Nájdeš nás aj na:

Cestopisy

Len v hlavnom meste Nepálu žije na ulici viac ako 20 tisíc psov. Nie je to ľahký život

Len v hlavnom meste Nepálu žije na ulici viac ako 20 tisíc psov. Nie je to ľahký život

Dnes, 30. septembra 2019, sú to presne tri roky, čo som sa vrátila z Nepálu. Strávila som tam mesiac. Najskôr som dva týždne spolu s ďalšími európskymi novinármi cestovala po krajine krížom-krážom. Zbierali sme príbehy miestnych obyvateľov rok od veľkého zemetrasenia, ktoré Nepál zasiahlo 25. apríla 2015 s epicentrom v dištrikte Gorkha a s magnitúdou 7,8. Prvýkrát som bola vyvedená z miery, z európskeho nadštandardu. Iba ten som dovtedy poznala.

Ostatné dva týždne som krajinou putovala sama. Stretla som nosorožca prechádzať sa ulicami mimo národného parku Chitwan, potom som niekoľko dní pomáhala lekárom v útulku pre zvieratá v hlavnom meste Káthmandu. Práve o tejto skúsenosti je aj tento text. Je o tom, že v Nepále zomierajú psy kvôli ľuďom a ľudia kvôli psom.

Fotografia: Môj archív

 Pred troma rokmi, 21. septembra 2016

Predstavte si to – len v uliciach Káthmandu sa denne potuluje viac ako 20 tisíc psov. Keď som sa to dozvedela, bol to môj 20. deň putovania po odľahlých častiach Nepálu. Odviezla som sa taxíkom do štvrti Budanilkantha do miestneho zvieracieho útulku. Nápis Vitajte v KAT si na nej delil miesto spolu s odtlačkami psích a mačacích labiek.

Len čo som sa zjavila na dvore Centra pre liečbu zvierat v Káthmandu (KAT centrum), v ústrety mi ako prvé prišli psy – veľký čierny Everest, mladá Simba, nádherná Jass, staručký Namaste a prikrivkal aj Precess na troch nohách. Za nimi sa ťarbavo plazila ochrnutá Jeeny. Pred pár rokmi ju zrazilo auto, preto má bezvládne zadné nohy.

Šikovne sa však nosí na predných. Pokiaľ jej budú stačiť sily, v centre sa o ňu postarajú. Na ulicu sa už vrátiť nemôže. Takto ťažko postihnutá by nemala šancu na prežitie. Život zvierat je v Nepále podobný tomu ľudskému. Stredná trieda tu takmer neexistuje, bohatí sa schovávajú za veľkými bránami lemujúcimi palácové vily. Pravý nepálsky život sa odohráva na ulici. Ulica je pre všetkých biznisom aj domovom.

Kathmandu Animal Treatment Centre.
Fotografia: Môj archív
Fotografia: Môj archív

Pribúdajú ľudia, pribúdajú aj psy

Všade tam, kde sa zhromažďujú ľudia, stretnete aj zvieratá. Odpočívajú na každom rohu, pobehujú cez cestu plnú áut a motoriek, ponevierajú sa na trhoch, pri chrámoch starých tisícky rokov, v horách aj v údoliach. Zvyčajne nikomu nepatria. A ak aj niekomu patria, nerozoznáte to.

Káthmandu sa stáročia vyvíjalo do podoby, v akej ho poznáme dnes – vysoko impozantné kultúrne centrum plné architektonického a umeleckého dedičstva. V posledných desaťročiach sa rozšírilo ďaleko za hranice starého kráľovského mesta. Expandovala infraštruktúra, biznis, servis aj populácia. A s ňou aj počet psov a mačiek.

Zdravie pouličných zvierat má priamy vplyv na zdravie ľudí, ak spolu zdieľajú jeden priestor. Taká je filozofia KAT centra, ktoré učí ľudí aj psov priestor zdieľať v harmónii. Len v uliciach Káthmandu žije približne 23-tisíc psov. Štatistiky hovoria, že na desať obyvateľov pripadá jeden pes.

