Nájdeš nás aj na:

Cestovatelia

Kristína: “Londýn je moje mesto. Ale aj mesto Petra Pana, Paddingtona a mesto, kam sme s dievkami museli ísť.”

Keď som bola prvýkrát v Londýne, bola som siedmačka. Išli sme tam zo školy autobusom a keď sme sa vrátili, asi týždeň som plakala. Chcela som žiť tam, nechcela som žiť tu. Na chvíľu ma to aj nakoplo v učení angličtiny, ale chvalabohu, u mňa sa tá angličtina nejako naučila sama. Aj keď som lepšia v prízvuku, ako samotnej angličtine.

Londýn je moje mesto. Ale aj mesto Petra Pana, Paddingtona a mesto, ktoré je v mnohých našich knižkách, ktoré si s dievkami čítame. Londýn je skrátka stará známa vec. A preto tam treba ísť. Lebo sme tam tak trochu doma.

Nakoľko hneď po druhom dni po nástupe do škôlky sme skončili doma s teplotami (materský plurálik, ja som teplotu nemala), mali sme dosť času na parádnu prípravu na našu cestu do Londýna. Detský bedeker sme prečítali niekoľkokrát, dievkam som porozprávala, čo všetko sa dá v Londýne vidieť, všetko sme poctivo spísali, vygooglili obrázky, ktoré potvrdzovali naše túžby a potom už len čakali na náš termín…

Predĺžený jesenný víkend v Londýne. Dážď, nervy, mokro v topánkach, des v preplnenom metre, hmla… Kecám! Pohodička, pivčo, fish and chips a krásna ryšavá jeseň. Jo a deti. Deti. Skoro by som zabudla.

Výlety s deťmi sú zážitky z kategórie “ako si skomplikovať život”. To jednoznačne hlavne keď máte taký let, že vám budík zvoní o štvrtej ráno. Som blázon, hovorím si a vyberám z chladničky tie biele rožky so salámom, ktoré napriek mojim nie práve ľúbezným názorom na biele rožky a salám, k cestovaniu patria. Vstávanie o štvrtej ráno sa dá vnímať ako zbytočný teror. Ako zbytočná komplikácia už aj tak zbytočne komplikovaného života. Teror sprevádzaný asistovaným obliekaním dvoch polospiacich a jemne zmagorených detí, chaosom, nestíhacím pocitom a pocitom, že sme isto niečo zabudli…

Alebo sa to dá vnímať ako fantastický čas na odlet do Londýna, kde budeme mať tým pádom celý deň pred sebou. My sme zvoli niečo medzi týmito dvoma možnosťami a statočne všetko zvládali, až kým sme na letisku nestretli niekoho, kto vstával asi o tretej ráno a bol to preňho teror a nie začiatok výletu. Nuž, ľudia vedia byť odporní…a zrejme je to trochu nákazlivé. Hlavne tak skoro ráno.

Inak, všimli ste si, že ak ste matka a chcete si v lietadle pospať, že máte smolu? Skrátka spať sa nebude a vždy keď sa vám už slinka ide stekať z otvorených úst a hlavička vám padla šiestykrát do strany, sa dieťa niečo opýta? Super, však? To sú tie istoty v živote matiek. Je krásne mať istoty. Ešte je jedna istota. Že za vami bude sedieť týpek s troma chrípkami a pred vami tri tety s bronchitídou. Viete, prečo to je? Aby ste si uvedomili, že je vlastne paráda, že vás jediný problém je len to, že nemôžete spať v lietadle. To tak letecké spoločnosti pripravujú pre cestujúce matky s deťmi.

A ešte existuje ďalšia lietadlová istota: cikať sa chodí vždy v tých najnevhodnejších situáciách. Do cikacej kabínky sa v pohode zmestíme tri. Síce to nie je úplne v pohode, ale za to je to veľmi nepohodlné. Akurát rozmýšľam, ako tam tí ľudia vo filmoch mávajú sex. Príde mi to nepochopiteľné a ťažko predstaviteľné. Ale zase ak sú tam dvaja ľudia bez detí, ono taký sex vlastne šetrí miesto…áno, nech sa páči, vizualizujte si to. Ale zase hrozí, že čoskoro budú po takomto zážitku v kabínke aj deti, takže aj stiesnenosť časom príde.

