Nájdeš nás aj na:

Cestopisy

Prešiel svet žltým trabantom: Dobrodružstvo bez nebezpečenstva neexistuje (rozhovor)

Prešiel svet žltým trabantom: Dobrodružstvo bez nebezpečenstva neexistuje (rozhovor)

Český novinár, režisér, elektromechanik, cestovateľ a milovník ozubených koliesok. Ako dokázal Dan Přibáň spojiť všetky tieto povolania do jedného? Jednoducho!  Vybral sa na cestu okolo sveta na žltom trabante. Možno aj preto na jeho prednáškach zaznieval, podľa mňa dokonalý, výrok Charlesa Bukowského “Svet patrí tým, čo sa nep*serú.” Pri tom všetkom na mňa Dan pôsobil ako veľmi milý, pokorný a mimoriadne inšpirujúci človek. A ako sa to dá? Potrebujete tri veci. Sen, obrovské množstvo tvrdohlavosti a šťastie.

Reklama

Dan sa v súčasnosti venuje cestovateľským výpravám po exotických krajinách. Kedysi dostal nápad prejsť svet na Land Roveroch, nakoniec sa však rozhodli pre cestu na trabantoch. Časom do tímu pribudli aj polský fiat, jawa, čezeta a tím narástol aj o počet členov. Nakoniec z toho bolo päť výprav  v priebehu 11 rokov. Ta posledná viedla z južnej Indie cez Nepál, Pakistan, Čínu, Kirigzsko, Uzbekistan, Kazachstan, Rusko a Ukrajinu späť na Slovensko a do Českej republiky.

Medzinárodnú česko-polsko-slovenskú posádku záverečnej etapy tvorili: náčelník Dan Přibáň, kameraman Zdeněk Krátký, fotograf a palubní vedec Vojta Duchoslav motocyklista a optimista Marek Slobodník, zabúdač pasov Radek Jona, hudobník Marek Duranský. Nováčikovia hasič Honza Setvín, a čerstvý držiteľ vodičkého preukazu Lukáš Venclík.

Začnime zostra – na koľkých expedíciách sa zúčastnili ženy?

Okrem prvej expedície, kde sme boli iba traja, a tej poslednej sa zúčastnili na každej. Či v Južnej Amerike, Austrálii a Afrike. Okrem tej poslednej, Indie, kde neboli. Na austrálské ceste boli rovno dve. Na prvej neboli, pretože som bol rád, že som vôbec našiel niekoho kto sa nebál ísť. Neriešil som či sú to muži, alebo ženy. Ono nie je problémom, že by baby nezvládli cestu. To my chlapi nezvládame tie baby. Problém nie je v ženách, ale vo vzťahoch. Ak by sme išli ako gay team a budeme všetci teplí tak ten problém nastane znova. Akonáhle sa do toho dostane sex a vzťahy, tak sa všetko skomplikuje. Ja som napríklad do Austrálie zobral moju vtedajšiu priateľku a bol to občas fakt mazec. To bol aj jeden z dôvodov, prečo som povedal, že na poslednú výpravu pôjdeme bez žien. 

„Podniknúť veľkú cestu s malou technikou. Za volantom z čias, kedy automobil nebol niečím obyčajným, je iné cestovanie.“

A ak by to bola iba kamarátka, bolo by to OK?

Aj tak je to zložitejšie. Ja som taký opatrovací typ. Naozaj sa chcem ešte o tie baby starať, len keď sa máte starať aj o celý tím a ešte aj o frajerku, tak je to ešte väčšie psycho. Napríklad v tomto je najlepší kolega Vojta, lebo je to úplný salámista. Keď sme boli pri Uluru prišla tam Kika, ktorá šoféreovala druhého trabanta, a niečo nám tak smutne hovorila a tak som si povedal: „Tá je nějaká naštvaná“. Vojta na to: „Vážně, to jsem si nevšiml?“ Vojta ma skrátka zlatú povahu.

Pravda je, že my náš tím nechceme nikdy zostaviť úplne funkčne. My nezostavujeme tím ako keby sme leteli na Mars. Tam musíte vziať ľudí, ktorí budú spolu skvelo vychádzať a budú všetko robiť správne, ale my potrebujeme, aby vznikali príbehy. Čiže my tam vlastne zámerne máme nejaké tie “postavy” ktoré môžu vygenerovať nejaký typ komplikácie. To je napríklad náš poliak Radek. Vieme, že je stroj na problémy, no súčasne vieme, že vďaka nemu vznikajú príbehy  a aj veľa starostí.

