Transsibírska magistrála – ako si splniť veľký sen

Dohovorí sa ôsmimi cudzími jazykmi bez toho, že by niekedy žila v zahraničí. K učeniu ju vždy viedla najmä snaha spoznať ľudí a ich kultúry, zistiť, ako žijú a čo ich motivuje v živote. Jazyková mentorka, len 28-ročná Lýdia, sa pred pár dňami vrátila z cesty vlakom Transsibírskou magistrálou, ktorú podnikla úplne sama (ak aj ty chceš patriť do skupiny odvážnych cestovateliek, ale nevieš, ako začať, tu nájdeš miesta, kde môžeš začať bez obáv).

Reklama

Počas Transsibírskej magistrály navštívila šamanistický ostrov na Bajkalskom jazere, bývala niekoľko dní s mongolskou rodinou v tradičnej jurte, preháňala sa na koni po kirgizských planinách, kúpala sa v druhom najväčšom alpínskom jazere sveta Issyk-Kuľ, prešla sa po Čínskom múre v Pekingu a hlavne spoznala 183 miestnych (podľa jej hrubého odhadu). 

Bez znalosti cudzích jazykov by však počas Transsibírskej magistrály pravdepodobne nikdy nezažila mnohé z týchto, ako aj iných dobrodružstiev. Lýdia tvrdí, že na jazyky netreba žiaden talent a každý sa ich môže naučiť úplne sám. To, že cestovanie s jazykmi otvára úplne nové možnosti, dokazuje najlepšie vlastným príkladom.

Práve si sa vrátila z 5-týždňového dobrodružstva v Ázii. Aká bola trasa tvojej cesty?

Cieľom bolo prejsť Transsibírsku magistrálu a trochu spoznať strednú Áziu. Existujú tri rôzne trasy transsibírskej železnice, a ja som si vybrala tú, ktorá prechádza Mongolskom. Letela som teda najskôr do Moskvy, odkiaľ som prešla vlakom 6304 km do hlavného mesta Mongolska – Ulanbátaru. Potom som letela do Pekingu, odtiaľ som pokračovala do Kazachstanu a napokon do Kirgizska.

Mladá baba a vybrať sa sama na Transsibírsku magistrálu. Nebála si sa?

Pred cestou som mala určitý rešpekt, ale túžba podniknúť ju bola silnejšia. Cestu Transsibírskou magistrálou som mala na svojom zozname prianí (bucketliste) takmer štyri roky. Vedela som však, že najskôr sa chcem dobre naučiť po rusky, aby som si ju naplno užila. Teraz po piatich týždňoch v Ázii môžem povedať, že magistrála bola rozhodne tou najbezpečnejšou časťou mojej cesty.

Naozaj?

Hej, nie je to nič strašné, ani pre ženy, ktoré cestujú samé. Každý vagón vo vlaku má vlastného sprievodcu, ktorý dohliada na bezpečnosť vo vagóne a rozdáva cestujúcim čistú bielizeň. Vlakom cestujú predovšetkým domáci, ktorí idú navštíviť vzdialenú rodinu, turistov tam veľa nestretnete. Cestujete teda spolu s rodinkami, a atmosféra vo vlaku je preto dosť pokojná. Žiadne divoké party, kde sa vodka leje potokom – alkohol je vo vlakoch oficiálne zakázaný a sem tam sa ním prejde pár policajtov.  Vagóny sú taktiež veľmi čisté. Sprievodca totiž dvakrát denne umýva podlahu a štyrikrát denne záchod.

Wow, tak to sa zdá byť na lepšej úrovni ako u nás. Aké to je cestovať takým vlakom celé dni?  

Bola som prekvapená, nakoľko bola tá cesta po magistrále pohodlná, a ani po 30 hodinách vo vlaku mi to neprišlo dlho.  Každý dostane zalisované posteľné prádlo a vlastné lôžko. Vo vagónoch totiž na magistrále nie sú žiadne miesta na sedenie. Na výber sú drahšie vagóny s kupé, kde sú 4 postele, alebo lacnejší, „plackartný“ vagón, kde sú všetci spolu. Cesta v plackartoch môže byť veselšia, ale aj nepríjemnejšia, napríklad keď zistíte, že sa vlastne nezmestíte na lôžko ohraničené pri nohách aj pri hlave alebo keď o druhej v noci spolucestujúci vytiahnu nejakú surovú rybu a jej smrad zaplaví celý vagón. Nástrahy cestovania. Väčšinu cesty každý len pozerá  von oknom na nekonečné brezové háje, rozpráva sa so spolucestujúcimi alebo spí. Alebo si zalieva instantné cestoviny v kelínku – tie patria v ruských vlakoch k základnej výbave cestujúcich. V každom vozni je totiž na Transsibírskej magistrále k dispozícii samovar. A teta, ktorá sa semtam prejde po vlaku s vedrom cédrových orieškov, tiež vždy zožne úspech.