Väčšinu letu sme čítali Matildu. Od “Roálda Dála” (Roalda Dahla). To sú tie chvíle, kedy sa aspoň trochu cítim ako fakt dobrá matka. Mohla som im v momente, keď mi šiestykrát padla do strany hlava, povedať: “Daj mi svätý pokoj, kresli si a objednaj si drink.” Nie, ja som sa prekonala a o siedmej ráno čítala. Čo o siedmej! O šiestej! Veď sme prešli na londýnsky čas! Brutálna som! Dnes. Teraz.

Po prílete do Londýna mi napadlo, že dám naozaj našim dievkam vytetovať na ručičky moje telefónne číslo. Napadlo mi to počas presunov na letisku a čakania na pasovú kontrolu. Toľko ľudí som už dávno nevidela. Akože pekní boli a je pochopieteľe, že ich bolo toľko. Veď všetci chcú vidieť Londýn. Ale my najviac.

Cesta vlakom z letiska do mesta je zážitok sám o sebe. Naraz toľko miesta, toľko krás za oknom (sakra to Anglicko je naozaj krajina z rozprávkovej knižky), dospelí fascinovaní, deti začítané do bedeckrov a letákov s atrakciami, ktoré našli niekde na letisku. Mojim top zážitkom bol jednoznačne moment, kedy Matidla objavila za oknom budovu mrakodrapíku. Toho, čo ho volajú uhorka, no podľa mňa vyzerá ako raketa. Zvýskla od šťastia a začala listovať v detskom bedeckri, až našla uhorku. A tak pochopila, že sme naozaj v Londýne. A že to, čo už dlhodobo študuje vo svojej knihe, je naozajské. A keby odtrhla oči od okna vo vlaku, videla by aj to, že jej matka je nekonečne dojatá. Naozajsky.

Pred Liverpool Street Station dievčatá zastali, poobzerali sa okolo seba a skonštatovali, že malá vežička nad nami je Big Ben. Nebola samozrejme, ale ja som pochopila, že z našich dcér sú už veľkáčske turistky. Že je to už nejaké iné. Že sme naozaj spolu.

Ale aj tak treba poobede spať. Toto bola vlastne jedna z najväčších výziev nášho londýnskeho pobytu. Nakoľko všetci vieme, alebo aspoň tušíme, že Londýn je fakt megaveľké mesto, ono nie je veľmi jednoduché vymyslieť program tak, aby bola aj ovca celá, aj vlk sýty. Respektíve, aby neboli deti mrndžavo otravné a matka hysterická polomŕtvola. Áno, spávame poobede. Nie, toto nie je rodičovský plurárik. To je naozaj množné číslo. Áno, aj ja spávam poobede vždy keď sa to dá, alebo keď si to situácia vyžaduje.

Takto. Spali sme poobede, napriek tomu, že cesta z hotelíku do centra trvala cca 35 minút s jedným prestupom. Prosto ono sa tieto veci, z ktorých si robíme ťažkú hlavu, vždy nejako múdro vyriešia. A vždy si potom poviem, že som si robila ťažkú hlavu zbytočne, no nabudúce si ju zase budem. Robiť veľkú. Čo už. Prečo sa trochu nevystresovať, keď je možnosť. Ale na tých výletoch je aj to stresovanie iné. Menej stresujúce.

Chcete cestovať ako Kristína?
Zájazd pre celú rodinu s letenkou, hotelom, raňajkami a vstupmi na London Eye a do akvária Sea Life od 299 Eur 
REZERVUJ

 

A čo sme jedli? Čo sme stretli. Všeličo, všetko a niekedy aj blbosti. Vyskúšali sme Jamieho taliansku reštiku, lebo bola jediná, v ktorej bolo voľno a boli sme nadšení. Je to kid friendly megachutné miesto, kde deťom poskytnú zábavu v podobe vymaľovávaniek so zeleninou a farbičiek. Párádny prístup.