Sloboda má svoju daň

Za svoju slobodu platia vysokú daň – hlad, choroby aj fyzické rany z pouličných bojov, ktoré končia roztrhanými ušami, neraz až smrťou. Bojujú aj s nevšímavosťou a týraním – od tých, ktorým patria po tých, na ktorých náhodou narazia.

Dva dni pred mojím príchodom priniesli do KAT centra malé čierne vyhladované šteňa. Odkúpili ho od muža, ktorý psíča denne bil. V očiach mu nezostával takmer žiaden život, nejedol, nepil, bol apatický. Ignoroval aj hravých psích kamarátov.

Mal nafúknuté bruško, trpel parvovirózou. Na tú sú náchylné najmä mladé psy. Telo šteňaťu spaľuje horúčka, je dehydratované, nepomáha ani infúzia. Na druhý deň ráno som už v rukách držala len jeho studené telo.        Plakala som. Odniesla som ho mladému asistentovi Dammarovi. Vložil ho do mraziaceho boxu, aby ho po príchode do práce prezreli lekári. Určia príčinu smrti.

Šteniatko deň pred smrťou.
Fotografia: Môj archív
Fotografia: Môj archív

Miesto, kde sa z chorých a zranených psov stávajú silné a zdravé zvieratá, je, žiaľ, i miestom, kde mnohé boj o život vzdajú. K pomoci sa buď dostanú príliš neskoro alebo je už zbytočné nechávať ich vo vážnom stave trpieť.

Zabíjanie psov nie je riešením

„Od nášho vzniku sme už sterilizovali, kastrovali a očkovali viac ako 19 tisíc psov a mačiek z vlastných zdrojov. A vláda? Tvária sa, že nič nerobíme,“ povedal mi vtedy Deepesh Dhakal. V centre stále pracuje ako dispečer.

“Predtým ako Jan (zakladateľka centra, Britka Jan Salterová, pozn. autora) založila toto centrum, vláda riešila problém so psami tak, že im na ulicu hádzali otrávené jedlo. Ročne zabili aj desať tisíc psov,“ rozprával Deepesh. Mŕtve telá psov hádzali do riek, znečisťovali neraz jediný zdroj vody pre ľudí v meste.

Neviem si ani len predstaviť, v akej agónii tie psy zomierali. Deepesh povedal, že tie ‘šťastnejšie’ zomreli po deviatich hodinách, ostatné umierali aj tri dni. Do jedla im totiž pridávali strychnín. To je látka, ktorá napáda miechu, spôsobuje ochrnutie centrálnych nervov a bolestivé kŕče. Najsmutnejšie je, že strychnín v minulosti otrávil aj niekoľko detí, tie trávia väčšinu času v uliciach. Boli hladné…

Začarovaný kruh

Jan Salterovej, ktorá zomrela minulý rok 29. apríla, sa podarilo s miestnou vládou dohodnúť aspoň na tom, aby v oblastiach, kde KAT zasahuje, psy nezabíjali. „Teraz rozdávajú vizitky s naším telefónnym číslom,“ poznamenal Deepesh nahnevane. Vtedy mu zazvonil telefón. Denne volalo do centra približne 30 ľudí, žiadali o pomoc pre zvieratá na ulici.

To číslo sa od mojej návštevy zrejme niekoľkokrát znásobilo. Deepesh mi nedávno napísal, že do záchrany psov a mačiek sa dnes zapája čoraz viac mladých ľudí. „Nestíhame im všetkým pomôcť, ani kapacitne, ani finančne. Často berieme len tie najnutnejšie prípady,“ pamätám si na jeho slová.

Pomocný veterinár Krishna Panthi pripravuje vakcíny a lieky pre choré psy.
Fotografia: Môj archív
Beznohý psík. Ten sa už na ulicu vrátiť nemôže, neprežil by to.
Fotografia: Môj archív

Pes, ktorý prežil útok kyselinou

Môj tretí deň v centre niekto nahlásil zraneného psa v oblasti zvanej Ring Road. Patrí medzi tie, kde sa veterinári objavujú najčastejšie. Deepesh s niekým telefonoval, vyzeral zmätene a zamyslene. Do areálu centra neskôr vošiel terénny džíp, z ktorého vyniesli kyselinou popáleného psa.

