Cestovatelia
Kultúrny šok a vynikajúce jedlo. Vitajte v Delhi
Obsah článku
Prvé tri dni nášho štvormesačného putovania sme strávili v Delhi (Dílí), v 30 miliónovom meste, ktoré nás dokonale vtiahlo do rozmanitosti indického života. Mesto, kde sa kĺbi všetko so všetkým a kde doprava je pre Európana tak fascinujúca, že vás preberie aj z toho 4,5-hodinového časového posunu, ktorý absolvujete. Ponorte sa s nami do tohto nekompromisného mesta.
Hneď po prílete o jednej hodine nad ránom sme mali úvodný problém – ako sa vyhnúť podfukom pri taxíkoch, aby nás neošklbali a zároveň aby nás doniesli tam, kam potrebujeme. Keďže na Wi-Fi sa na letisku dá pripojiť bezplatne (ale aj v platenej verzii) iba s lokálnym telefónnym číslom a chceli sme vyskúšať Uber, zašli sme do stánku Vodafonu a zakúpili si lokálnu SIM kartu s 2 GB dát a 70 minútami hovorov za približne 12 Eur. Karta mala byť s “instant activation”, z ktorého neskôr vysvitlo, že trvá cca 3 hodiny, kým sa SIM karta zaregistruje v sieti operátora. Samotný proces kúpenia lokálnej SIM karty je veľmi jednoduchý – dáte na stôl jednu fotografiu (ľubovoľného formátu – ak nemáte, odfotia si vás), pridáte peniaze, podpíšete jeden dokument a odchádzate. Celé to netrvá viac ako 3 minúty, k dispozícii máte univerzálnu SIM kartu (klasik, micro, nano – iba si vylúpnete tú, ktorú potrebujete).
Takže nám na letisku nezostávalo nič iné, len vziať lokálny taxík – našťastie existuje “pre-paid” služba taxíku (žltý stánok na obratisku taxíkov úplne vľavo pri terminále 3), ktorú prevádzkuje polícia. Zaplatíte v stánku pred odchodom, taxikárovi poviete kam chcete ísť a idete. Náš hostel sa nachádzal kúsok od stanice Laxmir Nagar, avšak bol trocha zašitý, takže taxikár veľmi nevedel, kam má ísť. Našťastie mali v hosteli niekoho na telefóne, kto pre nás zašiel k taxíku, v noci nám totiž odporúčal nevystupovať. Ani sa nám do takého niečoho veľmi nechcelo, keďže pod mostom metro stanice (stanice sú vyvýšené a metro jazdí zväčša nad zemou) bolo také menšie”gheto” domácich. Taxikár si niečo frflal, domáci z hostela nám vysvetlil, že to nebolo práve nič milé, čo nám hovoril a pýtal peniaze za čakanie – čo sme mu samozrejme nedali 
Joey’s hostel vám vrele odporúčame – v cene cca 4,50 Eur na osobu a noc dostanete okrem čistého lôžka s uzamykacou skrinkou v zmiešanej hostelovej izbe aj veľmi príjemné prostredie, pohodové raňajky, avšak najmä výborných domácich. Sú to mladí chalani, ktorí vám poradia 24-hodín denne, pomôžu vám s booknutím lístkov, taxíkov, uvedú vás do života v Dílí a každý deň vymýšľajú nejaký spoločný program. Napríklad návštevu knižného trhu či najvychytenejších miest na pohladenie chuťových buniek.
Pôvodne sme s chalanmi z Joey’s chceli ísť prvý večer niekam večer na pivo, ale plán sa zmenil po tom, ako sme im prezradili, že by sme sa chceli ísť pozrieť na Connaught place (miesto, kde nájdete park oddychu s monumentálnou indickou vlajkou), kde sa mal konať festival mládeže (Youth festival) – tak sme sa skupinka asi 7 ľudí vybrali na Connaught place, kde hrala práve mladá kapelka veľmi pohodovú hudbu – ževraj to boli cover pesničky niektorej známejšej skupiny, ale nám to bolo s Hankou v podstate jedno, nám sa tá hudba páčila Pri jednej z posledných pesničiek začal mladý indický pár tancovať tesne vedľa nás a zrazu začalo asi 3-tisícové publikum nadšene burácať. Všimol si to aj hlavný spevák tamojšej skupiny, ktorý podišiel k indickému páru, aby im zaspieval. Keď si však všimol Hanku, nedalo mu, zobral ju za ruku a vytiahol na pódium. Viete si predstaviť to nadšenie publika, keď videli “bielu” tvár tancujúcu s lokálnou hviezdou – v porovnaní s tým bolo burúcie publika pre tancujúci indický pár iba slabým potleskom
Po tomto príjemnom zážitku sme sa s pobavenými domácimi z hostela pobrali doKake-Da-Hotela – ako hotel sa však v Dílí zvyknú označovať reštaurácie. Síce si musíte po večerných hodinách počkať, kým sa dostanete do vnútra (30 ÷ 45 minút), ale to čakanie stojí za to – pravá indická kuchyňa, ktorá svoj recept nezmenila na tomto mieste takmer 100 rokov. Odporúčame si dať z každého niečo (mäsové aj vegetariánske), k tomu najrôznejšie placky roti, všetko do všetkého namáčajte a užívajte si.
