvovala len Sidi, sme viac či menej napočítali 106 psov. Mnohé nepatrili nikomu alebo sa k nim len nik nechcel priznať. Boli i prípady, kedy ľudia tvrdili, že im patrí desať či dvanásť psov. Doktorka Sidi sa podujala na akciu v najodľahlejších častiach dediny (C a D), odkiaľ bol prevoz psov takmer nemožný.

Pätnásť z nich zoperovala priamo pred obytnými domami na najčistejšom možnom mieste na sterilnej podložke. Zákrok u psa totiž trvá iba niekoľko minút, so sučkami to také ľahké nie je. Tie ostávali na klinike dva dni na pozorovanie. S doktorom Gitau sme v dedine v sekciách A a B operovali dvakrát do týždňa ráno pred mojim odchodom do práce. Bol to strategický čas. Všetky psy sa vtedy zdržujú v okolí domov, cítia vôňu vareného čerstvého jedla, čakajú na zbytky a dropky.

Poppy bol symbolom našej akcie

Bojovali sme s odchytom psov, niektorých sa nám nepodarilo chytiť či uspať niekoľko dní. Poppy bol zo všetkých psov najlepší. Šiel im príkladom. Zakaždým, keď sme s doktorom a jeho asistentom prišli, pricupital k autu a chcel doň nastúpiť. Občas dokonca zjedol čosi i z voňavej uspávacej zmesi s ryžou, na ktorú sme lákali psy, ktoré čakali v rade na zákrok. Potom pol dňa prespal pod stromom alebo sa omámený tackal nevediac, čo sa s ním deje.  

Zatiaľ čo nám peniaze od donorov a mojich priateľov naskakovali na účet, pomaly som mohla vyplácať veterinárom odmeny za ich činnosť. Bojovali sme s ľuďmi, ktorí nechceli o kastrácii či sterilizácii ani počuť. Chcem, aby mala suka mladé, predám ich a budem mať peniaze – hovorili. No tie sučky boli v zúboženom stave, pretože nemali dosť živín ani na to, aby samé prežili. O mladé teda prichádzali, v tom horšom prípade zomreli pri pôrode vysilené aj tie. Týchto ľudí nedokázali presvedčiť ani veterinári.

Niektoré psy nám umierali pred očami

Zo živých obrazov z dediny, na ktoré nikdy nezabudnem, mi i dnes behá po chrbte mráz. Čoskoro sme zistili, že ľuďom okrem vakcinácie a kastrácie musíme poskytnúť aj adekvátne informácie o starostlivosti o psov. Neraz sme narazili na to, že novonarodené šteňatá umierali, hoci to nebol zámer ich majiteľov, práve ich vinou. Aby zabránili muchám klásť do telíčka mláďat larvy požierajúce ich mäso zaživa, okúpali mladé v chemickom roztoku.

Tie pískali a kričali zaleptané v bolestivej agónii, pomôcť sa im už nedalo. Ani Sidi, ktorá mala pevný žalúdok, neustála tento pohľad bez uslzených očí. Nachádzali sme kostričky chorých zúbožených tiel s prázdnymi očami zmierenými so smrťou. Psy s natrhnutými ušami, reznými ranami či krivými končatinami. Deti hladkajúce psy, ktoré si následne strkali svoje malé špinavé rúčky do úst.

Pozitívne príklady

Boli dni, keď sme len dve hodiny stáli pri aute rozprávajúc sa s ľuďmi o tom, ako takýmto nepekným tragédiám predchádzať. No popri tom všetkom sa vždy našli ľudia a rodiny, ktoré nás veľmi milo prekvapili. Svoje psy mali zaočkované a k tomu nám hrdo predkladali platné preukazy o registrácii na veterinárnych klinikách.

Ich psy boli zdravé a v dobrej fyzickej kondícii, niektoré dokonca kastrované, hoci rodiny bývali v obyčajných drevených domčekoch bez elektriny a po vodu si, rovnako ako ostatní, chodievali niekoľko kilometrov denne do studne. Mali totiž k týmto zvieratám iný prístup. Uvedomovali si riziká, ktoré neošetrené psy pre nich predstavujú.