Zviera rýchlo preniesli do ambulancie. Nos mu previazali obväzom, aby ich pri čistení rany neuhryzol. Pes však stál, ani sa nepohol. Miestnosť zapáchala spálenou kožou, lekár Bidur a jeho asistent Krishna si nasadili rúška a sterilné rukavice. Obrovskú ranu na chrbte mu hodnú chvíľu oblievali fyziologickým roztokom chloridu sodného. Psovi zliezla z chrbta odumretá srsť aj koža, z rán mu kvapkala krv.

Pes obliaty kyselinou prežil. Doktor Bidur a asistent Krishna ho ošetrujú.
Fotografia: Môj archív

Krishna sa mi aj s rúškom na tvári snažil vysvetliť, že musí zabrániť ďalšiemu odumieraniu buniek. O pár hodín už pes ležal pokojne v sterilnej zóne, jeho koža bola ešte červená od zaschnutej krvi a popálenín, do žily mu tiekla infúzia. „Dostal antibiotiká a lieky proti bolesti, rana však musí dýchať,“ povedal mi vtedy Krishna s úsmevom v tvári.

Patriarchálna spoločnosť

Taká je v Nepále kultúra zvierat – sloboda za cenu krutosti a patriarchát. V centre sa preto snažia okrem liečby, sterilizácie a kastrácie zvierat vzdelávať verejnosť o dôležitosti ich aktivít, ale aj zabezpečiť nevinným tvorom nové domovy. Ľudia si však väčšinou adoptujú psov než fenky. 

„Bohužiaľ, aj v tejto sfére znamená pre človeka viac samec ako samica, rovnako ako má v našej krajine v spoločnosti väčší význam muž ako žena,“ vysvetľoval mi lekár Bidur Piya pri obednom čaji s mliekom.

Mesačne sa im vtedy v centre vystriedalo okolo 50 zvierat, netrúfam si povedať, koľko to môže byť dnes. Zdravé kastrované a sterilizované psy opúšťali KAT týždeň po zákroku, psy s kožným ochorením, zlomeninami či inými zraneniami, ktoré si vyžadujú dlhodobú liečbu, ostávali v centre aj niekoľko mesiacov. 

Kiežby láska k zvieraťu netrvala tak krátko

„Ľudia v našej krajine uctievajú a ľúbia psy len jedno obdobie v roku, počas festivalu Tihar,“ myslí si Bidur. Tihar alebo Deepawali je hinduistický festival, ktorý trvá päť dní. Druhý deň festivalu je venovaný uctievaniu psov a nazýva sa Kukur Tihar. Ľudia v tento deň ponúkajú psom uvarené jedlo, na hlavu im maľujú farebné znamenia a na krk im vešajú vence.

V hinduistickej mytológii má totiž pes veľmi dôležité postavenie. Podľa tradície je strážcom a poslom sudkyne smrti Yami. Dva psy so štyrmi očami tiež strážia podsvetie, s človekom sú tak v spojení počas života aj smrti. „Kiežby tá láska netrvala tak krátko,“ povzdychol si Bidur.

Tohto psíka zrazilo na ulici auto, pred troma rokmi sa v centre liečil zo zlomeniny. Ak si ho nik neadoptoval, vrátili ho späť na ulicu. Ktovie, či ešte žije.
Fotografia: Môj archív
Chlapi z centra mi dovolili dať mu meno. Volá sa Darcy.
Fotografia: Môj archív

Prosím, nenoste psov dovnútra

Bidur pracuje pre centrum dnes, v roku 2019, už jedenásť rokov. V čase, keď som v KAT pomáhala, bol jediným profesionálnym veterinárom v centre. Jeho pracovný deň začínal ráno okolo deviatej. Najskôr si starostlivo otvoril záznamy všetkých zvierat, pripravil pre ne tablety a vakcíny, skontroloval ich stav, zmeral teplotu, natrel rany po operáciách a kúpal zvieratá s kožnými ochoreniami.

Keď mi to rozprával, sedeli sme vtedy v jeho kancelárii, ktorú skrášľovali obrazy zvierat, nepálskych hôr aj ručné maľby Jan Salterovej. Pôsobilo to tam na mňa veľmi upokojujúco aj napriek tomu, čo sa denne odohrávalo za bránami tohto raja.