Transibírska magistrála je pre mnohých ľudí snom. Myslíš, že je ťažké si ho splniť?

Vôbec to nie je také ťažké, ako si veľa ľudí myslí. Na ruskej webovej stránke rzd.ru si ľahko kúpite lístky vopred na jednotlivé úseky magistrály, najnovšie už aj v angličtine. Lístky na Vyše šesťtisíc-kilometrovú trasu medzi Moskvou a Ulanbátarom ma stáli 360 EUR v kombinácii kupé a plackartných (lacnejších) vozňov, čo nie je až taká hrozná cena za Transsibírsku magistrálu, keďže som tým poriešila 5 nocľahov a prešla cez najväčší kontinent.

Dodatok k cenám: Letenky do Moskvy sú už dnes veľmi dostupné, dajú sa nájsť aj za 70-100 EUR. Cena potravín v Rusku, Mongolsku a v Kazachstane je väčšinou lacnejšia než u nás (hlavne v menších mestách) a ceny v reštauráciách tiež nie sú až také vysoké, respektíve to závisí od náročnosti cestujúcich.

Ako dlho trvala cesta Transsibírskou magistrálou?

Priama cesta z Moskvy do Ulanbátaru trvá bežne päť dní, ja som ju však s prestávkami prešla za 12 dní. Zastavila som sa napríklad na Bajkalskom jazere, kde som navštívila ostrov Oľchon s pôvodnými obyvateľmi Buriatmi, ktorí tu stále praktizujú šamanizmus. Keď zomrie starý človek, postavia mu na pamiatku drevený stĺp, na ktorý priväzujú farebné šatky. Pred uviazaním ich musia pár dní nosiť priamo na tele. Neplatí to vraj, ak zomrie niekto mladší ako 50-60 rokov, lebo to znamená, že niečím urazil bohov. Niektoré miesta na Oľchone boli vskutku nádherné a najkrajší bol západ slnka pri Šamanskej skale.

Magistrálu si ukončila v Mongolsku. Splnila táto krajina tvoje očakávania?

Nevedela som presne, čo mám od Mongolska čakať, ale v každom prípade ma nadchla hlavne mongolská príroda, ktorá je úplne iná ako v našich končinách. Všade sa rozprestierajú nekonečné pláne posiate trávou a kríkmi a kde-tu sa nájdu kopce a kopčeky, ale na máloktorých z nich som videla stromy. O to zaujímavejšie to bolo, že na každom kroku boli roztrúsené jurty s dobytkom a hlavne koňmi naokolo.

Najväčším zážitkom počas mongolskej časti Transsibírskej magistrály bolo pre mňa zažiť nomádsku kultúru v jurtách. Pred cestou som si zarezervovala ubytovanie v jurte cez Airbnb. A na moje prekvapenie som až na mieste zistila, že sa nejedná o žiadnu turistickú jurtu, ale o skutočný domov 4-člennej rodiny, s ktorou som prežila niekoľko veľmi zaujímavých dní. Tunajší ľudia sú mimoriadne pohostinní, ktokoľvek príde do jurty dostane okamžite čaj s kozím mliekom a niečo na jedenie, zväčša mäsové taštičky, sladké pečivo a miestnu špecialitu – kocky stuhnutého tvarohu, ktorý som mala problém nielen odhryznúť, ale aj užuť. Zvyk však káže ochutnať z každého aspoň trošku. Aj z fermentovaného kobylieho mlieka, ktorého chuť je skutočne… no, nazvime to unikátna.

Ako to vyzeralo v jurte?

Mám pocit, že jurta je vrcholom jednoduchosti a minimalizmu. Môj 22-ročný hostiteľ Munch bol vysokoškolsky vzdelaný, strávil dokonca pol roka vo Varšave na výmennom pobyte. V jurte vo veľkosti našej priemernej obývačky si však spokojne nažíval spolu s mamou a dvoma sestrami. Jurta mala namiesto kuchyne kachle, namiesto umývadla nádobu s vodou. Vonku bola latrína a novo vybudovaná sprcha s čínskym elektrickým ohrievačom vody, na ktorú bol Munch veľmi hrdý, lebo susedia takú nemajú. Všetko svoje oblečenie mal uložené v jednom jedinom stredne veľkom kufri. V strede jurty išla zo zeme predlžovačka, na ktorú si každý napojí svoj smartfón (niekedy aj iPhone) a notebook, a jurta mala dokonca vlastnú wifinu!

