Nájdeš nás aj na:

Cestopisy

Volanie divočiny na Aljaške

Volanie divočiny na Aljaške

“Posledná hranica” (Last Frontier) ako Aljašku prezývajú, je krajina, kde sú zákony prírody silnejšie ako zákony človeka. Nejde tu ani tak o to, koľko máte v hlave, ako to, koľko máte v rukách, či koľko toho unesiete – psychicky aj fyzicky. Síce sa tu v lete deň takmer nikdy nekončí, no zima je dlhá, drsná a tmavá. Padavky ujdú do “Nižších 48 štátov” (zbytok USA), a naopak, tí “silní” často s vidinami lepšieho zárobku, či pokoja od ľudí, dobrovoľne tiahnu na sever.

Reklama

Ja som sem pritiahla len na dobu určitú – na dva týždne, splniť si svoj cestovateľský sen spolu s priateľom kameramanom Howardom (ktorého tvár je vám možno známa z Netflixu, ak ste videli krimi-dokumentárnu sériu z ulíc Los Angeles s názvom Shot in the dark, ale o tom som pre vás pripravila samostatnú fotoreportáž s názvom Krimi v priamom prenose.) To bolo v roku 2007. Vzťah medzitým odvial vietor, ale Aljaška nám obom ostala v pamäti ako jedna z najmagickejších cestovných spomienok. Poďte si ju prežiť s nami prostredníctvom tejto reportáže… (Všetky foto: Diana Mrazikova a Howard Raishbrook/RMG news)

Silnejší vyhráva

“A ja to nebudem,” uvedomila som si hneď na letisku v Anchorage, najväčšom, no nie hlavnom meste Aljašky, keď som v letiskovej hale postupne zbadala medveďa Grizzlyho, hnedého medveďa, polárneho medveďa, a nakoniec losa. Všetci boli už “našťastie” po smrti, a vypchatí, no napriek tomu vzbudzovali rešpekt. V ich sklených očiach sa zračila vyhrážka: “So mnou nechceš mať dočinenia maličká”. Preto som razom zmenila krédo mojej dobrodružnej cesty: “CHCEM osobne stretnúť medveďa a losa, na NECHCEM!” V duchu som ďakovala svojej pohodlnosti, že na stanovačku som už veľká, preto sme prenajali RV (skratka pre “Recreational vehicle” – Karavan). V dome na kolesách by sme mali byť v bezpečí.

Po súši, po vode, vzduchom – cestou aj necestou

     Ak je v “civilizácii” pohodlné vlastniť ako dopravný prostriedok auto, tu v divočine, je to lietadlo, loď, či aspoň ekologicky neškodný psí záprah, pretože veľa vozoviek tu na výber nie je. My sme plán cesty ako obyčajne nemali, šli sme tam, kam nás “zavialo”, či hlavne, kde bolo otvorené. V snahe vyhnúť sa turistickej špičke sme si totiž naplánovali dovolenku na 15-30.septembra, len nám akosi ušiel detail, že v polke septembra sa končí sezóna. Biznisy sa zatvárajú a mnohí Aljaščania sa pripravujú spolu s medveďmi na “zimný spánok”, prípadne tiahnu do teplých krajín (nižšie položených 48 amerických štátov).

Najlepší čas na Aljašku? Keď sa príroda sfarbí do zlata…

Každé ročné obdobie má na Aljaške svoje pre aj proti. Síce sa tu počas letných mesiacov nikdy úplne nezotmie a počasie je skvelé na stanovačku, či dlhé túry po národných parkoch, no nedočkáte sa ani polárnych svetiel na oblohe, ani typického psieho záprahu na saniach.

V septembri však môžete okúsiť z každého rožka troška. Nie je veľmi zima, ani veľmi teplo, nie všetko je otvorené, ale ani zatvorené, už sa dajú pozorovať polárne svetlá, a pokiaľ sa rozhodnete pokochať krásou Aljašky z lietadla, je veľká pravdepodobnosť, že už bude možné pristáť aj na ľadovci (čo bolo najkrajším zážitkom z celej cesty, hneď po pozorovaní svetelnej šou).

Foto: Diana Mrazikova

Chce to nadhľad!

Po dvoch dňoch strávených v karavane na ceste, bol čas na zmenu – čas odlepiť sa zo zeme. V mestečku Talkeetna sme si zarezervovali prelet nad Denali a najvyšším vrchom v severnej Amerike Mount Mc Kinley (6194 m).

“Tak čo, ste pripravení,” pýta sa nás asi 30-ročná blondínka odprevádzajúc nás k 4-miestnemu lietadlu. Až keď nám otvorila dvere, podala slúchadlá, sadla si na miesto pilota a naštartovala, sme pochopili, že recepčná to asi nebude. Videla, že sme v pomykove (predstavovali sme si skúseného pána v rokoch), preto vysvetlila, že lietala skôr ako šoférovala auto a každý v jej rodine je letec.

