Nájdeš nás aj na:

Cestopisy

Reykjavík má niekoľko tvárí. Zatiaľ mi ukázal tú vianočnú a festivalovú

Reykjavík má niekoľko tvárí. Zatiaľ mi ukázal tú vianočnú a festivalovú

Dnes o pol desiatej večer zahrá v Reykjavíku, len pár metrov od jazera Tjörnin, v krásnom kostole so zelenou strechou, Fríkirkjan, islandská hudobná skupina Hugar. Mám ich veľmi rada, vypočujte si ich. Tento rok som to nestihla, hoci som si to v ten minulý sľúbila – že sa na Iceland Airwaves o rok vrátim. Odvtedy sa veľa zmenilo. Minulý rok mi v tomto kostole na koncerte Ylja dokonca vyhŕkli slzy, také to bolo emotívne. Toľko sentimentu počas hudobného festivalu!

Reklama

Island je pre mňa stále akousi rozprávkovou krajinou, doposiaľ sa mi s ním spájajú  veľmi príjemné spomienky. A to som dva roky po sebe, na jeseň a v zime, prebrázdila peši snáď celý Reykjavík a len zopár jeho prírodných krás smerom na juhozápad. Stráviť leto pri jazere Mývatn, na severovýchode krajiny, neďaleko sopky Krafly, sa mi ešte nepodarilo. O tom stále iba snívam. Dva roky po sebe mi Reykjavík ukázal svoje dve odlišné tváre a to je pre mňa plnohodnotné poznanie.

Reykjavík od jazera Tjörnin.
Zdroj fotografie: Môj archív

64°08′ N

Pamätám si na svoje prvé stretnutie s Islandom, tu na Slovensku. V roku 2015 som vyhrala lístok na festival Pohoda, bola to moja prvá Pohoda vôbec. Nie som fanúšikom veľkých davov ľudí na jednom mieste. No tam som ísť chcela, až príliš – účasť na festivale potvrdila moja islandská srdcovka, kultový Sigur Rós. Vedela som, že do ich krajiny raz musím ísť.

Tri roky som tomu „raz“ nevedela nájsť ten správny čas. Až do Vianoc v roku 2017, krátko po mojom návrate z Kene. Po toľkých mesiacoch pri Indickom oceáne, v tom teple, kde občas ani vánok nezaveje, v rodinnom kruhu Keňanov, čo ma zobrali za svoju, búrajúc v sebe stereotypy a nevediac, ako ich zbúrať v iných, najmä v členoch rodiny, rozhodla som sa pred sviatkami doslova utiecť. Nastal čas na rozprávku. Kúpila som si letenku, ubytovanie, dokonca zadarmo, mi vybavila moja milá priateľka. A tak som 21. decembra 2017 odletela prvýkrát na Island.

Aurora borealis, Island.
Zdroj fotografie: Môj archív

Gleðileg jól

Bývala som na rohu ulíc Hverfisgata a Vatnnstígur u Brazílčana Pedra, u ktorého pomerne často trávila čas aj jeho islandská priateľka Valbjörg. Spriatelili sme sa, neskôr aj s Pedrovými ďalšími blízkymi priateľmi, Ingou a Gústavom. Strávili sme spolu multikultúrne Vianoce – štedrou večerou nám boli lasagne od Pedra, domáce pomazánky spred včera, akýsi ovocný koláč od Valbjörginej matky, na stole sa povaľovali aj čokoládové guličky, oriešky a whiskey, ktorú som im priniesla ako poďakovanie za to, že u nich môžem zložiť pár dní hlavu. Nie, nikto z nás nebol veľký kulinár.

Keď v ten večer všetci odišli k svojim rodinám, zostala som sama a sediac takmer v okne, ktoré bolo veľké skoro ako jedna celá stena, sledovala som vysvietenú Hverfisgatu. Rovno pod týmto oknom bola do steny zamurovaná veľká skoba a na nej zavesená obrovská kovová reťaz, tiahla sa až k domčeku cez cestu. Visela na nej mohutná vianočná výzdoba. Vietor ňou kýval ostošesť. Potom som si obliekla košeľu a sukňu, pod ktorou mi pančuchy primŕzali k nohám, v Harpe sa konal vianočný koncert.