Podľa čoho vyberáte nových ľudí na expedície? V TV na sa vás dobre pozerá, možno aj vďaka spoločnej chémii?

To záleží na aké “funkcie”. Kameramana aj fotografa som vybral podľa skúseností s podobnými projektami a dúfal, že budú dobrí parťáci. To sa naštastie potvrdilo. Títo dvaja musia byť spoľahlivý a profesionálni. Na prúsery sú tam iní. 

Ďalších členov potom vyberáme podľa nejakého dramaturgického a režijného pocitu. Ale nerobíme na to kamerové skúšky, nerobíme konkurz.

Potrebovali sme niekoho, na kom bude vidieť, že tie veci nemá zažité. Niekto, na koho bude všetko viac doliehať. Ja to vidím na sebe. Veci, ktoré by ma na prvých cestách úplne rozstrieľali, teraz nejak neprežívam. Napríklad ak by sme mali opäť vybrať motor, no tak si hovorím OK, vyberieme znovu motor. Skúsenejšia časť tímu na veľa situácií nijak výrazne nereagujú, k tomu kamera všetko brzdí, preto tá emócia samotná musí byť pomerne silná na to, aby sa dostala von z plátna alebo televízie.

Takže napríklad Lukáša sme vybrali, pretože s podobnými vecami absolútne nemal skúsenosti. On rýdzi intelektuál, múdry, sčítaný, hovorí skvele po anglicky, ale v živote nejazdil autom. To bola dobrá kombinácia. Musel si poradiť s niečim, na čo nie je zvyknutý, a ešte k tomu je herec. Takže je možné, že bude aj vtipný 🙂

Lukáš bol ten, ktorý prvýkrát cestoval do zahraničia? 

Nie, to bol zase Honzík. Na týchto dvoch chalanoch sa dá cestovanie tímu najlepšie modelovať. Potreboval som totiž dva typy, ktoré budú generovať nejaký nový typ príbehu. Ale tieto veci fungujú aj vďaka náhodám, nie je to tak, že ja by som si vypísal výberové konanie a HR mi zoženie ľudí.

S Honzom sme boli na motoristickom tábore. On tam bol ako 14-ročné dieťa a ja ako vedúci 🙂 Od tej doby sme si občas písali, ale nenapadli mi, že by išiel s nami. Keď sa chystala cesta tak sme riešili, či máme vziať toho malucha, s ktorým jazdili vždy Poliaci. Ja som si povedal, že maluch pôjde iba keď Radek príde a pripraví si ho. Lenže Radek je strašne nespoľahlivý…

Nešlo tam ani o čas ani o peniaze. Nemali sme problém to urobiť tak ako sme to spravili minule. Naposledy malucha chystali v Čechách vo Frídku Místku. A Poliaci do neho iba nastúpili. Lenže potom Radek celú cestu nadával, čo tam je zlé. A väčšinou mal pravdu. Ale ja som mu na to povedal: „Vole Radku celé si si to mal pripraviť sám. Ale nemôžeš na to nič povedať lebo toho auta si sa ani nedotkol. Takže buď prídeš alebo maluch nejde.“ Išlo o princíp, aby on mal nejakú zásluhu, že si to auto nachystal a že pre to niečo urobil a viac si za tým stál. A stále sme to riešili na Facebooku, Radek sem, Radek tam, ale Radek nič.

A keď už sme to vzdali a rozhodli sa, že malucha necháme doma, ozval sa Honza. Povedal, že on to auto pripraví a zoberie Radka. Ja som z toho mal pocit, že to je dobrý nápad a súhlasil som. Celé to vzniklo samé a dokonca v jeden okamih som mal pocit, že to tak malo byť. 

Nakoniec ale z Radkom nešiel. Počul od nás o ňom toľko príbehov, až sa ho začal báť a Radek išiel trabantom sám.

Kedy ste prvýkrát boli na povedzme dobrodružnej ceste, nemusí to byť nutne expedícia, ale nejaký úlet? 

Tak ono to celé vzniklo, že ja som ako malý jazdil na pionierske tábory. Tam sme hrali táborové hry a spali sme v lese. Alebo nás napríklad odviezli neznámo kam, tam nás vysadili a povedali: „Do zajtra sa vráťte.“ A to bolo pre mňa formujúce. Človek sa už v tej dobe naučil takú základnú vec že keď je tma, tak je tma a že keď prší je mokro a berie to ako samozrejmú vec. Takže asi tam to vlastne začalo…

Takže túžba po dobrodružstve…

To som mal vždy, už pri čítaní Julesa Verna alebo Winnetoua a vždy ma bavili aj autá. Fascinovali ma autá so svetielkami na streche a mapu na kapote. Ale prvé dobrodružstvá boli asi v tábore. Asi je jasné, že človeka to určitým smerom tiahne. Ale musí sa stať niečo, čoho sa chytí. A teraz ide iba o to, či sa toho chytí a začne s tým pracovať, alebo to nechá plávať.