Ako sme vzdialovali zo zeme, s úžasom sme pozorovali meniacu sa krajinu pod nami. Vôbec sme netušili, že sme celé hodiny šoférovali uprostred desiatok jazier, riek, rôznych bahnitých formácií a iných prírodných úkazov, pretože okolo cesty boli lesy.

Foto: Diana Mrazikova

Počas letu pilotka vysvetľovala, že tí majetnejší tu vlastnia privátne lietadlá a z ruchu “veľkomesta” Anchorage, lietajú na víkendy do svojich chalúp roztrúsených na rôznych odľahlých kútoch. Voľný čas tu takto odrezaní od sveta trávia poľovačkami, rybárčením, preháňaním sa na  snežných skútroch a motorových člnoch, či vychutnávaním si samoty. Ak na lietadlo nemáte, žiaden problém. Tak ako si v New Yorku mávnete na žltý pozemný taxík, tu sú “okrídlené”.

Foto: Diana Mrazikova

     Ako sme sa rozprávali, zelenú krajinu pod nami postupne pokryl sneh. Boli sme v blízkosti “Veľkého vrchu” – “Denali”, ako v minulosti nazvali Mt.Mc Kinley. Nová perspektíva vo mne vyvolala kopec nových otázok, na ktoré mi pilotka trpezlivo odpovedala dovtedy, kým sa nemusela sústrediť na pristátie na ľadovci.

Vysvetlila, že ide o veľmi náročný terén, a ak tu nechceme nocovať čakajúc na pomoc, uvíta, ak aspoň na chvíľu “sklapnem”. “Ahá, tak preto sme mali so sebou stan a zásoby jedla,” zaplo mi. Nie na piknik, ale pre prípad núdze. S Howardom sme v kútiku duše dúfali, že sa to “pošťastí” aj nám, ale mali sme “smolu”. Počasie bolo ukážkové a „dokonalá blondína“ nás priniesla späť v takom neporušenom stave ako si nás odviezla.

Foto: Diana Mrazikova

S batohom cez hory v Denali

Národný park Denali je podľa príručky destináciou, kde je najväčšia pravdepodobnosť vidieť divoké zvery, preto som si niekoľko krát prečítala odsek ako odstrašiť medveďa a neznepriateliť si losov. Tie sú v septembri na sex-misii a pária sa, takže sú obzvlášť nezvózne a netreba sa im pliecť do cesty. Domáci tvrdia, že hoci sa nezdajú, no často sú ešte nebezpečnejšie ako medvede. Zaútočia hlavne, keď sa dostanete medzi nich a mláďa, a to sa vám môže v lese stať aj celkom náhodou. Síce sa do vás nezakusnú, no prekolú vás parohami, prípadne nakopnú prednými ako kôň.

Foto: Howard Raishbrook

     Tak ako všade, aj tu, celým letom vyšťavení pracovníci parku a mladí skauti, zatvárali sezónu. Každým dňom očakávali sneženie, turistov videli radšej odchádzať ako prichádzať a otvorených bolo iba prvých 20 z celkových 80 kilometrov rezervácie.

Osobne mi to veľmi neprekážalo. Nie som žiadna veľká backpackerka, a hlavne, moja misia bola splnená už počas prvých piatich minút na túre.  Videli sme obrovského losa a odfotili sa s ním. Howard poháňaný vidinou “uloviť” ešte fotku medveďa, to nevzdal, no to už som ja ležala na lúke, pozorovala horské kozy na okolitých skalách, jedla čučoriedky a brusnice, a dúfala, že nebudem mať medvediu spoločnosť, lebo “hnedých vizitiek” bolo okolo viac než dosť. 

Máte to radi horúce alebo studené?

Hoci som odzačiatku počítala s tým, že Aljaška je dovolenková destinácia pre ľudí, čo radšej pohnú zadkom, ako si ho niekde posadia, no keď sme prišli do kúpeľného rezortu Chena Hot Springs, ako prvá som lebedila v horúcej vode. A hoci v lete nemôžete po parnom kúpeli spraviť motýlika v snehu, no môžete skočiť na Apple Martiny do vedľa stojaceho ľadového múzea. Tu sa môžete hoci aj vyváľať v ľadovej posteli, vyskúšať ľadový záchod a iné studené veci.

Po vzore vedľa „sa naparovacieho“ Aziata, som zaujala (ne)plaveckú pozíciu „PRSIA“
Výletné lode na rieke Chena vo Faibanks.