Do pamäti sa mi zaryl nápis na veľkej magnetickej tabuli, ktorá visela na chodbe pred vstupom do kuchynky – Prosím, nenoste psov dovnútra. Bolo to veľmi smiešne, pretože na sedačke v predsieni spávali vždy minimálne dva psy, v kuchyni pri šporáku sedával mohutný Everest a čakal na moment, či kuchárkam, sestrám Nagarkotovým, padne na zem kus mäsa. Ochrnutá Jeeny ležala rada pod stolom v kancelárii účtovníka, do Deepeshovej pracovne sa cez okno vždy štverala Simba so svojou psou kamarátkou. Dom býval plný zvierat.

Prosím, nenoste psov dovnútra.
Fotografia: Môj archív
Fotografia: Môj archív

Kastrácia je priorita

Poobedňajším programom lekára a jeho asistentov boli kastrácie psov. Denne vtedy zoperovali päť až šesť z nich. Pre centrum je to jedna z najdôležitejších úloh od jeho vzniku. Uprednostňujú kastráciu samíc, pre ktoré vznikajú na uliciach súboje medzi samcami. Ak na ulicu vrátia sterilizovanú fenu, riziko, že by si ju niektorý z nich chcel privlastniť, sa zníži takmer na nulu. Kastrujú však aj každého zraneného či chorého samca, ktorého privezú do centra.

V jednu minútu sa ma Bidur pýtal, či sa chcem zúčastniť operácie. Najskôr som sa zdráhala a potom, ani neviem ako, stála som v operačnej sále vedľa Bidura, Rama a Krishnu. Nasádzali si rúška a rukavice.

Prvá sučka pod narkózou rýchlo zaspala, jazyk jej trčal z tlamy. Krishna jej z mechúra vypustil posledné kvapky moču, Ram zapol rádio. Operácia sa začala.

Krásna Jass. Prišli si po ňu až z americkej ambasády, kde sa má, verím, že dodnes, dobre.
Fotografia: Môj archív
Fotografia: Môj archív

Maternica za maternicou

Cítila som sa surreálne. Bidur zarezal fenke do kože nôž cez otvor operačnej plachty. Ram mu pridŕžal prerezané časti. Z malého otvoru, z ktorého netiekla ani kvapka krvi,  vytiahli po chvíli maternicu. Kĺzavo sa ťahala von z tela. Nestíhala som sledovať rýchlosť rúk lekárov, mihali sa sem a tam. Z rádia sa ozývala pomalá pieseň nepálskej skupiny Atanka. Absurdum.

Fenky sa na stole striedali ako na bežiacom páse – druhá, tretia, štvrtá, piata. Mladý Dammar odbehol z miestnosti, nohy a chvost pri vyprázdňovaní mechúra poslednej spiacej fenky som preto držala ja. Menili sa plachty, lekári si vymieňali rukavice a náradie, tuším sa mi aj točila hlava. Šiesty zákrok podstúpil samec, jeho kastrácia trvala len niekoľko krátkych minút.

Bidur si pri zašívaní jeho rany pohmkával text neznámej piesne, blížili sme sa k záveru dňa. O tri hodiny neskôr bola miestnosť uprataná a Simba sa pokojne uložila pod stolom, kde sa ešte pred pár minútami operovalo. Muži si krémovali vysušené ruky zo sterilných rukavíc, sledovali pulz psov, ktoré sa mali o chvíľu prebrať z narkózy.

Fotografia: Môj archív
Poslednú kastráciu dňa už zvláda doktor Bidur sám.
Fotografia: Môj archív

Plán ako skoncovať s besnotou

Keď psy v ten deň dostali druhý a teda poslednýkrát misku s jedlom, celý areál stíchol. Deepesh mi rozprával o tom, ako centrum vzniklo. Jan Salterová sa inšpirovala počas svojho pobytu v Indii. V 90. rokov fungovalo v indických mestách Kalimpong a Jaipur centrum, ktorému sa podarilo zredukovať populáciu premnožených psov až o 80 percent. Aj tamojšie úmrtia ľudí na besnotu sa znížili takmer na nulu.