Vyskúšali sme aj klasické krčmy s fish and chips a pivom. Dievky milujú čierny čaj s mliekom…nie nebuďte hysterickí…čierny čaj luhovaný pár sekúnd. Sú to skrátka Angličanky. V každej reštike sa dá najesť, či už s deťmi alebo bez detí. Skúsili sme aj PHO v maličkej PHO-árni, kde mali tiež detské menu a tak mi konečne dievky nevyžierali moju vietnamskú polievku, ale mali vlastnú aj s detskými paličkami.

Boli sme aj na hamburgeroch, či už detských mäsových, vegánskych. Hranolky to vždy istili, nebudem vám klamať. Dalo sa najesť aj na ulici formou hot dogu, či pizze, či sandwichov. Samé veci, ktorých zloženie nečítate, lebo v tom momente nie je podstatné. Parádna sloboda. Ovocie kúpite kdekoľvek, rovnako ako zdravé sladkosti…a aj tie nezdravé.

Jemne šokovaní sme boli z toho, koľko je v Londýne plastu. Dievky boli šokované nezávisle od nás dospelých. Mami, plast, mami, aj tam. Cítila som sa veľmi spokojná s ich nespokojnosťou a všímavosťou. Dobre to robíme! Je to ozaj šialené a dodalo mi to ďalšiu energiu k tomu, aby sme fungovali čo najviac bezodpadovo. Všetko v plaste. Ešte aj vodu v reštike nám doniesli s plastovým vekom. Všade slamky, každé jabĺčko v obchode v zvlásť plastovom obale, plast, plast, plast…šialené. Nie sme na tom až tak zle, tak nech nás to motivuje k tomu, aby sme na tom boli ešte lepšie. No ale späť ku krásam…

Takto teda vyzeral náš program. Za tri dni sme prešli približne 35 kilometrov, dievky dvakrát revali a mindžovali, ja som mindžovala asi 100krát a párkrat sa mi chcelo revať, ale ustála som to s kľudom Angličana. Kde inde, ak nie v Londýne, však áno.

Deň 1:

Z letiska sme išli do hotela. Tam sme odkvecli, akoby sme vstávali o štvrtej ráno. Avšak skorý poobedný spánok a hodina dozadu nám stále dovolili mať naozaj dlhý deň. Povedzme si otvorene. Skrátka, sú miesta, pri ktorých chceš ako správna premotivovaná matkocestovateľka odfotiť svoje deti. Takže sme naozaj išli k tým všetkým Towerom. Ale je pravda, že Tower Bridge bol jednou z top destinácií našich dievok. Boli pomerne sklamané, že ho nevideli otvárať sa, ale ustáli sme to.

Trochu sa mi pri pevnosti Tower of London pomiešali všetky historické informácie, lapala som po vedomostiach zo základnej, pomáhali flashbacky zo Shakespearových historických hier…ale keď sa mi začal zlievať príbeh zavraždených princov, ktorých kostry našli v Toweri, so siedmimi zhavranelými bratmi…lebo veď havrany strážia Tower a keď raz odletia, Anglicko bude v keli… Inak asi Anglánom lepí, lebo keď som bola pri Toweri pár rokov dozadu, ešte boli havrany voľne pohodené na trávičke, teraz už boli v klietke. Asi depka z Brexitu.

Niekde pri Toweri som si povedala, že zo mňa sprievodkyňa nebude a že sa musím vykašľať na pokusy o historické súvislosti. Som v tom naozaj zlá a nikdy ma niečo také nebavilo. A keď som deťom hovorila: “Aha, tu je aj múzeum.” A ony odpovedali: “Tam nechceme ísť.”, uľavilo sa mi. Som  antihistorický a antimúzejný typ. A ja som povedala: “Nebojte, tam nepôjdeme.” A dievča dodalo: “Ďakujeme.” Som dojatá, ako sa vieme zhodnúť.

Hneď po prejdení mosta prišlo prvé: “Mami, mňa bolia nohy.” Po informácii o tom, že ideme do Hamleys, čiže najväčšieho a najkrajšieho hračkárstva na svete, ich nohy bolieť prestali. Sú chvíle, kedy sa cítim naozaj zázračne. A šup. Vyzliekanie, obliekanie, vyzliekanie, obliekanie, spotení úbožiaci v londýnskom metre a obliekanie a vyzliekanie a šup sme na Piccadilly Circus, kde musí matka svoje deti znova odfotiť, aj keď sama nevie prečo. Nevadí.

