Rozhovor o Kolumbii: Nepočúvajte dobre mienené rady ľudí, ktorí tam nikdy neboli
Maťo a Veronika sú moji obľúbení cestovatelia. S batohmi na chrbte už chodia po svete dobrých desať rokov. Nie sú invazívny druh turistov, ani takí, čo po sebe zanechávajú spúšť odpadkov alebo zlý dojem. Dokonca sa z nich nedávno stali vegáni, gratulujem! Tento rok sme sa už spolu rozprávali o ich ceste po Brazílii, no tento rozhovor bude takmer výlučne o ich ceste po Kolumbii.
O Kolumbii panuje veľa predsudkov, mnohí sa tam stále boja cestovať a tým, ktorí tam už boli, neveria, že je to bezpečná krajina. Ako to bolo s vami?
M&V: Pravdou je, že sme si Kolumbiu nechali na našej juhoamerickej ceste ako úplne poslednú krajinu. Ešte pred vstupom na kontinent sme mali rešpekt, ale klasicky, ako už mnohokrát predtým, sa nám potvrdilo, že nemôžeme počúvať dobre mienené rady ľudí, ktorí v tejto krajine nikdy neboli. Kolumbia je pecka, turistov si tam neskutočne vážia, veď 40 percent domácich má nejakým spôsobom svoj príjem prepojený s turizmom. Cítili sme sa tam úžasne.
Prekvapila nás rozmanitosť Kolumbie. Na juhu krajiny to bola typická Južná Amerika, na východe Amazonská džungľa a na severe Karibik a obrovské množstvo turistov. Kulinárska scéna v Medellíne alebo Cartagene sa vyrovná hocijakej svetovej destinácii. Boli sme viac ako príjemne prekvapení, naše brušká tiež, peňaženky už menej.
Poďme teda pekne po poriadku. Ako dlho ste vlastne boli v Kolumbii? Viem, že v Cartagene ste boli dvakrát, raz na Vianoce a potom vo februári.
M&V: Kolumbiu sme celú obišli dvakrát. Najskôr sme urobili taký rýchlejší okruh s kamarátkou, ktorá nás prišla navštíviť a potom sme si to dali celé ešte raz a pomalšie. Medzitým sme si dali ešte tri týždne školy španielčiny, salsy a jogy. Dokopy sme tam strávili viac ako 10 týždňov.
Na vašom blogu som čítala, že úvodné dni po príchode pre vás v Kolumbii až také ružové neboli. Potrebovali ste nejaký čas, aby ste sa s krajinou zžili? Kedy sa to prelomilo?
M&V: Je to tak. Začiatky boli ťažšie. Boli sviatky, Vianoce a Nový rok, celý národ sa sťahoval, nevedeli sme sa presunúť z jedného miesta na druhé. Nemali sme zarezervované ubytovanie, všade bolo strašne veľa ľudí, všetko zbytočne predražené. Podcenili sme prípravu. Normálne by to nebol problém, zašili by sme sa niekam na týždeň a pokračovali, keď ošiaľ pominie, no prišla za nami kamoška zo Slovenska, mala obmedzený čas a my sme strašne chceli, aby sa jej páčilo. Jasné, že doma ju všetci odhovárali od cesty do Kolumbie. Nakoniec to bola skvelá dovolenka a veľmi sme sa všetci zblížili.
Vy ste obaja veľmi spontánne typy ľudí, no možno je dobré mať na cestách aspoň akúsi mustru miest, ktoré chce človek vidieť. Ja to tak robievam, mám v hlave akúsi pomyselnú mapku. Mali ste na cestu po Kolumbii pripravený plán?
M&V: Už sme sa naučili príliš neplánovať a toho sa držíme. Najviac sa nám oplatilo prísť do krajiny a vypočuť si odporúčania od miestnych alebo cestovateľov, ktorých vždy niekde stretneme. Jediný pevný bod bola pre nás škola (YES. Academy) , s ktorou sme spolupracovali. Teda tri týždne školy, ubytovania a stravy výmenou za promo video, ktoré pre nich Martin natočil. Maťa na cestách sprosto predávam. (smiech)
Ešte mi napadlo, čitateľom sa zíde vedieť, ako je to s dokladmi, prípadne vízami, čo špeciálne si do Kolumbie zabaliť, či sa dať očkovať a aké veci radšej nechať doma.