Cesta k Arktickému kruhu

Ak ste si dali záväzok odfotiť sa na Aljaške nielen so sobom, ale aj s tabuľkou Arktický kruh “Arctic circle”, pripravte sa na 550 km dlhú monotónnu, väčšinou nevybetónovanú cestu pozdĺž Transatlantic pipeline (ropovodu), ktorý sa tiahne celým štátom od Tichého až k Arktickému oceánu.

Pre tých, čo si tu chcú splniť “americký sen” (teda zarobiť), je ropovod príťažlivý asi tak ako lovenie krabov, avšak je to strašná drina. Cesta sa po Arktickom kruhu ešte zhorší, preto to tu väčšina ľudí obráti, a musí ísť tou istou nudnou cestou späť.

Preto dobre natankujte (je tu jedna-dve pumpy na dvesto kilometrov), zoberte si zásoby jedla a dobrej hudby, a vysadte z auta každého, kto by vám mohol poliezť na nervy, inak to uľutujete.

     Ako sme sa tak na nerovnom povrchu natriasali v karavane, v chladničke sa mi z vajíčok robila omeleta a taniere v kuchyni ledva držali pokope.

Nevedeli sme si celkom presne predstaviť turistickú špičku a stovky karavanov spolu s kamionistami, no pochopili sme, keď sme obytný dom vracali. V príručke (ktoré nikdy nečítame) vraj bolo napísané, že karavany z požičovne na túto cestu vôbec nesmú. Nevedomosť nás v našom prípade ospravedlnila. Ak existuje štát v USA, kde sa nemusíte zubami nechtami držať pravidiel, lebo za každým stromom nestojí policajt, tak je to tu.

Dokonca ani karavany nemusíte parkovať v prísne vyhradených areách ako v zbytku USA, ale kde sa vám zachce. A keď havarujete, auto vôbec nemusíte odťahovať (pokiaľ nechcete šrot na pamiatku), ale mnoho ľudí ich nechá presne tak ako “pristáli”.

Celkovo som si všimla, že ľudia tu majú zvláštny vzťah k šrotom a iným haraburdám – akoby sa ich nechceli zbaviť, preto im zdobia okolie domov. Preto ak máte “zberateľskú” vášeň (nechcete vyhodiť nič staré), na Aljaške by ste dokonale zapadli.

Kempovanie s vlkmi v Arktickom kruhu

Kvôli tejto fotke sme sa teperili 500 kilometrov!!!!! Keď vôkol vás nie je okrem zvierat živej duše, pomôže samospúšť. Až na to, že som nestihla dobehnúť, teda vyliezť.
Žienka domáca – Vonku zavíjali vlci, na oblohe hrala polárna žiara, a ja som varila večeru…

Medveďku daj labku

Z Arktického kruhu sme sa vydali k Tichému oceánu do mestečka Valdez, kde sme sa mali v pláne nalodiť, a na vlastné oči sa presvedčiť, či sa ľadovce skutočne roztápajú, alebo nás s globálnym otepľovaním v médiách iba strašia. Po 600 km a takmer dni cesty, sme zistili, že sme sa ocitli v prístave, do ktorého loď nechodí a nechodí, a nepríde skôr ako o 4 dni, lebo je koniec turistickej sezóny. Keď mi Howard oznámil, že tento omyl nás bude stáť ďalších 500 km, a z toho väčšina po tej istej ceste ako sme prišli, mala som už vážnu ponorkovú chorobu. Preto keď sme konečne pricestovali do nádhernej a takmer vyľudnenej rybárskej dedinky Whittier, zakotvili sme tu na štyri dni.

Na moje počudovanie, program tu bol pestrý:

V noci sme spolu s policajtom s brokovnicou naháňali medveďa, lebo rušil nočný kľud… Prechádzali sme aj týmto tunelom pre ľudí, a pre medveďov – pozrite sa na tú packu! Nechceli by ste sa tu stretnúť….

Cez deň sme sa prejedali udeným lososom priamo od rybára a popritom z okna karavanu sledovali medvede na okolitých kopcoch…

Preskúmali sme zdevastované kasárne z druhej svetovej vojny, v ktorých vraj straší… Nemôžu ich zbúrať, lebo ich stavali so zdraviu škodlivým asbestom, ktorý by unikol do ovzdušia a poškodil zdravie ľudí.

A počas plavby loďou sme zistili, že ľadovce sa skutočne topia – a dosť dramaticky. Tulene vám odkazujú, že máte žiť BIO-EKO a šetriť energiami!

Z ľadovca sa každých pár minút odlomil obrovský kus a padol do vody s obrovským rachotom.