Počujte. Je to hrozné, ale verím tomu, že to robíme všetky. Že si cez svoje deti plníme nezmyselné nesplnené sny z detstva, či mladosti. Som za svoje deti veľmi vďačná, že som nemala nikdy sny typu klavírna virtuózka, či primabalerína, a tak svoje deti netýram výcvikmi s tým spojenými. Ja som len vždy chcela princeznovské šaty a veľa plyšákov, ktorí vyzerajú ako naozajstné zvieratká. To je tá lepšia forma plnenia nesplnených snov premotivovanej matky. A preto sme boli Hamleys.

 

View this post on Instagram

 

A post shared by Hamleys Toy Shop (@hamleysofficial) on

A ja som dúfala, že sa opýtajú: “Môžeme si niečo kúpiť?” A tešila som sa na to ledabolé: “Samozrejme!” A tak aj bolo. “Mami, ak mi kúpiš tieto šaty, ja budem počúvať, pekne zaspím a nebudem ťa ráno budiť. Sľubujem. Sľubujem. Dobre? Za to mi kúpiš tieto šaty?” “Vieš čo? Nie. Ja ti ich nekúpim preto, čo si mi nasľubovala. Ja ti ich kúpim len tak. Z lásky.” Och, matko, ty si najvác! Milujem sa. Môžem seba samú adoptovať? A odadoptovať vždy keď mám PMS?

Skrátka bolo to zázračné. Naraz ste v inom časopriestore a ste zase malá a zároveň veľká a zároveň máte motýliky v bruchu zo šťastia svojich detí (a nie, princeznovské šaty nie sú materiálna záležitosť. To je čisto duševné šťastie. Chápete?)…a motýliky v bruchu z tej sumy, čo ste nechali v hračkárstve…alebo to bol skôr stav grckový? To je jedno. Bolo to raz a bolo to úžasné. A tak sme si skomplikovali život ešte viac. Od zážitku z Hamleys s nami necestujú len deti, ale aj dalmatínec a líška. Čo ti poviem…v súťaži nezabudni dalmatínca a líšku v metre sme boli úspešní.

Pomedzi presuny sme si stihli dať v echtovnej anglickej krčme fish and chips. Čiže, čo sa detí týka len chips, lebo “mami, veď ani ty si nemala rada ryby, keď si bola malá.” A pivo. A potom hambáč. Poctivý výborný. A pivo. Deťom pivo odopierame, ale rodičom, či macochom sa pivo na výlete neodopiera. To vie každý malkáč. Treba skonštatovať, že je úžasné, ako vie Londýn vyčerpať malé deti. A je až neuveriteľné, ako vie Londýn s dvoma malými deťmi (aj bez piva) vyčerpať dvoch dospelákov. Fakt neviem, kto zaspal skôr. Ale bolo to jedno. Hlavne, že sme v tej pidi izbičke, zaspali spolu. Izbičke, ktorá nás držala pokope. Na výlete.

Deň 2:

Ráno sme sa všetci namačkaní v láske a izbičke zobudili. Dievky, macoch, Agi, Sim, líška, dalmatínec a ja. To nekonečné očakávanie, kedy viete, že ako premotivovaná matka dnes ukážete svojim deťom skutočný Big Ben. Idete v metre a potom eskalátormi a potom vyjdete von správnym vchodom, lebo veď už ste skúsená Londýnčanka a presne viete, aký pohľad sa naskytne vašim deťom…

Nuž. Áno. Big Ben. V rekonštrukcii. Celý oblepený lešením. Ani prd nevidieť. “Toto je ten…Big Ben..teda bol…teda…asi bude.”, hovorím prekvapene. A dievky: “A kde sú tie hodiny? Ako budú Londýnčania vedieť, koľko je hodín?”, pýta sa sklamaná osôbka. Druhá jej hovorí: “Majú mobily a hodinky. To bolo len kedysi tak, že potrebovali mať vysoko hodiny.” A ide ďalej. To je vlastne koniec sklamania z Big Bena v rekonštrukcii.