M&V: Cestovať po Južnej Amerike je pre Slováka veľmi jednoduché. Nepotrebujeme špeciálne víza a pri príchode dostaneme pečiatku do pasu na tri mesiace. Hotovo. Pokiaľ tu plánujete navštíviť džungľu, treba sa dať predtým zaočkovať proti žltej zimnici. My sme boli na sedemmesačnej ceste a keďže točíme videá, sme zbalení ako pojazdné filmové štúdio. Vláčime na chrbte každý asi 20 kilogramový náklad. Stretli sme ľudí, ktorí tiež dlhodobo cestujú, no majú sedemkilové batožiny. Tam sa chceme raz dostať. (smiech)
Čo bolo v Kolumbii divokejšie – mestá a rušný život v nich alebo príroda?
M&V: Cartagena bola wild. Aj keď sme tam boli na Silvestra, aj keď sme tam boli vo februári. To mesto je jedna veľká nekončiaca sa párty. AjMedellín bol wild, Cali tiež. Pre nás sú tie mestá plné ľudí omnoho väčšou džungľou ako príroda samotná. Tam je pokoj. Máme radi oboje, máme radi Kolumbiu.
Boli ste aj v Národnom parku Tayrona. Vyzerá veľmi pekne, no pôsobil na mňa skôr ako akási dovolenková destinácia.
M&V: Tayrona je na severe Kolumbie, na Karibskom pobreží. Je to fakt nádherný národný park. Vyzerá, ako keby ste sa ocitli na Seychellách. Žiaľ, je taký populárny, že ho vo februári na mesiac zatvárajú, aby sa aspoň trošku regeneroval od náporu turistov. My sme sa tam vybrali hneď po novom roku. Ani nám nenapadlo, že vstup do parku bude vypredaný na niekoľko týždňov dopredu.
Ale mali sme šťastie, recepčná z nášho ubytovania nám dohodila človeka, ktorý nás prepašoval do parku. Dokonca nám u seba odložil batohy, aby sme ich nemuseli vláčiť, pretože autá v parku nejazdia. Chodí sa tu pešo alebo na koňoch. Za odmenu sme ho potom opili domácou pálenkou. Myslím, že na Slovákov náš nový kolumbijský kamarát ešte dlho nezabudne. (smiech)
S Argentínčanmi sa nám najviac spájajú mäso a steaky, čo môžeme povedať o Kolumbijčanoch?
M&V: Fúha, všetko je o mäse, fazuli a ryži. Ale nie je problém dať si tu aj vegetariánske jedlo. Nič vlastne nie je problém. My si ale Kolumbijčanov spájame skôr s kávou a kakaom. Kávové plantáže v okolí Salenta, kde sme trekovali, ochutnávali kávu a učili sa o procese pestovania a praženia – to je pre nás gastronomická Kolumbia.
Okrem toho, že sa sa v Kolumbii učili po španielsky, učili ste sa v Cali aj tancovať salsu. To znie veľmi zaujímavo, povedzte nám o tom viac prosím.
M&V: Na turistických miestach si s angličtinou vystačíte. My sa napríklad po španielsky dohovoríme bez väčších problémov, no boli sme vtedy na cestách už tri mesiace, potrebovali sme trošku spomaliť. Joga nás baví, španielčina a chodenie do školy tiež, len do tej salsy sa nám až tak veľmi nechcelo. Po Južnej Amerike sme nakoniec cestovali vyše roka a až na záver sme sa odhodlali na salsu. Ich národný tanec sme si zamilovali natoľko, že sme nevynechali ani jednu tanečnú hodinu.
Zaujalo ma, že ste na juhu, kde sa vám najviac páčilo, odbočili z bežnej turistickej trasy a navštívili ste mesto Popayán. Nikdy predtým som o ňom nepočula, no vďaka vám som si o ňom niečo prečítala. Vraj má tri mená a nebyť kartelov a drogového biznisu, bolo by slávnejšie.
