Nájdeš nás aj na:

Cestopisy

Nepál: Bez elektriny, vody a pod plechovou strechou. Aká je moja komfortná zóna a aká tých miestnych?

Nepál: Bez elektriny, vody a pod plechovou strechou. Aká je moja komfortná zóna a aká tých miestnych?

Nedávno to boli tri roky, čo som sa vrátila z Nepálu. Len pár mesiacov predtým som doštudovala na univerzite, bola som hladná po objavných cestách a po práci novinára v teréne. Vždy som chcela ísť do krajín tretieho sveta, aj keď to pomenovanie je podľa mňa hlúpe, veď je to väčšinový svet. Chcela som ísť najmä do úplne iného sveta, kde platia odlišné pravidlá.

Reklama

A tak som mesiac zbierala príbehy miestnych obyvateľov rok od veľkého zemetrasenia, ktoré Nepál zasiahlo 25. apríla 2015 s epicentrom v dištrikte Gorkha a s magnitúdou 7,8. Na niekoľko dní sme sa s českou kolegyňou Simonou ocitli aj v dedine Selang, ktorú spomínané zemetrasenie zrovnalo takmer celú so zemou. Tu sú moje spomienky na Selang.

V jednej zo škôl, ktorá sa zapojila do programu Her Turn.
Zdroj fotografie: Môj archív

Masívnymi horami a hlbokými údoliami

Po viac ako siedmich hodinách zastavil náš terénny džíp, ktorý sa brodil zmáčanými serpentínovými cestami, pred úpätím vysokej hory. Do cieľa, do dediny Selang v dištrikte Sindhupalchok, sme museli prísť po svojich. Uprostred kľukatej cesty sa doslova roztrhla zem.

Dierou z blata a vytŕčajúcich koreňov stromov sa teraz valila voda, bola monzúnová sezóna. V ten rok sa akosi predĺžila, vraveli vtedy domáci. Bol takmer koniec septembra roka 2015 a po daždi už nemali byť ani stopy. Prírode nerozkážeš, musíš sa s ňou len zžiť.

Všade navôkol už bola tma. Obklopovali nás tiene masívnych hôr a hlboké údolia, odvekí spoločníci pocestných v tejto krajine. Sandále sme vymenili za turistické topánky. Ale iba my, Európanky. V kalužiach a žľaboch na odhalené časti nôh číhali pijavice. Dve miestne ženy, ktoré nás sprevádzali, si s tým hlavu nelámali.

V dedine.
Zdroj fotografie: Môj archív

Doma u muža, ktorého sme nikdy nestretli

Naložili sme si batohy na plecia, nasadili čelovky. Musíme kráčať v tichosti a opatrne, kedykoľvek na nás môže zaútočiť divá sviňa – šepkala Jenisha. Nejedného tuláka už popohnala nočným Selangom. Kráčali sme asi pol hodinu, keď sa na okraji cesty začali objavovať drevené a plechové domce. Ešte v roku 2014 tam stáli skutočné domy, zemetrasenie z apríla 2015 ich zrovnalo takmer všetky so zemou.

V tú noc sme spali v plechovom dome muža, ktorého sme nikdy nestretli. V tom čase bol mimo dediny, dovolil nám preto zložiť hlavy pod jeho strechou. Ľahli sme si unavené do svojich spacákov a smiech mužov a žien z vedľajšej miestnosti oddelenej drevenou zátarasou pomaly utíchol.

Školský dvor, najbezpečnejšie miesto v dedine

Nepálske rána sú nádherné. Veľké biele oblaky sa ženú nebom, tu a tam prekrývajú vrcholce himalájskych kopcov. Na kusy ich trhajú slnečné lúče. Po výdatných ryžových raňajkách s kardamónom od Jenishy a Ransubby, ktoré v dedine pracovali pre nepálsku pobočku českej humanitárnej organizácie Člověk v tísni, sme opustili plechový dom.

Na miestnej vládnej budove, ktorá slúžila ako komunitné centrum, visel vtedy obrovský plagát. Možno tam visí dodnes. Bol to únikový plán s pokynmi ako sa zachovať v prípade ďalšieho zemetrasenia, zosuvu pôdy či iného nebezpečenstva. Všetky zelené šípky na ňom ukazovali na obrovskú plochu školského dvora prehláseného za najbezpečnejšie miesto v dedine.

Ďalší z pokynov červenou farbou zdôrazňoval, že na bezpečné miesto treba utekať s rukami nahor chrániac si najmä hlavu. Prednosť pri záchrane majú deti, ženy a starí ľudia. Súčasťou plagátu boli aj súradnice a telefónne čísla na zavolanie záchrannej helikoptéry.

