Nájdeš nás aj na:

Cestopisy

Ako dve mladé Slovenky stopovali v Japonsku

Ako dve mladé Slovenky stopovali v Japonsku

Bol koniec školského roka na strednej škole, mali sme 18 a v jeden deň sme sa rozhodli urobiť, pre nás vtedy veľký, krok. Naša škola ponúkala stáž v Japonsku už niekoľko rokov, avšak vždy sa tam dostali len vyvolení s najlepšími známkami a prospechom. My sme k nim nepatrili, ale náš ročník sa z nejakého dôvodu nezaujímal o túto ponuku.

Reklama
Hurá, máme víza!

Celé to prišlo tak spontánne.
“Nepôjdeme na tú prax do Japonska?”
“Tak poďme.”

A bolo. Celé leto sme vybavovali potrebné dokumenty a čakali na koniec augusta, kedy sa dozvieme deň odletu. Nakoľko sme si vydupali návrat tesne pred Vianocami, náš pobyt mal trvať necelé 4 mesiace.

Nastal deň D a my sme mierili na Viedenské letisko. Keď som sa lúčila s maminou, mala som zmiešane pocity. Síce som už mala skúsenosť byť dlhšie mimo Slovenska, ale asi tak 4x menej a niekoľko násobne krát bližšie. Na šťastie som išla do zeme vychádzajúceho slnka s mojou najlepšou kamarátkou. Bol to pre mňa dokonca môj prvý let v živote. Alebo teda lety. Leteli sme do Frankfurtu, kde sme prestupovali na let do Tokya a následne na lietadlo do Kagoshimy, ktorá sa nachádza na ostrove Kyushu.

Celý náš pobyt sme bývali vo viacmenej opustenom komplexe uprostred ničoho. Najbližšia dedina bola Kirishima, ktorá bola vzdialená približne 10 km. V okolí komplexu sa nachádzalo iba letisko a jedna pumpa.

Čo sme tam vlastne robili?

Toto možno niekomu príde ako vtip… Súčasťou komplexu kde sme pracovali, bola česká reštaurácia s “českými” jedlami, kde sme mali obsluhovať v krojoch v poobedných hodinách. V doobedných hodinách sme pripravovali typický japonsky pokrm shabu-shabu. To mala byť naša náplň práce. Viacmenej sme tam boli ako turistická atrakcia. Postupom času sme si však vyskúšali aj prácu v papiernictve, mäsiarstve či dokonca v továrni na alkohol. Baby do voza aj do koča, čo vám poviem. Našou odmenou bolo myslím približne 100€ na mesiac.

Pán, ktorého sme stretli v práci. Vedel Slovenskú hymnu.

Narovinu píšem, že pobyt tam bol pre nás veľmi náročný. My pojašené, mladé Európanky a oni striktní Japonci, ktorí anglicky ledva rozumeli. My sme vedeli po japonsky pozdravy, napočítať do 10 a pomenovať zopár zvierat. Komunikácia teda veľakrát viazla. Taktiež naša vízia o tomto pobyte čoskoro stroskotala a my sme si uvedomili, že nič nebude také ružové, ako nám bolo prezentované v škole. Tak sme si našli cestičku, ako si tento pobyt užiť čo najviac.

Každý utorok sme mali voľno a tak sme sa rozhodli stopovať do mesta Kagoshima (vzdialené asi 30 km), nakoľko spiatočny lístok na autobus bol vtedy na naše pomery celkom drahý. Mladé, odvážne a odhodlané sme si v pondelok večer vyrobili stopovacie tabule a na druhý deň ráno sme išli jednu z nich otestovať. Naozaj si nespomínam, ako veľmi sme verili, že nám niekto zastaví, ale ono sa to naozaj stalo. Po pár minútach. Dokonca sa to auto za nami otočilo aby nás vyzdvihlo, nakoľko nás najprv prešlo. Od tohto momentu som začala mať rada Japonsko.