Los mal “posledné slovo”

Hoci som celé dva týždne sedela v aute s fotoaparátom v lone pre prípad, že by nám los križoval cestu a ja som získala “pohľadnicovú fotografiu”, v deň odchodu som to vzdala. Už sme sedeli v taxíku cestou na letisko, keď sme prudko zabrzdili. Pozrela som dopredu a nemohla som uveriť vlastným očiam – pomalým elegantným krokom nám križoval cestu obrovský los. Pozorovala som ho s nemým úžasom, zatiaľ čo môj foťák ležal zbalený v kufri. Ponaučenie? Na Aljaške treba byť vždy v strehu a vždy pripravený!

A na záver ešte pár záberov…

Ak som vás náhodou doteraz nepresvedčila, prečo je Aljaška destináciou, ktorá sa vám rozhodne nezleje v mysli s ostatnými dovolenkami…

Severný pól a Santa Claus skutočne existuje! A nielen jeden – všetci muži, čo tu žijú majú dlhé brady, a sú to prakticky jeho klony. Už len zistiť, že kto je ten pravý Santa, a kto ten falošný. A vlastne je to úplne jedno 🙂
Čo na tom, že je september? Fotku s vianočným banerom si môžete spraviť hocikedy, a potom ju rozpošlete známym, keď príde ten „pravý čas“.
Je to neuveriteľné, ale sú miesta, kde sú Vianoce po celý rok – Veselé Vianoce pre všetkých!
Ak náhodou neoslavujete Vianoce, ale židovský Hanukkah (alebo ste inej viery), nevadí, na lodi majú „foto-ceduľku“ aj pre vás.
Howard išiel na návštevu k bobrom. „Bu-bu-bu – je niekto doma?“ Predstavte si, neotvorili…
„Husband waiting area“ – Ak ste single (slobodná), vo voľnom preklade by som toto preložila, ako „lavička kde vás bude čakať váš budúci manžel.“ Len pozor, aby ste si ho nepomýlili s manželom nejakej inej ženy…
Mnoho „Aljaščanov“ si s poriadkom okolo domu hlavu nerobí.
Na mnohých domoch je nakreslená pištoľ s nápisom KEEP OUT – aby ste sa nepribližovali. Aljaščania si svoj „bordel“ strážia ako oko v hlave, tak sa s nimi nezahrávajte.
Nádherné mestečko Seward s typickou architektúrou
Na Aljaške sú vynikajúce reštaurácie. Určite vyskúšajte Pump House vo Fairbanks pri rieke Chena, a dajte si mäso z losa. Vonku z terasy môžete pozorovať prechádzajúce výletné lode.
Len my a vlci – Večerná pohoda v polárnom kruhu….
A čo si doniesť okrem fotiek a zážitkov ako suvenír??? Určite rôzne „rybie pochúťky.“ Sú vynikajúce. Problém je, že vám to doma dlho nevydrží…

Vďaka písaniu tejto foto-reportáže, som sa vrátila späť v čase, a prežila aljašský roadtrip znova. Preto je také skvelé mať fotky z ciest. Aj videá, ale ak ich robíte, viete, že je s nimi oveľa viac postprodukcie (v počítači mám nespracované materiály staré (ale aktuálne ako tento) aj 10-15 rokov. V každom prípade, dúfam, že som vás Aljaškou „nainfikovala“, a vyberiete sa sem aj sami. Snáď sa tam za tie roky nič v prírode nezmenilo, a nájdete tam aj ľadovce… Ak áno, napíšte nám…

Viac mojich pelipeckových foto-reportáží o živote v Los Angeles, na Kube, a o rôznych cestách-necestách (Aljaška, Florida roadtrip solo + čoskoro pribudnú destinácie ako Madagaskar, Senegal, Hawaj, Kostarika…) nájdete tu:

Diana Mrazikova cestopisy

Alebo ma sledujte na mojich insta profiloch @dianamrazi a @havana.diaries (život na Kube)


Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.


Špeciálne ponuky pre našich čitateľov


  • Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
    • Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
    • Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
    • Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
    4.7/5 - (3 votes)
Komentáre

Publicistka, fotografka, dokumentaristka, NOMÁDKA. 7 rokov v Los Angeles, 4 roky v Senegale v Dakare, a posledné 4 roky na Kube v Havane - Kde sa Diane zapáči, a kde má umeleckú inšpiráciu, tam sa jednoducho presťahuje. A práve vďaka životu v rôznych krajinách a kultúrach, a zaujímavým ľudom, ktorých stretáva, má hlavu neustále plnú zaujímavých tém, a jej tvorba má takú autenticitu. Momentálne kotví na Slovensku, teda vlastne v Maďarsku (v pohraničnej Rajke), a smeje sa, že po tých rokoch mimo, jej to tu paradoxne pripadá ako najväčšia exotika...

Hore