A ja si vždy hovorím, že sa musím od tých malých človiečikov ešte veľa učiť. “Mami, mami, aha to je tá naozajstná telefónna búdka!”, kričia dievky ukazujúc na červenú búdku. A tak som im navrhla, že zavoláme ich taťovi. Z búdky. Nie. Búdky v Londýne nefungujú, ak nejakú fungujúcu nájdete, dajte vedieť, my sa do Londýna opäť vrátime a môžeme vám zavolať.

Od Big Benu je krásna prechádzka k Buckinghamskému palácu. Cez St. James park. Treba len vysloviť zaklínadlo typu: “A keď som bola malá, tu v tomto parku boli veveričky, ktoré sa nechali kŕmiť z ruky.” A šup, už podo mnou jedna stojí a pýta sa: “Dobrý, vy ste tá herečka? Môžem sa s vami odfotiť?” No dobre, toto nepovedala, ale uznajte, že to tak vyzerá.

Bože, že ja nenosím so sebou orechy! Nepripravené matky sú hrôza. Dievky mali veveričku dosť v paži, respektíve neboli ochotné vystúpiť z ich cestovateľského vozíka, ktorý so sebou nosíme na celodenné výlety po mestách. Touto neochotou pristúpiť k veveričke zabezpečili vozíku na cestách stopku. Už sú veľké, budú chodiť pešo a pozorovať veveričky.

To sú tie momenty, kedy robia matky veľké kroky aj trochu proti sebe, lebo vozík je predsa len pohodlnejší ako unudené unavené dieťa, apelujúce na svoje straaašne boľavé nohy. V St. James som si splnila svoj sen zo základky. Užiť si londýnske detské ihrisko. Musela som síce kvôli naplneniu sna v najvyššej kvalite porodiť dva kusy detí, ale stálo to za to.

S macochom sme sedeli na lavičke, popíjali kafe a dievky sa hrali na krásnom drevenom ihrisku, v parku na jeseň a ja si hovorím: Toto! Toto sú tie momenty v živote matky, ktoré fakt stoja za to. Splnený sen, šťastné deti, šťastný macoch, káva a padajúce lístie. Aj som im tradičný cookie kúpila. Áno, ja bezcukrová matka som bola až v takéj eufórii, že som to sama pred sebou dokázala.

A potom som povedala ďalšiu čarovnú formulku: “A raz keď som bola malá, tak som tu videla aj také pochodovanie strážnikov v tých prilbách s chlpmi.” A áno, presne tak, ako si myslíte. Už uzatvárali ulicu pred palácom a už tam pochodovali tí čudní pánkovia, ktorým prilba padá do očí a oni s tým nič nemôžu urobiť, lebo to majú zakázané a nemôžu urobiť ani jeden pohyb mimo tých naordiovaných. Och, keď si predstavím, ako ich niečo svrbí a oni na to nemôžu reagovať. Dream job!

Myslela som si, ako si užijeme pochod kadekoho popred Buckinghamský palác, ale teda zase to bola len predstava premotivovanej matky. Prečo by malo päťročné deti baviť pozorovanie pochodujúcich pánov dlhšie ako päť minút. Úprimne…ani mňa to nebavilo o moc dlhšie. Chvalabohu, že mám poruchu sústredenia a tak svojim deťom nemôžem ich nezáujem a chtíč po ďalšej aktivite vyčítať.

Chcete cestovať ako Kristína?
Zájazd pre celú rodinu s letenkou, hotelom, raňajkami a vstupmi na London Eye a do akvária Sea Life od 299 Eur
REZERVUJ

Poznáte to, keď majú ísť deti poobede spať a vy to máte všetko dokonale vypočítané a naplánované, ale stretnete veveričku, ihrisko a kráľovskú stráž? A ešte k tomu všetkému idete do Prírodovedného múzea? Nie sú to zrovna momenty, ktoré uľahčujú matke život, ale tiež stoja za to. Prírodovedné múzeum v Londýne je úžasné. A treba tam stráviť celý deň a nie chabé dve hodiny, ako sme to urobili my. Najviac dievky zaujali rôzne tlačítka a točítka, ktoré napŕiklad vysvetľovali, ako vznikajú rieky a podobné nezaujímavé veci pre päťročné deti. Ale tlačítka boli zaujímavé bez ohľadu na ich funkciu.