Naše multikultúrne Vianoce – Pedro (vľavo hore), Ja a Rafael. Oproti mne sediaca, dnes už Pedrova expriateľka Valbjörg.
Zdroj fotografie: Môj archív

Moje, iba moje Vianoce

Z ulíc sa pomaly vytrácali ľudia. Ráno ich ešte vonku bolo plno, keď som prechádzala popri radnici a kostolíku, kde sa chystala slovenská omša. Smerovala som do Vesturbæjarlaug, jedného z miestnych vonkajších termálnych kúpalísk. V ženskej šatni som sa prezliekla do plaviek a vystúpila som z budovy von na čerstvý ranný vzduch. Tvárila som sa, že mi nie je zima, ale myslím si, že domáci dokázali rozpoznať, že do vody skoro bežím. Asi hodinu a pol som sedela v bazéne, z ktorého sa parilo, pozerala som sa pritom do neba. Snežilo. Moje najkrajšie Vianoce!

Asi je pravda, čo sa hovorí – väčšina Islanďanov trávi Vianoce najskôr socializáciou, návštevou svojich známych, potom obedujú či večerajú, debatujú a potom sa všetci poberú domov, ku knihám, k americkým rozprávkam. Ostatne, robíme to tak mnohí. Po Vianociach sme sa s islandskými priateľmi smiali, že každý z nich našiel pod stromčekom minimálne jednu knihu a knihy boli tiež darčekmi, ktoré oni darovali svojim najdrahším. Ani moje islandské Vianoce sa nezaobišli bez paperbacku, rovno s vianočnou tematikou – nové nenápadné vydanie Adventu od Gunnara Gunnarssona z roku 1936 mi robilo spoločnosť na potulkách celým Reykjavíkom.

Budova parlamentu.
Zdroj fotografie: Môj archív

Pod ochranou ikon mesta

V decembri je na Islande zo všetkých mesiacov najväčšia tma v roku. Je to pochmúrne obdobie, aj mne sa ťažko vstávalo, o desiatej – pol jedenástej doobeda bolo konečne svetlo, no nezostalo dlho alebo sa ani poriadne neukázalo. Vďaka bielemu snehu a ozdobám, ktoré ťahali dvadsaťštyrihodinové šichty, bol tento čas v meste iste príjemnejší.

Bola zima, ale nie sychravá alebo suchá, nie taká, akú máme počas Vianoc my tu na Slovensku. Sneh sa poriadne držal na cestách, aj na budovách, veľa fúkalo a bolo niekoľko stupňov pod nulou. Také počasie milujem. Celé dni som chodievala medzi domami v meste, po obchodíkoch s fotografiami, knihami, čerstvým pečivom či ručne vyrábanými suvenírmi.

Na potulkách Reykjavíkom.
Zdroj fotografie: Môj archív

Odvšadiaľ na mňa vykúkali ikonické Hallgrímskirkja a hora Esja, akoby ma strážili. Až keď už som si necítila nohy v topánkach, zamierila som do kaviarní alebo do múzeí. Rozpočet bol určený viac na zážitky ako na jedlo, chodievala som preto, podľa odporúčaní, na paradajkovú polievku s chutným syrovým sendvičom do Babalú. Veľmi malý, no zato veľmi príjemný podnik.

Na obede v Babalú.
Zdroj fotografie: Môj archív

Medzi veľrybami

Najradšej som však chodievala do kaviarne, kde mi nad hlavou plávali veľryby. Nie živé, umelé, no v životnej veľkosti. Trochu ďalej od centra Reykjavíku, múzeum Whales of Iceland sa nachádza v novšej časti ešte nedostavaného mesta, kúsok od prístavu a s výhľadom na Atlantický oceán. Dvadsaťtri veľkoformátových ručne maľovaných veľrýb a iných morských cicavcov, ktoré kedy plávali v islandských vodách, visiac zo stien v sprievode zvukov oceánu, ma uchvátilo natoľko, že ma v jeden deň museli odtiaľ vyhodiť zamestnanci – pretože zatvárali.

Kaviareň múzea Whales of Iceland, Reykjavík.
Zdroj fotografie: Môj archív

Len si vezmete slúchadlá a pán v nich vám predstaví každého tohto čarovného tvora osobne, zatiaľ čo vy stojíte pod ním, pozeráte sa mu do umelých očí, hladkáte mu jazyk alebo dokonca sedíte v jeho ústach. Dokonalé miesto pre fantazírovanie. A tie veľrybie suveníry!