Áno, dnes ešte ľudia vo svete umierajú na dôsledky besnoty. Jan, ktorá trpela Parkinsonovou chorobou, snívala o tom, že podobne úspešné bude KAT centrum v Káthmandu, potom aj v celom Nepále. Podľa Svetovej organizácie na ochranu zvierat podľahne len v Nepále nákaze ročne približne 200 ľudí. Väčšina z nich sú deti. Uhryzne ich buď nakazená opica alebo pes.

Fotografia Jan Salterovej, zakladateľky KAT centra, vysiacej na nástenke pri vstupe do domu.
Fotografia: Môj archív
Fotografia: Môj archív

Aj preto KAT organizuje vzdelávacie projekty na miestnych školách a v komunitách. Distribuuje letáky s pokynmi ako uhryznutiu psa predísť, učí, ako zistiť, ktorý pes je chorý, ako sa starať o domáce psy, ale aj o tie, ktoré nikomu nepatria. Snažia sa v ľuďoch prebudiť súcit k zvieratám, pretože aj oni sú súčasťou nášho spoločenstva. Heslom KAT centra je zredukovať utrpenie zvierat a tým ochrániť aj ľudí.

Smerom k cieľu

Dôkazom, že sa im to darí, hoci čelia rôznym prekážkam, je celomestský prieskum. Od roku 2006 sa aj vďaka práci KAT znížil počet pouličných psov z viac ako 31 tisíc na spomínaných približne 20 až 23 tisíc. Počet sterilizovaných feniek sa zasa zvýšil z 15 na 47 percent. Na stabilizácii počtu psíkov stále pracujú, nie je to jednoduché.

„Ak chceme dosiahnuť svoj cieľ, budeme musieť vynaložiť omnoho viac úsilia ako doteraz,“ povedal mi v závere môjho pobytu Deepesh. Vyzerá to tak, že sa sen Jan Salterovej pomaly, ale iste napĺňa.

Prvá pomoc pri podchladení – slnko a infúzia.
Fotografia: Môj archív

Cesta redaktorky sa uskutočnila v spolupráci s Platformou MVRO v rámci projektu Európsky rok rozvoja 2015: Médiá pre rozvoj s finančnou podporou Európskej komisie a SlovakAid.

Článok bol pôvodne publikovaný 3.12.2016 na spravodajskom portáli aktuality.sk

Komentáre

Diana lepšie umýva riad, ako varí. Aj preto tak miluje svojho chlapa, čo sa v kuchyni snáď narodil. Na psy nedá dopustiť, na tie svoje, ani na tie z OZ Pes v núdzi. Ostatne, ako na všetky iné zvieratá. Keby mohla v živote vycestovať už len jediný raz, vrátila by sa domov k mame Esther, do Kene, na Aloo Drive do domčeka nad zátokou.

Horúce #PELIPECKY

Novinky a správy zo sveta cestovania

Krásne portugalské Faro s letenkami od 42€! https://t.co/niTLLJKJVf #letenky9 hodín dozadu
Zaži bájne Faerské ostrovy z Viedne! Letenky za 259€ https://t.co/VK7IdsR4NC #letenky10 hodín dozadu
Veľmi lacný Tel Aviv z Viedne, od 42€: https://t.co/8XXJQyDTlY10 hodín dozadu
Horúce Kapverdy z Viedne s letenkami od 250€: https://t.co/VVUr6FFo4c10 hodín dozadu
PECKA DŇA: Kyjev a Černobyl s ubytovaním v 3* hoteli spolu za 289€ https://t.co/uVob761IhJ #ponukadňa1 deň dozadu
O 6-tisíc pasažierov viac ako v rovnakom období vlani. Bratislavské letisko zverejnilo štatistiky letov: https://t.co/eMuDMLs0nJ #letenky1 deň dozadu
Parádna dovolenka v decembri: Fuerteventura z Viedne od 75€ https://t.co/eoktkmdpvV #letenky1 deň dozadu
NEZMEŠKAJ: Dovolenka v Dubaji s 5* hotelom a vstupom do aquaparku aj akvária za 769€ https://t.co/5pWCMhQ3sB #ponukadna1 deň dozadu

Odporúčame tiež:

Advertisement
Advertisement
Hore