No ale kostry dinosaurov sú zásah do čierneho (to si asi povedali aj dinosaury počas Veľkého tresku). Je to pre mňa neuveriteľné, akí tvorovia kedysi žili…ale asi to bude pravda, keď ich vykopali. Fascinujúce. Jediné, čo mi na múzeách tohto typu vadí, sú vypchaté zvieratá. Vypchaté zviera je mojou jedinou životnou fóbiou, ktorú som si nevytvorila sama. Mŕtve vypchaté zviera a ja v tom momente: búšenie srdca, potím sa, točí sa mi hlava…šialené niečo. To, že som bola v Prírodovednom múzeu bolo jasným a najväčším dôkazom toho, že svoje deti bezvýhradne milujem, dala by som za ne život a som schopná urobiť pre ne čokoľvek.

Chvalabohu moje dievky sú podobne milujúce a preto ma cez miestnosti tohto typu, ktoré bolo nutné prejsť, previedli bez toho, aby som videla jedno jediné mŕtve zvieratko. Dve zlatučké dievčatká v londýnskom múzeu, prevádzali svoju jemne postihnutú mamičku so sklopenou hlavičkou a prižmúrenými očkami cez miestnosti s vypchatými zvieratkami. Výborný námet na psychologický thriller.

A potom sa nám podarilo spať. Na hoteli. Štyri hodiny. Do piatej. “júj, chudera matka, to do kedy budú hore? Júj, to už ti nikdy nezaspia!” Však vám toto napadlo? Ja vieeeeem, ja vieeeeem. A teraz vás šokujem: Presne o to mi išlo. Aby vydržali čo najdlhšie v nemrndžavej nálade. Lebooooo a teraz to prichádza: išli sme večer do divadla na muzikál Matilda! Ešte čítajte. Nebojte sa, ďalšie dni v Londýne neboli také obsažné, ako tento.

Ale teda: Dievky si obliekli obrovské princeznovské šaty z Hamleys. A tak sme vyrazili. Doma sme zvyknuté na to, že sa nás na základe našich outfitov pýtajú, či ideme z karnevalu a my vysvetľujeme, že takto krásne oblečené chodíme bežne. Ale že sa to stane v Londýne? Že tam takto upútajú bez toho, aby vedeli, že to sú tie dvojičky tej herečky!

Očarili sme niekoľko staníc metra, očarili sme aj tak prepchaté metro, že z nás stekal pot… všimli ste si, ako som naraz ochotná používať materinský plurál, keď ide o lichôtky? Že my. No nie, ja som neočarila, ja som len tlmočila. Priznávam. Je parádne, ako vedia dve malé bytôstky oblečené v princeznovských šatách zdvihnúť náladu niekoľkým stovkám Londýnčanov. Som očarovaná viac ako inokedy.

Ale k Matilde. Musíte to vidieť. Dievky napriek pokročilému času ani nepípli, sledovali celé predstavenie úplne nadšené, s otvorenými ústami, ja som občas šepotom vysvetľovala, prečo som sa zasmiala…jediné, čo nechápali bolo to, prečo diváci pijú počas predstavenia víno z plastových pohárov a prečo deti počas predstavenia jedia sladkosti a potom ešte to, ako je možné, že sa tie deti naučili tak tancovať a spievať. Ani jedno z vymenovaných vecí nechápem ani ja, ale fixujem sa na bod tri a nikdy túto záhadu nevyriešim (rovnako ako ani ostatné dve).

Myslím, že dievky prvýkrát v živote zažili katarziu. Taký ten iný pocit, ktorý máte, keď odchádzate z divadla alebo kina. Nepýtala som sa ich na to, lebo na to sa nepýta. To sa prežíva a mňa najviac na svete otravovalo, keď mi niekto tú katarziu po divadle ničil otázkami. Ktoré sú pri niektorých zážitkoch úplne zbytočné. Bol to jeden z našich najkrajsích spoločných zážitkových dní. Doteraz ich bolo za vyše päť a pol roka nášho spoločenestva približne 2000.