Jeden známy nám tvrdil, že napriek tomu, že je v Indii všetko lacné, postihne vás tzv. “indická lakomosť” – a musíme priznať, že nás chytila veľmi rýchlo deň. Všetko sa dá zjednať – v čase písania článku sme na cestách siedmy deň a povozili sme po meste auto-rikšou za 1,5 eura niečo vyše pol hodiny, v prvý deň sme za túto sumu prešli ani 500 metrov. Učíme sa, ale podľa skúseností iných cestovateľov ešte máme čo robiť (PS: na siedmy deň sme dosiahly nový rekord, keď sme zjednali auto-rikšu z 200 rupií na 30 – využili sme novú taktiku, že viac bohužiaľ nemáme).
Prvý deň v Dílí nás čakala neľahká úloha – zakúpiť si lístky na vlak na trasu do Amritsaru a Jaipuru. Dalo by sa tak spraviť aj doma online, avšak potrebujete k tomu indické telefónne číslo, ktoré sme vtedy ešte nemali. Na hlavnej vlakovej stanici v Dílí sme teda navštívili turistické informačné a bookovacie centrum – je na prvom poschodí, vyzerá ošumelo, ale je to jediné oficiálne miesto predaja lístkov na vlak. Keď vám budú domáci tvrdiť čokoľvek iné (že vyhorelo, že oni sú vysunutou pobočkou či agentúrou, neverte im ani nos medzi očami – a verte nám, budú to skúšať často). Nájdete ho na naše prekvapenie vcelku ľahko, na stanici sú všade červené orientačné tabule. Ak sa budete chcieť niekoho spýtať, spýtajte sa policajtov či vojakov, tí vás nasmerujú správne.
V indickom vlakovom systéme sa vyznať pred cestou do Indie je takmer nemožné – existujú 4 spacie triedy vlakov, niekoľko ďalších bežných, tisícky vypravených vlakov denne a navyše v kombinácii s rôznymi kvótami – pre domácich, pre turistov, TatKal (tzv. emergency) kvóta a pod. Aby toho nebolo málo, lístok môžete mať buď potvrdený (confirmed), alebo sa dostanete na waiting list, prípadne na zoznam typu RAC (Reservation Against Confirmation). Ak sa nechcete zabávať dlhé hodiny s pochopením tohto systému (Hanka si tu námahu dala, Jožo začína tento systém chápať až po praktickej ukážke v Indii), netrápte sa a navštívte informačné centrum pre turistov. Nám celý proces zakúpenia lístkov, vrátane čakacej doby, zabral približne 1,5 hodiny – dostali sme lístky v sleeper class (spací vozeň najnižšej triedy), každý v cene cca 5 eur na osobu a cestu. A to má každá cesta 8-10 hodín. Pri spacom vozni najnižšej triedy si každý predstaví typické indické vlaky, kde cestujú na streche stovky ľudia – keďže vlaky vo veľkomestách sú elektrofikované, žiadni ľudia na strechách nie sú Sleeper class je však zážitkom sám o sebe – 6 lavíc v troch poschodiach v jednej otvorenej “bunke”, oproti tomu ďalšie dve lôžka cez mini-uličku. My sme veľmi ocenili samonafukovaciu karimatku a tenký spacák k tomu. A musím povedať, že sme sa aj vcelku rozumne vyspali Batohy sme si dali pod hlavy a zamkli si ich zámkom.
Poďme objavovať Dílí – ako prvú pamiatku sme si to nasmerovali do Jamai Masid, najväčšej indickej mešity z červeného pieskovca a bieleho mramoru, kde môžu aj turisti a nemoslimovia vstúpiť a dokonca bezplatne. Až na mieste zistíte, že “bezplatne” nie je úplne pravda – veľmi pofidérne vyzerajúci Ind s červenými zubami (žuje betel) si vypýta poplatok 300 rupií (cca 4,5 eura) za to, že máte so sebou foťák. A samozrejme aj mobil chápu ako foťák Poviete si, že 4,5 eura je rozumný poplatok pre dvoch (našťastie vás pustia dnu aj dvoch za túto “vstupenku”), ale v Indii je 300 rupií slušné množstvo peňazí – na ulici sa viete za to niekoľkokrát najesť a ak si trúfnete na lokálne jedlo, prežijete s týmto “budgetom” spokojne aj týždeň. Minimálna mzda v Dílí (ale pochybujem, že ju všetci dodržujú) je 10 000 rupií (cca 150 Eur) a musia na ňu robiť 8 hodín, 6 dní v týždni.
Z iných veľkomiest sme zvyknutí chodiť metrom, pokiaľ sa dá, pretože vás väčšinou “vypľuje” pri turisticky známom mieste – to isté platí aj pre Dílí, len v tomto meste sú vzdialenosti medzi metrom a pamiatkami vždy na kilometre. Nemusíte sa trápiť, auto-rikšu alebo cyklo-rikšu zoženiete skôr, ako stihnete mrknúť.
A je len na vás, za koľko si ju zjednáte – nám sa to typicky darilo v cene od 40 do 80 rupií, čo je 50 centov ÷ 1 euro za pár minút jazdy. V každej auto-rikši je aj taxameter a podľa zákona by vás mali zobrať na taxameter ak si to želáte, ale môžeme vám spokojne potvrdiť, že sa im do toho veľmi nechce. Resp. vôbec sa im nechce
Pokračovanie cestopisu na #CESTUJEMESPOLU
Všetky cestovateľské ponuky dávame na náš facebook, sleduj nás TU
Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.
Špeciálne ponuky pre našich čitateľov
- Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
- Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
- Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
- Ubytovanie cez Booking.com za kamošské ceny, klikni a vyhľadaj si konkrétnu destináciu.
- Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