M&V: Popayán je presne také miesto, aké milujeme. Minimum turistov, kopa histórie, ceny ako pre domácich a strašne veľa vecí, ktoré treba zažiť a vidieť. Dnes je to univerzitné a zároveň veľmi pobožné mesto, spája sa tu pokrok, teda študenti, s históriou v podobe náboženstva. Popayán sme si zvolili ako základňu pre výlety do okolitých hôr. Pamätný bol výlet do mestečka Sylvia.
Konajú sa tu trhy, na ktorých domorodí obyvatelia z kmeňa Guambianos a Mestizos zídu z kopcov a predávajú svoju dopestovanú úrodu. Nachádza sa tu aj niečo ako nemocnica – Casa de plantas medicinales. Tu sa zase konajú tradičné ceremónie a vyrábajú tu lieky z koky, marihuany a iných liečivých rastlín. Dali nám najesť, previedli nás nemocnicou, úžasný zážitok.
Ozaj, báli ste sa tu niečoho? Veľa cestovateľov robí rôzne opatrenia, napríklad si peniaze nikdy neukladajú len na jedno miesto alebo nechodia sami po zotmení. Toho druhého pravidla som sa držala ja v Keni, v dedine sme nemali verejné osvetlenie. Máte také čosi zaužívané aj vy?
M&V: Ale jasné. Teraz sa na tom smejeme, ale vtedy nám nebolo všetko jedno. Presúvali sme sa hlavne autobusmi a počas každej jednej jazdy sme zažili policajnú raziu. Raz autobus zastal a my sme netušili, čo sa deje. Po asi 20 minútach prišiel šofér, ukázal na asi piatich domácich a na Veroniku, aby vystúpili. Vonku nás čakalo šesť policajtov a dva psy. Naša batožina sa už váľala vonku. Slušne sa spýtali, či sú tie ruksaky naše a potom tiež, či prevážame drogy.
Prehľadávali celý ruksak, popritom sa nás dookola vypytovali, či máme so sebou nejaké drogy. Psy štekali, nám tiekol pot a Veronika len dookola opakovala, že nie sme hlúpi, veď sme v Kolumbii a žiadne problémy nechceme. Nakoniec našli mastičku, ktorú sme kúpili pre maminu na boľavý chrbát práve v Casa de plantas medicinales. Všetko sa vysvetlilo, poďakovali nám, že cestujeme v ich krajine a mohli sme pokračovať v ceste. Infarkt, väzenie aj vyhostenie z krajiny boli zažehnané, išli sme ďalej.
Išlo hlavne o spôsob, ako vyslať správu do sveta, že sa s drogami snažia bojovať. Zažili sme razie v bare aj na ulici. Naozaj sa snažia zmeniť image svojej krajiny.
Vy ste vystúpili aj do Ánd, však? Treba ísť so sprievodcom, alebo si každý ide po svojom? Andy musia byť dokonalé, neuveriteľné!
M&V: Andy sú najdlhšie pohorie na svete. Tiahnu sa od Venezuely až po Argentínu. My sme sa vyškriabali do Ánd pri každej príležitosti, v každej krajine okrem Venezuely, tam sme sa tentokrát nedostali. Sú neuveriteľné, strašne rozmanité, nič nikomu nedarujú zadarmo. V Andách sme si prežili svoje – neskutočnú výškovú chorobu, 10-dňový trek na Machu Picchu, výstupy na sopky v Chile, najčistejšie jazerá na severe Patagónie v Argentíne. Ale len v Kolumbii sme vysadli na kone a objavovali dvetisíc rokov staré pohrebiská ukryté v záhyboch majestátnych hôr. Sprievodcu nepotrebujete, môžete sa vybrať aj na vlastnú päsť. Ponuka jazdy na koňoch sa ale jednoducho nedala odmietnuť. Za poldennú privátnu túru sme zaplatili 13 eur na osobu. Bolo to skvelý zážitok pre oboch.
Z vášho cestovateľského blogu vyplýva, že bol pre vás zaujímavejší juh Kolumbie, ale vyzerá to tak, že turisticky obľúbenejší je vo všeobecnosti sever, alebo sa mýlim?