Veľmi zlatý japonec, ktorého sme stopli. Vedel dokonca plynulo anglicky a sám vraj kedysi zvykol stopovať 🙂

Prvý stop v živote

Náš historický prvý stop bola mladá Japonka s jej rodičmi. Rodinka bola naozaj milá, pamätám si, že sme sa s nimi zhovárali celú cestu, keďže ich dcéra vedela anglicky. Dokonca nám zastavili uprostred diaľnice, aby sme si mohli spraviť fotku so známou sopkou Sakurajima. A na záver nás chceli pozvať na obed. Bolo to pre nás neuveriteľné a samozrejme sme to chceli odmietnuť, ale boli neodbytní, tak sme zo slušnosti obed prijali. Boli sme v nemom úžase ešte celý deň. Deň sme strávili v centre Kagoshimy, užívali si naše “prvé zarobené japonské peniaze”, jedli sladkosti a konečne sa bavili. Bol to skvelý pocit. Boli sme voľné vo “veľkom meste”. Schyľovalo sa k večeru a my sme sa pohrávali s myšlienkou, ako sa dostaneme domov. Povedali sme si, že keď sme mali toľké šťastie doobeda, že sa nám možno pošťastí aj stop naspäť, a tak sme prechádzali ulicou a v ruke držali našu stopovaciu tabuľu smerom domov.

Náše prvé stopnuté auto v živote. Spomínaná rodinka, ktorá nás vzala aj na obed. Táto fotka je fotená uprostred diaľnice.
Náš prvý výlet do Kagoshimy.

Nebezpečný stop

Oslovil nás istý Key, či sa potrebujeme dostať na Kagoshimske letisko. Kráčal chvíľku s nami a s niekym telefonoval. Keď dovolal navrhoval nám, že jeho kamarát býva pri letisku a môže nás odviezť. Doteraz sa čudujem čo to bolo za náhodu, ale povedali sme si, že dobre. Nastúpili sme do auta a čakali, čo bude nasledovať. Po krátkej jazde sme zastavili pri rodinnom dome, čo nám prišlo veľmi divné. Key s jeho kamarátom vytiahli z garáže skateboard a začali sa na ňom blázniť. Vtedy sme už začali pociťovať strach. Slušne sme sa im snažili naznačiť, že máme večierku a potrebujeme sa dostať čo najskôr domov. Neváhali, nastúpili do auta a pokračovali v smere jazdy. Doteraz neviem o čo tam išlo, ale priviezli nás domov živé a zdravé.

Ochotný Japonec

Iný utorok sa nám podarilo cestou domov stopnúť mladého chalana, ktorý nám v strede cesty oznámil, že si musí ísť domov po peniaze. Ostali sme v šoku. Kým nebol v aute, tak nás chytila panika. Čo si myslí, že sme zač?Nakoniec vysvitlo, že si išiel po hotovosť, aby mohol zaplatiť mýto. Či sme ho ukecali, aby si od nás vzal peniaze, si už nepamätám.

Následne sme stretli ešte mnoho milých Japoncov. Jeden párik nás dokonca odviezol do konkrétneho prístavu, z ktorého sme chceli ísť na výlet loďou. Iný deň sme stopli rodinku, ktorá nevedela anglicky ani ň, ale aj tak nás ochotne zviezla. A pamätám si dokonca aj na posledný stop. Stopli sme uja, ktorý mal zapratané auto asi všetkým, na čo si spomeniete. Podľa mňa tam doslova býval, anglicky nevedel.

Vtipné na poslednom stope bolo to, že sme sa ujovi opäť snažili čosi zaplatiť, ale odmietol. No keď už sme boli naspäť na Slovensku, dozvedeli sme sa, že tento pán volal do firmy, v ktorej sme pracovali a pýtal od nich peniaze za to, že nás odviezol. Opäť nejaká chyba komunikácie.

Veľmi milá rodinka, ktorá nevedela ani ň anglicky, ale odviezla nás a dokonca sa s nami chceli odfotiť!

Na začiatku sme stopovali iba do Kagoshimy, čo je väčšie mesto, neskôr sme zvykli stopovať do Kirishimy, čo bolo bližšie a odtiaľ do Kagoshimy. Doteraz neviem kde sa to v nás nabralo a čudujem sa, že sme nemali strach nasadať k neznámym Japoncom do auta. Napriek tomu, že náš pobyt nebol ružový, bola to skvelá skúsenosť do života a zážitky na ktoré nikdy nezabudnem.

Takže to by boli naše stopovacie zážitky v Japonskej Kagoshime bez internetu v mobiloch, navigácie, či znalosti Japončiny. Rozhodne to malo svoje čaro.


Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.


Špeciálne ponuky pre našich čitateľov


  • Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
    • Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
    • Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
    • Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
    5/5 - (3 votes)
Komentáre

Nataly študuje masmediálnu komunikáciu v Bratislave. Cestovanie je jej veľkou vášnou a tak cestuje vždy, keď je príležitosť. Miluje tiež jedlo, módu a autentické mestské bary či reštaurácie po celom svete. Nohavice na nej uvidíte zriedka, naopak sukňu a tenisky má na sebe takmer nonstop.

Hore