Dokážeme ušetriť 50 šilingov ročne na jedno očkovanie proti besnote – hovorili pyšne. My sme na nich boli pyšní tiež. Neskôr sme ich používali ako príklad pre ostatných. Keď sme začali so slovami – A viete vy, že vaša suseda s mužom majú päť psov a všetci sú zaočkovaní, aby neprenášali choroby na vaše psy a deti? – účinok sa dostavil takmer ihneď.

Kde niečo končí, iné začína

Akciu sme ukončili dva dni pred mojim odchodom naspäť na Slovensko. Bola som šťastná z toho, čo sa nám spoločne so Sidi a Petrom podarilo. Oslávili sme to večerou, ktorú som pre nich navarila.

Vďaka finančným darom od donorov, mojich blízkych a priateľov, dvoch slovenských občianskych združení Pes v núdzi a Majme srdce, sa nám nakoniec podarilo vakcinovať, kastrovať a sterilizovať 75 psov a štyri mačky. O takomto čísle som v úvode tohto malého skromného projektu ani len nepremýšľala.

Zaočkovali a vykastrovali sme takmer dve tretiny psej populácie v dedine. Pri tom lekári ošetrili tých, ktorí to nutne potrebovali a psov vždy vrátili majiteľom navoňaných a okúpaných v šampóne proti blchám.

106 – 75 = 31

Sidi a Peter im donekonečna vysvetľovali dôležitosť vakcinácie proti besnote, naučili sme ľudí ako vyberať svojim psom larvy múch z tela, ako použiť prírodné zdroje na problémy s infekciou kože, no najmä sme sa im snažili vysvetliť, že po našej práci už ostáva na nich, ako sa k tomu postavia.

Keď som si po projekte prechádzala svoj zápisník znova, zostalo mi ľúto tých zvyšných 31 psov, ktorých sa nám nepodarilo ani očkovať, ani vakcinovať. Ich majitelia nás hnali kadeľahšie, šteniatka, ktoré podľa Sidi nedožili ďalšieho rána či také drobné novorodence, ktoré by silná očkovacia látka mohla zabiť. Rokmi som sa naučila, že všetkým sa naraz pomôcť nedá. Nie je mi to však ľahostajné.

Je mi jedno, čo si o mne myslíte

Nikto z domácich obyvateľov vo mne za celý ten čas nevyvolal pochybnosť, že robím nesprávnu vec. Nepýtali sa ma, prečo nepomáham radšej ich deťom alebo im samým.  Naopak, zblížilo nás to. Neraz sme sa od vtedy rozprávali na ulici, pozývali ma na návštevu či len skontrolovať psa, lebo sa im zdalo, že nie je v poriadku. Poppy so mnou v posledný pracovný deň dokonca šiel do práce. Nikdy predtým to neurobil.

Pochybnosti vo mne vyvolávali len tí, s ktorými sa stretávate pri svojej práci určite i vy. Neprajníci, ktorí nepriložia ruku nie len k vášmu dielu, ale sotva k nejakému. Ľudia, ktorí sami nedokážu pohnúť ani prstom. Takí, ktorí mudrujú o chorých a hladných deťoch, no sami nevedia, čo práca s deťmi obnáša.

Vďaka tejto skúsenosti som sa naučila veriť si viac v tom, čo robím. Ak mi čosi vo vnútri káže urobiť čokoľvek, čo by bolo prospešné hoci len pre jediného jedinca, nemôžem to hodiť za hlavu. A neurobte tak ani vy. Začnite pri tom, čo mne trvalo skutočne veľmi dlho – je mi jedno, kto si čo o mne myslí. 

Článok Zápisky z kenského denníka, 6. časť: Iba im nikdy nepoviem nie  bol pôvodne publikovaný 21.12.2017 na portáli Nadácie Milana Šimečku www.multikulti.sk

Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.

Špeciálne ponuky pre našich čitateľov

• Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
• Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
• Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
• Ubytovanie cez Booking.com za kamošské ceny, klikni a vyhľadaj si konkrétnu destináciu.
• Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
5/5 - (3 votes)