Reykjavík je o detailoch, o tých na dverách, o tých hudobných, farebných, historických aj umeleckých. O vôni aj o ľuďoch, ktorí sú viac-menej prívetiví. Hledí si svého, ako sa hovorí, ale nie sú ľahostajní.

Moje najobľúbenejšie miesto – kaviareň múzea Whales of Iceland, Reykjavík.
Zdroj fotografie: Môj archív

Tancujúca aurora

Neďaleko od Múzea veľrýb je Múzeum polárnej žiary – Aurora Reykjavík. Pracujú v ňom veľmi milí ľudia, ako by aj nie, veď sa zaoberajú snáď tým najunikátnejším fenoménom vesmíru. Ak nebudete mať na Islande šťastie na skutočnú auroru borealis, zájdite sem. Je tam dlhá miestnosť, kde si môžete ľahnúť, sadnúť, čo len chcete, celý čas sa vám budú pred očami na stene pomaly meniť obrazy islandskej prírody sprevádzané týmto dokonalým zeleným pominuteľným svetlom.

Mne sa našťastie podarilo zahliadnuť obe. Tá tancujú, na islandskom nebi, bola dokonalá, pripadala mi ako efeméra. Chvíľu tam bola, potom zase nie. A keď už som mala pocit, že je nadobro preč, ešte sa vrátila. Raz sme ju s Gústavom zahliadli, keď sme v noci kráčali z KEX baru. Bolo ju vidieť len veľmi slabo, mesto bolo príliš osvetlené. Keďže nemám vodičák, zaplatila som si hromadný výlet autobusom na miesto neďaleko Reykjavíku, kde voľakedy sídlila americká armáda. Bola tam tma takmer ako v rohu.

Aurora borealis, Island.
Zdroj fotografie: Môj archív

Nás bolo asi desať, ticho sme stáli a čakali, kým nám sprievodkyňa pozorujúca trackovacie zariadenie oznámila, že aurora sa na oblohe zjaví o niekoľko sekúnd. Rukavice, šál, čiapku, upevniť turistické topánky a zapraviť tielko do nohavíc – polárna žiara prišla a zostala snáď viac ako hodinu. Bolo to krásne, nádherné. Možno som nič krajšie doteraz ani nevidela.

Aurora borealis, Island.
Zdroj fotografie: Môj archív

Na juh od raja

A potom sú tu dúhový gejzír a horúci prameň Strokkur v Haukadalur, vlastne nie. Ešte krajšia je čierno-čierna machom a trávou na svojich kopcoch obrastená pláž obsypaná lávovými kameňmi s čadičovými skalami pripomínajúcimi komíny – Reynisfjara. Áno, to je tá, ktorú vidieť z dedinky Vík a strážia ju skamenení trolovia. Silnými vlnami ju obmýva Atlantický oceán. Počula som nejeden príbeh o tom, ako nedbanlivých turistov obrovské vlny zachytili na pláži a už ich nikto nikdy nevidel. Utopili sa v hlbinách oceánu.

Reynisfjara.
Zdroj fotografie: Môj archív

Zoči-voči ľadovcu som prvýkrát stála asi 158km od Reykjavíku. Volá sa Sólheimajökull a vraj z neho ročne ubudne také veľké kusisko ľadu ako jeden olympijský bazén, mizne z povrchu zemského a nebude to trvať dlho, kým stratí status ľadovca aj on. To praskanie znie ako výstrel zo zbrane. Z veľkej zbrane – tá sa volá antropologická zmena klímy.

Sólheimajökull
Zdroj fotografie: Môj archív

Premýšľam, ktorý z vodopádov najviac zarezonoval v mojom vnútri. Keď zavriem oči, stále počujem tie desiatky litrov vody padajúc dolu 32 metrov dvojstupňovým vodopádom Gullfoss. Bolo tam mrazivo, šmýkalo sa. O tomto vodopáde som počula niekoľko príbehov, vzbudzuje vo mne veľký rešpekt. Vlieva sa doň divoká rieka Hvítá, ktorú nie je ľahké prekonať, no mnoho odvážlivcov sa vraj pri pokuse o jej prechod v minulosti utopilo.