M&V: Na severe je Karibik, to znamená teplo, more, pláže a slnko. A priame lety z Ameriky do Cartageny. Na juhu treba trochu zamakať, ak chcete niečo vidieť. Nie je tam vytvorená taká silná turistická infraštruktúra. Ľudia preferujú veci jednoduché a možno ich história až tak nezaujíma?
Pamätáte si ešte, ako ste vnímali Kolumbiu predtým, ako ste ju sami okúsili? Kam až sa posunula od všetkých tých vojenských diktatúr, narkobarónov, prevratov a násilia? Veď kolumbijská vojna trvala pol storočia.
M&V: Kolumbiu sme poznali zo seriálu Narcos, to je asi tak všetko. To, čo sme videli a zažili ako turisti, sa nám veľmi páčilo. Na cestovanie je to bezpečná, nádherná, rozmanitá krajina. Ale za dva a pol mesiaca sme sa, samozrejme, nedostali veľmi hlboko pod pozlátko krajiny.Narkoproblémy pretrvávajú, korupcia prekvitá, to je taká juhoamerická klasika. Napriek tomu by sme si kľudne vedeli predstaviť v Kolumbii zostať chvíľu žiť.
Ktorá spomienka z Kolumbie naozaj zostane veľmi dlho ako tá naj?
M&V: Nám sa páčilo všade, keď nie prvýkrát, tak druhýkrát určite. Ale deň, keď sme v Cartagene v parku objavili leňochoda, len tak v centre mesta, ten si dlho zapamätáme. Aj ten, keď sme sa v Amazonskej džungli vybrali loďou na ostrov opíc Isla de los micos. Keď na nás naskákali z každej strany a svojimi dokonalými maličkými rúčkami nás ťahali za vlasy. Milujeme zvieratá. A ešte ten deň, keď sme sa vybrali do prírodných kúpeľov s kamarátmi z Austrálie, ktorých sme inšpirovali na cestu okolo sveta. To bola paráda!
Ešte posledná vec, to sa nemôžem neopýtať – v Kolumbii je veľmi veľa plastového odpadu, ochrana životného prostredia a akási komunálna politika narábania s odpadmi tam podľa toho, čo som čítala, veľmi nefungujú. Ako ste to vnímali vy priamo na mieste?
M&V: Celá Južná a Stredná Amerika majú obrovský problém s odpadom. Máme z toho nočné mory. Pohľad na znečistené prostredie, množstvo mäsa, ktoré sa tu konzumuje, ľudia, ktorí za jazdy autobusom vyhadzujú nedopité fľaše od Coca-Coly z okna. Chýbajú vzdelanie a vízia krajiny v tejto oblasti, či vôbec nejaká snaha zo strany politikov problém odpadu riešiť.
Cestovanie nás zmenilo. Odpadky sme na turistike zbierali aj predtým, ale tým, že sme toho videli už naozaj veľa, cítime omnoho väčšiu zodpovednosť voči prostrediu, v ktorom žijeme. My sme tie topiace sa ľadovce v Patagónii videli na vlastné oči. Maťo sám od seba prišiel s tým, že by sme mali obmedziť živočíšny proteín. Najskôr sme začali s troma bezmäsitými dňami, neskôr sme jedli mäso už iba jedenkrát do týždňa a najnovšie sme prešli na vegánstvo.
Kde ste teraz a čo máte v pláne na rok 2020?
M&V: Sviatky trávime v Belgicku. Dogsitujeme štyroch psov a 25 sliepok na vidieku neďaleko Bruselu. Je to skvelý spôsob, ako objaviť krajinu a neplatiť pritom za ubytovanie. Budúci rok máme v pláne Afriku a divadelné projekty na Slovensku, pre ktoré máme dôvod vracať sa do milovanej Banskej Štiavnice – 2020 bude dobrý rok.
Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.
Špeciálne ponuky pre našich čitateľov
- Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
- Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
- Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
- Ubytovanie cez Booking.com za kamošské ceny, klikni a vyhľadaj si konkrétnu destináciu.
- Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