Deň 3:

Tak dobre. Ďalší deň už nebol taký dlhý. Ešte vládzete? Lebo my sme vládali. Ja som fakt presvedčená o tom, že sa deti nabíjajú v noci v elektrických zásuvkách a je im jedno, či sú európske, alebo UK. Majú bársjaké Mojou materinskou hyperaktivitou a premotivovanosťou som si zabezpečila ďalší nevídaný zážitok…a to ten, že sme ráno spali do 9:00. To znamená, že do 10:00 slovenského času. Toto nepotrebuje komentár. Ráno sme vyrazili na London Eye, čo teda odporúčam zažiť. A nie len deťom, ale najmä dospelým.

Bratislavčanovi sa aj na chvíľu uľaví, že nie sme jediné mesto, ktoré je trochu príliš zastavané… Ale nie o tom. Dievky pobyt v kabínke anglického “ruského” kola ocenili. Na päť minút. Potom sa hrali na pandičky. Čo vám poviem. Aspoň som si užívala výhľad a pokoj. Kým sa niekto neozval, že či nemám nahodou vreckovku. Nakoľko je o mne známe, že mám vždy všetko, stále odo mňa niekto niečo chce. Ale že mi to urobí manžel v jedinej pokojnej chvíli…. Nevadí. Po tom ako mi na zem padla veľká slovenská horčica, ktorú sme niesli do Londýna našej slovenskej kamarátke, a zaprasila mi komplet nohy, narušenie súkromia na London Eye nepovažujem až za také hrozné a manžela si nechávam.

Londýnske Akvárium je krásne, treba bežať hneď na začiatku otváracích hodín (to isté odporúčam pri London Eye), lebo potom je preplnené a mňa teda ani relaxačné farebné medúzy nepresvedčia, aby som zotrvala v takom dave. Tieto zážitky sú pomerne vyčerpávajúce. A nie len preto, že cestovateľský vozík dostal stopku. Do toho moja milovaná spolužiačka Táňa žijúca v Londýne porodila syna Theodora a tak sme sa jej odfotili pred nemocnicou. Pôvodne sme sa chceli po pätnástich rokoch konečne stretnúť, ale treba povedať že aj túto blízkosť prednemocničného typu som po tých rokoch ocenila.

Chcete cestovať ako Kristína?
Zájazd pre celú rodinu s letenkou, hotelom, raňajkami a vstupmi na London Eye a do akvária Sea Life od 299 Eur
REZERVUJ

Nakoľko sme zistili, že sa vydáva kráľovnina vnučka a nemôžeme využívať nadzemnú dopravu, zobrali sme si taxík. A čo sa stane, ak vám veľkomestom-zničené deti zaspia v taxíku? A ak musíte o 15 minút vystúpiť? Zobududíte ich? Och vy masochisti! Nie! Doveziete sa do Covent Garden a pokiaľ sa deti napriek tomu, že ich nemotorne vyberáte z auta, nezobudia…rozhodnete, že bude pre všetkých lepšie, ak si na chvíľu pospia. Nakoľko sú všetky krčmy a stoličky obsadené a deti majú vyše dvadsať kíl, rozhodnete sa použiť sedliacky rozum a…ľahnete si na chodík a deti necháte položené na sebe.

A takto v láske a nepohodlnosti zotrváte aspoň štyridsať minút. Výhodou je mať na chrbe ruksak, ktorý aspoň z časi urobí tento nepohodlný zážitok radostnejším. A odporúčam ľahnúť si na zem na mieste, odkiaľ je výhľad na pouličné vystúpenie. Rozmýšľali sme aj nad tým, že si dáme pred seba klobúk a papundekel s nápisom: “Spiaca slovenská rodina cez predsudkov.”, ale nakoľko sme ani klobúk ani papundekel nemali, nič sme nezarobili.