Únikový plán.
Zdroj fotografie: Môj archív
Školský dvor.
Zdroj fotografie: Môj archív

Komisia pre znižovanie rizika nebezpečenstva

Pamätám si, že Člověk v tísni vtedy na Selangu školil ľudí, aby sa stali členmi Komisie pre znižovanie rizika nebezpečenstva v dedine. Naučili sa, ako fixovať zlomeniny a ťažké zranenia, ako osoby prenášať, ako privolať pomoc či využiť lokálne zdroje, kým príde pomoc,“ vysvetlil nám vtedy projektový manažér Bharat Shrestha. Dnes takáto komisia v dedine funguje, má 14 členov.

Jej sekretárkou je 32-ročná Hire Silwalová, jedna z najzaujímavejších žien, aké som v Nepále stretla. Keď mala 15 rokov, musela sa vydať za muža, o ktorom sotva niečo vedela. Hoci s ňou matka celý život zaobchádzala rovnako ako s jej bratmi a nikdy jej podľa Hiriných slov nedala najavo, že by bola niečo menej ako muži v ich rodine, stala sa obeťou detského sobáša z rozumu. Podľa jej slov vychádzajú s manželom dobre. V komunite je jednou z tých mála ľudí, ktorí sa angažujú za posilnenie práv žien a ich vzdelanie.

Hrdinka Hire

Okrem toho, že je členkou komisie, je aj súčasťou miestneho ženského spolku a kooperatívnej skupiny, ktorá pravidelne zbiera peniaze do dedinskej kasy. Chodí od domu k domu, často horko-ťažko, presviedča občanov o tom, aby mysleli na budúcnosť a prispeli do spoločnej zbierky.

To máte tak, ani Člověk v tísni tu nemusí byť večne a my sa musíme o seba vedieť postarať sami –  poznamenala pri našom spoločnom obede Hire. Fascinuje ma, ako Nepálčania jedia ryžu so zeleninou rukami.

Keď Hire odišla, Ransubba nám porozprávala príbeh, ako táto statočná žena nedávno zachránila jedného z miestnych mužov, ktorý si do nohy zaťal sekerou. Cesta bola odrezaná, nebolo možné ho nikam previezť a on by tam bol vykrvácal, keby mu neprišla pomôcť – hovorila o Hire s úsmevom.

Hire (vpravo) a Yangzen Lama z Člověka v tísni.
Zdroj fotografie: Môj archív

Komfortná zóna

Počas troch dní, ktoré sme na Selangu strávili, ma miestami premkla úzkosť. Izbietka v plechovom domčeku bola tmavá, sotva do nej presiaklo poriadne svetlo, hoci bolo práve poludnie. Boli sme bez elektriny a bez signálu, v izbietke sme mali iba jednu slabú solárnu lampu. Navyše nás na ten malý chladný priestor bolo päť.

Prístup k pitnej vode vybudovaný nebol, po vodu chodievali miestni niekoľko míľ. Zuby sme si umývali vodou z fľaše, na sprchu sme mohli zabudnúť. Toaleta, ktorá predstavuje dieru v zemi obkolesenú kusmi dreva s plechovou strechou, stála neďaleko domu. Cestu k nej dláždia kaluže plné hnedých a bielych pijavíc.

Dnes by som takéto podmienky zvládla omnoho lepšie, vtedy to bol môj prvý kontakt s neeurópskym svetom. To základné, na čom som bola zvyknutá – možno až prehnanú hygienu, som veľmi potrebovala a cítila som sa preto špinavá. Ale čo tie dievčatá, tí ľudia, ktorí jej majú nedostatok celý život? To ma skľučovalo ešte viac.

Plechový domček.
Zdroj fotografie: Môj archív

Her Turn

Pre dievčatá od 12 do 16 rokov sa v tom čase začal vzdelávací program s názvom Her Turn. Niekoľko dní sa miestne dievčatá učili o tom, čo je to sexuálne vykorisťovanie, obchod s bielym mäsom, aké riziká predstavujú detské sobáše či násilie páchané na ženách. Jednou z najdôležitejších častí programu bola všeobecná hygiena s dôrazom na čistotu pri menštruácii a ženské práva.

Diskriminácii čelí veľa dievčat pochádzajúcich najmä z tradičných komunít. Stále veria, že dievčatá sú v období menštruácie nečisté alebo posadnuté diablom, preto ich v čase periódy nechávajú spať v stodole s dobytkom. V domácnostiach, kde jednu miestnosť obývajú často dievčatá a chlapci v pubertálnom veku spolu, čelia sexuálnemu harašeniu a domácemu násiliu. Obete znásilnenia sa stávajú vyhnancami, preto sa mnohé z nich radšej k takejto skúsenosti nikdy nepriznajú, trpia potichu.