To je pekný kontrast…

Áno, na Mongolsku ma hádam najviac fascinoval práve ten kontrast. Mama v jurte počas celého dňa varí, upratuje alebo šije oblečenie. Namiesto záchodov slúžia latríny a polka rodiny spí na zemi, dokonca aj keď majú voľnú posteľ. Vraj sa im tak spí lepšie. Deti sa hrajú s členkovými kostičkami kôz a oviec. Napriek tomu však jurtou znejú svetové hity tak ako u nás, všade je výborný internet a miestni robia biznis cez Airbnb. Ako povedal Munch, ktorý prežil pol roka vo Varšave, jurta je domov. Rýchlo pochopíte, že život v jurte nie je prejavom núdze, ale slobodného rozhodnutia žiť v súlade s vlastným kultúrnym dedičstvom.

Ty si sa dokonca aj sama podieľala na stavbe jurty. Ako k tomu došlo?  

To bolo v Kirgizsku, trochu ďalej od tradičnej trasy magistrály, kde nie je kultúra júrt tak silne udržiavaná, ako je tomu v Mongolsku. Jurty slúžia skôr ako chaty alebo sú určené pre turistov. V malom jurtovom kempe pri jazere Song Kuľ sa rozhodli rozšíriť ubytovacie kapacity o novú jurtu, a tak som sa ponúkla, že pomôžem.

Najskôr sa postaví mriežková konštrukcia z dreva zviazaného koženými „klincami“, na ne sa hore pripevnia drevené tyče, ktoré sa zastrčia do dreveného kruhového „stropu“ v strede, ktorý na začiatku drží jeden zo stavajúcich, všetko sa previaže hrubými šnúrami a všetko sa to potom obalí kožušinami a igelitom. Tie kožušiny sme ocenili hlavne v noci, keď teplota klesla pod 5 stupňov, pričom cez deň sme behali v krátkom tričku. Stavali sme ju dokopy asi šiesti a trvalo nám to zhruba 3 hodiny. Na národných nomádskych hrách je stavanie jurty jednou z disciplín. Najšikovnejší tím 12 Kirgizov dokázal postaviť celý dom za asi 10 minút. Musíme ešte trochu pocvičiť. 🙂 Fascinuje ma na tom, že si niekto dokáže postaviť celý dom za pár hodín, a potrebuje na to len prírodný materiál, šnúry, stoličku, jednu tyč na pridržiavanie kožušín, a pár ochotných rúk. Celá jurta pritom stojí od 3000 do 5000 dolárov, podľa toho, nakoľko je ozdobená.

Do ktorej z týchto piatich krajín by si sa chcela ešte vrátiť?

Určite práve do Kirgizska, Kazachstanu a okolitých krajín. Príroda je tu jednoducho očarujúca, radosť prechádzať krajinou na aute, v rozheganej maršrutke (minibuse) alebo úplne najlepšie na koni. Všade sú hory, a hlavne na západe sú to opäť tie trávnaté kopce bez stromov, zvrásnené do krásnych obrazcov. Úžasné sú tu aj vysoko položené alpínske jazerá. Najviac na mňa zapôsobilo jazero Kaindy v južnom Kazachstane, kde sú stromy priamo v strede jazera. Takú azúrovú farbu vody som ešte nevidela. Pred sto rokmi údolie zaplavila voda po zemetrasení a vďaka fosforu v nej si stromy pod hladinou uchovali vetvy, aj keď nad hladinou ich ošľahal vietor, takže teraz sú to také akoby obrátené stromy. Dnes je to jedno z obľúbených potápačských destinácií. V strednej Ázii je takýchto netradičných krás mnoho, naozaj je čo preskúmať.

Mimochodom, Kirgizsko je veľmi vhodnou krajinou pre sólo cestovateľov, lebo tu veľmi jednoducho nájdete parťákov na malé výlety. Našla som tu dva z najlepších hostelov, aké som kedy zažila, a krajina je celkovo veľmi lacná. Napríklad štedrú porciu rezancov s dusenou zeleninou a, ako inak, s mäsom, chlebom a čajom, stojí len 1,30 EUR.

Ako ti na tejto ceste pomohli jazyky?

Jedným z dôvodov, prečo som sa rozhodla vybrať sa na Transsibírsku magistrálu, bola túžba zlepšiť si a využiť v praxi moju ruštinu. Túto som sa začala učiť pred dvoma rokmi a hlavnou motiváciou bolo práve cestovanie po bývalom Sovietskom zväze. Ruština mi neskutočne uľahčila a spríjemnila pobyt v Rusku, Kazachstane a Kirgizsku.

Okrem toho, že som spoznala obrovské množstvo skvelých ľudí, vďaka ruštine som aj pomerne veľa ušetrila. Len v Kirgizsku som ušetrila okolo 100 EUR pri jednom dvojdňovom výlete do vysokohorských oblastí. Keby som si objednala ten istý výlet cez agentúru a chcela anglicky hovoriaceho sprievodcu, vyšlo by ma to dosť draho. A nielenže sme na tomto výlete riadne ušetrili, tiež sme sa dostali do menšieho, autentickejšieho kempu, ako berú väčšinu turistov. Toho, kde stavali jurtu a mohli sme sa zapojiť. 