A potom sme sa len motali. Ak sa dá niekde kvalitne motať, tak určite v Covent Garden. Vystúpenia, krčmičky, nevídané obchodíky, krásy krás. Dlho sme sa motkali. A nikoho neboleli nohy. Zázračne. Viete inak, čo pomáha, ak niekoho už naozaj naozaj bolia nohy? Žuvačka. Áno. Je to tak. A naraz bolo toľko hodín, že sme mali pomaly aj spať a tak sme sa najedli v Tescu express. Sedeli sme pred ním na zemi na ulici a jedli nejaké nie príliš chutné sendviče, ktoré však po takom dni plnom zážitkov chutia parádne. Bol to taký zemitý deň skrátka. Krásny. Veď to operieme. Snáď aj tú horčicu.

Deň 4:

Deň odchodu…ale až večer, ale už o dvanástej treba opustiť hotel. Ale vonku prší ako sviňa. To ale pre kombináciu tri kufre, dve deti nie je bohviečo. Ale…prečo si v Londýne na izbe nepozrieť rozprávku. Deti šťastné, dospeláci zaspatí. Dokonalé do typického londýnskeho počasia. Aj to asi treba zažiť. To som mala za to, že som celý čas mindžovala, že na čo som sakra balila tie gumáky a pršiplášte. A tak sme sa len voľne okolo obeda presunuli na stanicu, v typickej krčme si dali typické jedlá a atypicky odišli autobusom (lebo vlaky práve nechodili), kde si dievky zdriemli, na letisko, kde sme netypicky dlho čakali. Nuž, lebo veď sme nemali kam ísť. Už iba domov. A tak sme išli.

Aj som si myslela, že sa v lietadle dievčatá trochu vyspia, ale bol to veľký omyl. A vlastne dobre. Aspoň som mala s kým kecať. Je dobré mať na cestách deti. Nenudíš sa. Aspoň na tých letiskách a v lietadlách. Dokonalý dôvod k pôrodu. O polnoci doma v posteliach šokované z toho, že taxikár mal volant na ľavej strane sme zaspali špinaví a naplnení Londýnom. S kľudom Angličana.

Nuž, takto sme sa mali. Bol to prvý dospelácky výlet. Prvá cesta, kedy sme si uvedomili, že naše dievky sú už spolucestovateľky na úrovni. Ďalší ten moment, kedy si človek uvedomí: Bože, ony narástli. Niečo zázračné, magické a prvýkrát naozaj parťácke. A myslím, že to bude stále lepšie. Aspoň do puberty.

Ešte dva dni sme boli unavení ako svine, ale vôbec to nebol ten typ únavy, na ktorý sa sťažujete. Trochu tej cestovateľskej slobody sa nám aspoň na chvíľu podarilo preniesť až domov.

A ako vám teraz toto píšem…som zase na chvíľu na cestách. Na chvíľu v Londýne. Všade tam, kde nebolo treba nič, len byť. A my sme boli. Thank you, London.

PS: nabudúce skúsime ísť mimo PMS a tých šialeností, čo nasledujú po tom, prípadne vtedy, keď nebudem mať zapálenú dutinu a antibiotiká. Bude to ešte úžasnejšie…čo si už vlastne ani neviem predstaviť.

Komentáre

Horúce #PELIPECKY

Novinky a správy zo sveta cestovania

Maldivy s 5* Qatar Airways za 529€ UŽ LEN DNES: https://t.co/2ttRHTQGO32 hodiny dozadu
Kanada za 369€! OMG, ideme: https://t.co/nsCuM3ZswT2 hodiny dozadu
Bol(a) si už v Strednej Amerike? Kúp si letenky do Guatemaly alebo Belize od 489€! https://t.co/28JqRpRdDM2 hodiny dozadu
Phuket za 539€ z Viedne! https://t.co/Jm7M2UKvJc5 hodín dozadu
ARGENTÍNA: Leť do Buenos Aires za 549€ https://t.co/yoLyOEvgt06 hodín dozadu
LETENKA DŇA: Bangkok v hlavnej sezóne za 399 EUR https://t.co/i45ynt354921 hodín dozadu
PONUKA DŇA: Letenky + hotel + víza zadarmo. Kam? No predsa do Petrohradu: https://t.co/ZVYSlemjsf22 hodín dozadu
Výpredaj Ryanair: Letenky z Bratislavy od 15€ https://t.co/iMSfh3lrL61 deň dozadu

Odporúčame tiež:

Advertisement
Advertisement
Hore