Dievčatá na prednáške Her Turn.
Zdroj fotografie: Môj archív
Učebnica k programu Her Turn.
Zdroj fotografie: Môj archív

His chance

Na to však nebude stačiť program len pre dievčatá – vravela som si vtedy. Osvetu treba robiť aj kdesi inde, medzi rodičmi a najmä chlapcami. Člověk v tísni už vtedy plánoval vzdelávací program pre chlapcov, aby ich naučili vysporiadať sa s pubertou a rešpektovať dievčatá ako seberovné bytosti s vlastnými právami. V roku 2018 sa to podarilo. Projekt nazvali His chance.

Dievčatá Rectu, Rachanu, Sonicu a Sareetu táto správa veľmi potešila. Po krátkej prednáške sme si s nimi vtedy sadli za stôl a rozprávali sme sa o tom, čo ich na školení Her Turn zaujíma najviac. Všetky sa zhodli na prednáškach venovaných hygiene a predchádzaniu násilia.

Zaujímalo nás, ako si predstavujú svoju budúcnosť, pýtali sme sa ich preto, čomu sa chcú v dospelosti venovať. Rachana, ktorá mala z chlapcov asi najväčší strach, chce byť v budúcnosti sociálnou pracovníčkou. Sonica zase snívala o tom, že raz bude umelkyňou, aj o splachovacom záchode a peknej kúpeľni. Recta a Sareeta chcú byť ako učiteľky, dobré aspoň tak ako tie ich.

Detská súťaž počas Dňa detí. V Nepále mu hovoria Bal Divas.
Zdroj fotografie: Môj archív
Myslím, že to bol deň, keď som sa v Nepále iba smiala.
Zdroj fotografie: Môj archív

Učiteľka Muma z najnižšej kasty

Jednou z ich učiteliek bola Muma. Dievčatá musia hovoriť o svojich problémoch, aby získali v očiach verejnosti viac rešpektu. Násilie by nemalo byť súčasťou žiadnej spoločnosti – vysvetľovala nám vtedy ešte len 24-ročná Muma.Počas bežného pracovného dňa učí deti, ako pracovať s počítačmi. Sama sa stala obeťou domáceho násilia, preto sa rozhodla do projektu prihlásiť.

Za jej chrbtom sa nenápadne skrývala ďalšia z učiteliek – iba 20-ročná Tirsa. Pochádza z najnižšej kasty nedotknuteľných. Tým, že sa stala mediátorkou, chcela druhým dokázať, že aj ona má právo pracovať a zapájať sa do aktivít spoločnosti. Keď sa trochu osmelila, porozprávala nám príbeh o svojom manželovi, tesárovi, ktorý nikdy nesmie vstúpiť do domu svojho zákazníka. Ani vtedy, keď sa ide pozrieť, kde má byť výrobok umiestnený, ani keď ho privezie hotový. Musí ho nechať pred prahom domu.

Výhľady do údolia.
Zdroj fotografie: Môj archív

Na parapete a na terase je to fajn

Vstúpiť do domu človeka z vyššej kasty je zakázané. Tirsa je na svoj pôvod istým spôsobom hrdá. Niektorí ľudia nás pozývajú dnu na večeru z vďačnosti či zo slušnosti. No vedia, z akej kasty pochádzame, preto odmietneme – hovorila tichým hlasom. Pekvapilo ma,keď povedala, že ich miesto je na terase pred domom, prinajhoršom na parapete okna, no ani o kúsok bližšie.

Hoci je kastovný systém v Nepále od roku 1962 ilegálny, najmä v odľahlých častiach krajiny v tradičných spoločenstvách, je stále hlboko zakorenený. Ľudia z najnižších kást nesmú vojsť do chrámov, nesmú si vziať jedlo z verejného pohostinstva či nabrať si vodu z komunálneho vodovodu.

Nasledujúce ráno malo jedno z dievčat problém postaviť sa poriadne na pravú nohu. Členok jej lemoval opuch. Predpokladala som, že si ho vyvrtla večer v tme cestou do domu. Mýlila som sa. Opuch jej spôsobila pijavica. Od tej chvíle sme si na ne dávali ešte väčší pozor. S obdivom som však sledovala Jenishu, ako sa s nimi bojovala v zablatených šľapkách.