Vodopád Gullfoss.
Zdroj fotografie: Môj archív

Pri dnešnom trende kníh o múdrych ženách, a veru malo by byť takých kníh viac, zavše by ste mali poznať aj Sigríður Tómasdóttir, prvú islandskú environmentálnu aktivistku. Gullfoss zachránila pred hamižným americkým podnikateľom. Prečítajte si o nej, rozhodne to stojí za to. Nebudem vám pár slovami kaziť WOW efekt.

Viedeň Priamy let Keflavík Priamy let Viedeň
od 63 Rezervuj
Gejzír.
Zdroj fotografie: Môj archív

Objímam ťa, Reykjavík 2018

Keď zavriem oči teraz, počujem ako Asgeir, islandský hudobník, vyslovuje moje meno veľmi skomolene, asi sa mu ťažko číta. Keď si uvedomí, čo moje meno vlastne znamená – Diana Burgerová, Burgerová! pridá do toho trochu amerického prízvuku. Minulý rok boli ku mne Island, Reykjavík, opäť štedrí. S Reginou Ulejovou, ktorá v Bratislave organizovala v októbri 2018 prvý ročník festivalu islandskej hudby – Hvalur, sme prišli na 20. výročie hudobného festivalu Iceland Airwaves spolu. Bolo to presne pred rokom.

Tešili sme sa, že opäť uvidíme tých hudobníkov, s ktorými sme vysedávali do noci v bratislavských baroch. Navyše, súčasťou okrúhleho výročia fetivalu bolo niekoľko špeciálnych udalostí, ktoré sa počas festivalu v bežné roky nedejú – napríklad párty pri bazéne alebo nahrávanie piesní na vinylové platne naživo s niekoľkými interpretmi. Na jedno také som sa prihlásila a tajne som dúfala, že ma naň vyberú. Vybrali, mali posledné voľné miesto.

Június Meyvant počas nahrávania v štúdiu naživo.
Zdroj fotografie: Môj archív

Najcennejšia výhra

Jedným z interpretov, ktorí s Asgeirom nahrávali v štúdiu v neďalekom Hafnarfjörðure, bol Június Meyvant. Ak by som do konca života mala počúvať už len jednu jedinú hudobnú skupinu, bol by to on a chalani, ktorí ho doprevádzajú na hudobných nástrojoch! Viete si teda predstaviť, ako veľmi mám ich hudbu rada. Spevák, songwriter Unnar je veľmi vtipný chlap a tak sa po každej piesni smialo na jeho vtipoch celé publikum. Najmä, keď sa celého bieleho osadenstva pýtal, či je tam prítomný niekto zo Zimbabwe. Potom sa ospravedlnil a povedal, že to bolo nevhodné, ale aj tak…

Na konci nahrávacej session Asgeir vyhlásil, že dve vinylové platne získa ktosi z publika. Naše mená mali napísané na prezenčnej listine, ktorú sme podpisovali pri príchode. Všetci sme tŕpli, prvá vyhrala pani v rokoch, myslím, že bola Američanka, no a druhú ja – Diana Burgerová.

Június Meyvant po koncerte v KEX Hosteli.
Zdroj fotografie: Môj archív

Potom sa moja vinylka až do konca môjho druhého pobytu v Reykjavíku vynímala v okne Fálkinn Guesthouse, ktorý srdečne odporúčam každému, kto príde na Island. Je ukrytý za whiskey barom Dillon na hlavnej mestskej obchodnej ulici Laugavegur. Ak vám nevadí, že tou najlacnejšou možnosťou je bývať v zdieľanej izbe s kýmsi cudzím, kto sa ale koniec-koncov môže stať vaším priateľom, potom je to ideálne miesto pre vás, svojou polohou aj charakterom. Ja som izbu zdieľala najskôr s profesorom z Holandska, potom so Švajčiarkou Liz, ktorá vlastní ekologickú rajčinovú farmu so sliepočkami.

Moja najmilšia vinylka!
Zdroj fotografie: Môj archív

Druhá tvár Reykjavíku

To, že svet je malý a Island ešte menší, dokazuje milá náhoda – pani Ana, ktorej Fálkinn Guesthouse patrí, je tetou práve Unnara Gísli Sigurdmundssona, speváka vystupujúceho pod pseudonymom Június Meyvant. Krása! Počas Iceland Airwaves vystupovali ešte aj v KEX Hosteli, kde ich hudbe dodá atmosféra tohto miesta ešte čosi naviac. Na záver hrali aj v Gamla Bío, krásnej mestskej budove bývalého kina. Na tomto mieste ma dokonca raz zastavili mladé dievčatá z islandského magazínu Glamour, na festivale fotografovali štýlovo oblečených ľudí. No uznajte, Island je ku mne vždy až príliš štedrý.