No počkaj, ruštinu si zvládla za dva roky? To sa dá?

Všetko sa dá, keď sa chce. 🙂 Plynule som sa dokázala dohovoriť už po zhruba roku samoučenia sa doma. Učenie sa jazykov vôbec nie je také náročné, ani nemusí trvať dlhé roky, ako si myslíme zo skúsenosti v školách. Ja sa jazyky učím vždy sama pomocou internetu a jednoduchých metód, ktoré využívajú aj iní polygloti. Veľa pozerám seriály, čítam jednoduché knižky, vypisujem si slovíčka špeciálnou metódou a snažím sa čo najviac cvičiť rozprávanie. Posledné dva roky pomáham aj iným ľuďom učiť sa takýmito jednoduchými metódami, a stovky Slovákov a Čechov už zistili, že to fakt funguje.

V Mongolsku a v Číne ti ale ruština asi veľmi nepomohla, či?

No, tam zrovna nie. Ale tam veľakrát ani angličtina veľmi neposlúžila. Miestami to bolo o to zaujímavejšie, lebo sme napríklad v autobuse smerom na Čínsky múr museli striehnuť, kým sa na tabuli objaví tento hieroglyf: 柔北大街 (naša pomôcka: druhý znak od konca vyzerá ako panáčik), a vystúpili sme až na tej zastávke. Brali sme to ako hru, kde musíme niečo rozšifrovať.

Menej zábavné boli momenty, keď som potrebovala pomôcť, ale nebolo nikoho, kto by vedel európsky jazyk. Napríklad v Ulanbátare som kvôli zápche prišla z mesta o hodinu neskôr, keď už bola tma. Zrazu som nevedela na jurtovom sídlisku nájsť jurtu svojho hostiteľa, a netrúfala som sa tam túlať, lebo tam býva skôr sociálne slabšia časť obyvateľstva (väčšina Ulanbátoru je veľmi moderná). Tak som vyšla na hlavnú ulicu a doslova rukami a nohami som poprosila okoloidúcu, aby mi požičala telefón, aby som zavolala Muncha, svojho hostiteľa, nech ma príde vyzdvihnúť. Medzinárodný posunkový jazyk v zmysle „prosím“ (zopäté ruky), „telefón“ (ruke pri uchu) a doplnené prosebným úsmevom mi pomohli spojiť sa s Munchom a všetko dobre dopadlo. Aj neznalosť jazykov môže mať svoje čaro, treba sa len vždy vedieť vynájsť.

Máš na záver nejaký odkaz pre tých čitateľov, ktorí by možno radi začali (efektívnejšie) využívať cudzí jazyk počas cestovania?

Určite. Využívať jazyky pri cestovaní dokáže človeku priniesť ešte zaujímavejšie a hlbšie zážitky, ale takéto učenie sa jazyka sa musí začať ešte doma pred cestou. Neodporúčam nikomu, aby sa učil jazyk počas cestovania, v zmysle „chcem sa naučiť po španielsky, tak idem na pol roka do južnej Ameriky“. Viem od kamošov, čo to skúšali, že to málokedy vyjde.

Ak si však človek dá tú námahu vopred a pár týždňov sa jazyku povenuje, môže to byť úplne iný príbeh. Ja hlavne odporúčam ponoriť sa do toho jazyka čo najviac na pár týždňov, ideálne 2-3 mesiace, snažiť sa čo najviac počúvať (napr. videá na YouTube, seriály), čítať (napr. blogové články o tej krajine) a rozprávať. Toho sa každý bojí najviac, ale ak niekto pravidelne rozpráva, môže urobiť naozaj obrovské pokroky za krátku dobu. Ak nemáte s kým, na stránke www.italki.com si ľahko nájdete native speakerov z akéhokoľvek jazyka, či už platených alebo na jazykovú výmenu, a takto sa dajú dosahovať najrýchlejšie pokroky. Cestovanie s využitím miestneho jazyka je potom úplne iná rozprávka. 

Zdroj fotografií: Lýdia Machová. Všetky práva sú vyhradené.

Ak ťa tento článok zaujal, prečítaj si príbeh Eda, ktorý prešiel na bicykli do Číny a späť.

To, ako to na Transsibírskej magistrále môže vyzerať, pekne predstaví aj toto video:

Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.

Špeciálne ponuky pre našich čitateľov

• Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
• Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
• Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
• Ubytovanie cez Booking.com za kamošské ceny, klikni a vyhľadaj si konkrétnu destináciu.
• Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
5/5 - (4 votes)