Tri ženy v dobrej nálade pri práci.
Zdroj fotografie: Môj archív

Z kardamonu nič nebude

Tretí deň sme sa mali ísť pozrieť ešte na jeden projekt Člověka v tísni v dedine Selang. Na kardamonové polia sme sa nakoniec nedostali. Cesta bola pre zosuvy pôdy príliš nebezpečná. Naskytla sa nám tak možnosť sledovať stretnutie komisie pre živobytie. Jej vedúci rozprával prítomnému hlúčiku žien a mužov usadených v laviciach takmer ako v škole, aký program ich v nasledujúce dni čaká.

Český Člověk v tísni poskytol komunite v dedine Selang namiesto peňažnej pomoci desaťtisíc sadeníc kardamonu. Na jedného zúčastneného tak podľa mojich výpočtov pripadlo približne 300 z nich. Okrem toho im zabezpečili náradie, rukavice a pracovnú obuv. Až rastlina vyrastie, uživia z nej svoje rodiny, ale môžu ju aj predávať, aby zarobili na živobytie – vysvetľoval nám Bharat.

Stratégiou je pomôcť takýmito projektami miestnym ľuďom prakticky a materiálne, ale nie finančne. Sami si v rámci komunity určia, čo potrebujú najviac, ale peniaze to nie sú – zapamätala som si od Bharata. Budovanie prístupu k pitnej vode a lepšia infraštruktúra boli ďalšie body a zozname.

Krásne a nebezpečné okolie Selangu.
Zdroj fotografie: Môj archív

Zabilo ho to

Keď som si po troch dňoch sadla na motorku k chlapcovi menom Radjam Shreshta opúšťajúc nadobro Selang, ovinula som mu ruky okolo pása a za zvuku hlučného stroja som sa snažila sústrediť na obrazy krásnej prírody, ktoré sa mi mihali pred očami.

Nevedela som sa však zbaviť slov, ktoré pár minút pred našim odchodom vyriekla terénna pracovníčka Člověka v tísni Yangzen Lama. V deň, keď ste prišli na Selang, zmietla jedného 13-ročného chlapca voda. Zabilo ho to – povedala. Strýko, s ktorým tento chlapec býval, ho namiesto do školy poslal napásť kozy. Obaja chlapcovi rodičia pracujú v zahraničí, aby pre svojho syna zarobili viac peňazí. Už nemusia.

Vzdelávať len dievčatá a chlapcov zrejme nestačí.

Aj takto si budem pamätať Nepál.
Zdroj fotografie: Môj archív

Cesta redaktorky sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO v rámci projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá pre rozvoj s finančnou podporou Európskej komisie a SlovakAid.

Článok bol pôvodne publikovaný 20. januára 2017 na spravodajskom portáli Aktuality.sk

Komentáre

Diana lepšie umýva riad, ako varí. Aj preto tak miluje svojho chlapa, čo sa v kuchyni snáď narodil. Na psy nedá dopustiť, na tie svoje, ani na tie z OZ Pes v núdzi. Ostatne, ako na všetky iné zvieratá. Keby mohla v živote vycestovať už len jediný raz, vrátila by sa domov k mame Esther, do Kene, na Aloo Drive do domčeka nad zátokou.

Horúce #PELIPECKY

Novinky a správy zo sveta cestovania

Navštív Birmingham za 19€! Pecková ponuka nielen pre seriálových fanúšikov https://t.co/jcX9bboZeK #letenky17 hodín dozadu
FIRST MOMENT: Ischia sa vracia! Pobyty už od 319€ https://t.co/RdLHFQkZUS #pobyty17 hodín dozadu
Luxusná dovolenka iba za 879€! 🔥 Thajské Krabi + zastávka v Dohe https://t.co/q4YMKJ97y3 #exotika18 hodín dozadu
Lisabon a Azory sú ideálna kombinácia európskej dovolenky, teraz so zľavou! https://t.co/SzJygzpjaU #dovolenky18 hodín dozadu
Pobyt v tatranskom Grandhoteli Praha už od 59€ https://t.co/9cPOsXhj3Y #pobyty18 hodín dozadu
Bali s letenkou a hotelom spolu za 789€ 🔥https://t.co/Y0FRYcJUuC #dovolenky18 hodín dozadu
Kompletná dovolenka na ostrove Langkawi za 779€ 🔥https://t.co/bGxfXAcky6 #exotika18 hodín dozadu
Adventný pobyt v Prahe od 49€. https://t.co/MifNzKpCZC #pobyty18 hodín dozadu

Odporúčame tiež:

Advertisement
Advertisement
Hore