Június Meyvant.
Zdroj fotografie: Môj archív

Na Gamla Bío máme s Reginou jednu veľmi smiešnu a zároveň šokujúcu spomienku. Počas koncertu Hatari, čo je aspoň pre mňa skupina alebo skôr umelecké trio, ktoré dokážem len ťažko opísať jedným slovom, ľudia vyťahovali svoje kreditné karty, sypali na ne koks alebo iné drogy a šňupali ich do nosa. Wow, nikdy som nikoho nevidela robiť to takto otvorene, vlastne ešte nikdy som nikoho nevidela robiť to. Tá šialená hudba techna v kombinácií s punk rockom, k tomu červené svetlá, plná sála a muži, sotva odetí, len previazaní koženými páskami. To si asi pýta takéto odreagovanie…

Všehodžús

Reykjavík praskal počas festivalu, najmä večer, vo švíkoch. Hŕstka ľudí sa potácala mestom v podnapitom, iná zase v napitom stave, niektorí boli úplne triezvi a svieži, vysmiati, smutní, hladní, uzimení. Všetky farby pleti, všetky štýly, vône a chute boli pomiešané dokopy. A bolo to tak úplne v poriadku. Davy ľudí sa s nami presúvali do Iðnó na koncert Mammút, do Harpy na skvelých Vök a Ceasetone, na tých mám spomienky z bratislavských nočných ulíc hlboko ukryté kdesi vo vnútri.

Mammút.
Zdroj fotografie: Môj archív

Dievčatá, dámy, vypočujte si ich, do Hafiho melancholického hlasu sa zamilujete. Bláznivý Sykur zahrali v Hresso, aj Máni Orrason, ktorý vo svojich piesňach dlho bojoval so slovami „ona“ a „pre ňu“, zatiaľ čo v tichosti spieval o „ňom“ a svoje láskavé texty adresoval „jemu“. Je gay a už to všetci vieme a je to v poriadku.

Máni Orrason.
Zdroj fotografie: Môj archív

Mnoho ľudí si pre môj zjav myslelo, že som domáca, čo mi veľmi lichotilo. Keď chceli so mnou nadviazať kontakt, oslovili ma v islandčine, na čo ja som už reagovať nedokázala. Stretla som aj Ingu s novým priateľom, dostala som aj ponuku na rýchly sex za peniaze. Nad tým sa ani nepozastavujte, nestojí to za to. Celé mesto svietilo a bolo plné možností, bolo len na nás, ktoré sme sa rozhodli prijať a ktoré nie. Festival ovládok snáď každý kút Reykjavíku.

Árni

Stojí však za to spomenúť Árniho Þór Sörensena, muža, ktorý pôsobí skôr ako chlapec, pripadal mi ešte naivnejší ako som ja sama. Dnes je ženatý so svojou vyvolenou ženou z ďalekého Ruska. Dlho s ňou udržoval vzťah len cez sociálne siete a úprimne, neverila som, že to takto dopadne. Vydal knihu a vyzerá to, že je skutočne veľmi šťastný. Celý čas sa o nás v Reykjavíku staral, Regina dokonca bývala doma u jeho rodičov, v drahej miestnej reštaurácii sme vďaka nemu večerali ako králi a úplne zadarmo, dokonca nám vybavil aj niekoľkohodinové spa v snáď najznámejšej Blue Lagoon.

Robili sme si srandu, že na tejto fotografii vyzeráme ako hudobná kapela a voláme sa Blue Lagoon.
Zdroj fotografie: Môj archív

Cítila som sa dokonale, vznášajúc sa na tej teplej termálnej vode s bahennou maskou na tvári, za ktorú by som skutočnú cenu nemohla v tom čase zaplatiť, dýchajúc pri tom islandský novembrový vzduch, ktorý bol až príliš príjemný na toto ročné obdobie na Islande. Nakoniec vysvitlo, že to bol jeden z najteplejších novembrov na ostrove vôbec. Ale také informácie sa dozvedáme snáď každý rok. Bola už tma, keď sme vychádzali z vody, svieži a očistení.

V Blue Lagoon – oddýchnutá a vďačná.
Zdroj fotografie: Môj archív

Môj malý islandský svet

Árni, ani nevieš, ako veľmi ti za to ďakujem! Tak, takí sú Islanďania, ak si vás už raz pripustia k telu, pomôžu vám, ako len budú môcť. A nič za to neočakávajú. No a potom, náš posledný večer, keď už všetky koncerty skončili, keď už bolo po festivale a mesto sa pomaly vyľudovalo, pozval nás Árni k sebe domov, jeho rodičia pre nás navarili. A domov, na izbu do Fálkinn Guesthose som odchádzala s balzamom na pery z marihuany. Árniho mama totiž s takýmito produktami pracuje. Tak, taký je môj malý islandský svet!

Šťastná!
Zdroj fotografie: Môj archív

Zopár tipov navyše

Ešte aby som nezabudla, aj Reykjavík a jeho okolie skrývajú niekoľko prírodných krás, ktoré sa oplatí vidieť. Napríklad údolie Elliðaárdalur s malým vodopádom, pobehuje tam veľmi veľa divých zajkov. Na Grótta Island nájdete opustený maják Seltjarnarnes, to miesto má svoje čaro. Na breh tam búši Atlantik a fúka silný vietor! Miestny cintorín je baštou na fotografovanie, ale aj na prechádzku v tichu pozorujúc mená a dátumy na náhrobných kameňoch, sú prekrásne a veľmi staré.

Maják Seltjarnarnes
Zdroj fotografie: Môj archív

No a ak sa vydáte od oceľovej sochy vikingskej lode Sólfar doprava a Esju budete mať po svojom ľavoboku, do pol hodinky pomalou chôdzou zrejme narazíte na miesto zvané The Recycled House – vraj tu býva režisér filmu When the Raven flies, Hrafn Gunnlaugsson. Ktovie, čo je na tom pravdy. Miesto aj dom vyzerajú opustene. No okolie je tu krásne, tráva bola žltá ako moje vlasy a slnko svietilo tak silno, že sme si povyzliekali kabáty. Teším sa, až ťa uvidím a pocítim znova.

Zbohom, Reykjavík.

Máme rovnaké vlasy, Reykjavík!
Zdroj fotografie: Môj archív
The Recycled House.
Zdroj fotografie: Môj archív
The Recycled House.
Zdroj fotografie: Môj archív
Komentáre

Diana lepšie umýva riad, ako varí. Aj preto tak miluje svojho chlapa, čo sa v kuchyni snáď narodil. Na psy nedá dopustiť, na tie svoje, ani na tie z OZ Pes v núdzi. Ostatne, ako na všetky iné zvieratá. Keby mohla v živote vycestovať už len jediný raz, vrátila by sa domov k mame Esther, do Kene, na Aloo Drive do domčeka nad zátokou.

Horúce #PELIPECKY

Novinky a správy zo sveta cestovania

Navštív Birmingham za 19€! Pecková ponuka nielen pre seriálových fanúšikov https://t.co/jcX9bboZeK #letenky17 hodín dozadu
FIRST MOMENT: Ischia sa vracia! Pobyty už od 319€ https://t.co/RdLHFQkZUS #pobyty17 hodín dozadu
Luxusná dovolenka iba za 879€! 🔥 Thajské Krabi + zastávka v Dohe https://t.co/q4YMKJ97y3 #exotika18 hodín dozadu
Lisabon a Azory sú ideálna kombinácia európskej dovolenky, teraz so zľavou! https://t.co/SzJygzpjaU #dovolenky18 hodín dozadu
Pobyt v tatranskom Grandhoteli Praha už od 59€ https://t.co/9cPOsXhj3Y #pobyty18 hodín dozadu
Bali s letenkou a hotelom spolu za 789€ 🔥https://t.co/Y0FRYcJUuC #dovolenky18 hodín dozadu
Kompletná dovolenka na ostrove Langkawi za 779€ 🔥https://t.co/bGxfXAcky6 #exotika18 hodín dozadu
Adventný pobyt v Prahe od 49€. https://t.co/MifNzKpCZC #pobyty18 hodín dozadu

Odporúčame tiež:

Advertisement
Advertisement
Hore