To je mi na Vás veľmi sympatické a inšpirujúce, Váš drive. Ja myslím, že ho má každý z nás len

Áno, ibaže niektorí sú leniví.

Veľa úspešných ľudí sa zhodlo v tom, že mali dobré zázemie, alebo podporu doma, rodina, priateľov…

To si úplne nemyslím, že by to bolo v tom…

Zostane jemná pochybnosť v človeku… ale pochybnosti vás lepšie nahlodajú, ak vám neustále opakujú – toto nerob, nie si v tom dobrý, alebo na to nemáš…

My sme to mali s otcom zložité, pretože aj keď sme robili to isté, každý to robil troška inak. Preto sme sa hádali a veľakrát som dostal vynadané. A to je vec, ktorá podľa mňa spôsobí, že človek buď na veci začne kašlať, alebo sa zatne, že on rodičom dokáže opak. Môj otec je veľmi dobrý, ale často mi chce pomáhať tým, že hovorí, šo bolo na tom, čo som urobil, zlé. A on to myslí samozrejme dobre. A myslím že aj toto človeka niekam posúva, ale niekedy je to náročné.

Podceňovanie ľudí a tvrdenie „veď to nedokážeš“ je asi najlepšia motivácia…

To podľa mňa nikdy nefunguje. To je fakt na h*vno. Fungovať to bude iba v tú danú chvíľu, ale nikdy nie dlhodobo.

Ja to mám tak, že si vždy beriem do tímu ľudí, ktorí tie profesie robia lepšie ako ja. Som tým ľuďom schopný urobiť partnera, ktorý vie čo chce a vie čo oni robia, ale oni to vedia lepšie. Zdenda je oveľa lepší kameraman ako ja, tak Vojta je oveľa lepší fotograf ako ja, taktiež moji filmoví strihači Michal a Adam sú omnoho lepší a ja som sa od nich veľa vecí naučil. Ale na nikoho z nich by nefungovalo ak by som im povedal: ty to robíš zle, pridaj. To nikdy nefunguje. Omnoho viac funguje ľuďom poďakovať. Ja som sa už dávnejšie naučil a čiastočne to mám v povahe – nevydávať priame povely v situácii, v ktorej to nepovažujem za životne dôležité. Robím to, len keď je zle a nie je čas na debatu. Myslím si, že keď začnete úplne o všetkom rozhodovať sám, tak ľudia budú na to oveľa viac čakať a zoberiete im ich vlastnú zodpovednosť, ktorej sa mnohí ľudia často radi vzdajú. 

Dajme si Land Rover story – kedy sa zrodila myšlienka žltého cirkusu? 

Toto veľmi veľa ľudí rieši, ale to sa skutočne stalo. My sme vlastne nechceli íst trabantom. Vymysleli sme plán, že pôjdeme na veľkú cestu Land Roverom. Lenže na Land Rovery sme nemali peniaze a preto prišiel nápad z trabantom. NO všetci hovorili, že to nepôjde a ja som im chcel ukázať, že ide všetko, keď sa chce. A tak to začalo, už som to rozprával viackrát. 

Ono ve skutečnosti to celé začalo mnohem dříve.  Potom, čo som prestal jazdiť na pionierske tábory som si konečne ako 20-ročný našiel dievča. Bol som typický nerd. Taký čo má zlepené dlhé vlasy, hrá počítačové hry a počúva metal. Navyše som chodil na školu, kde žiadne baby neboli. Až v dvadsiatich sa mi doteraz nepochopenou záhadou podarilo chodiť s dievčaťom. 

Povedala mi, že by chcela ísť k moru. Hovorím, jasné, poďme. A ona na to, že ako? Hovorím, ja neviem asi autobusom. 🙂 Tak sme sa zobrali na pražskú autobusku Florenc. Dostali sme od kamoša tip na Chorvátsko, Rovinj. Pozreli sme si v katalóge fotky a hovoríme si, OK, to je pekné. Tak sme prišli na Florenc a pýtame sa dobrý deň, jazdíte do Rovinju? A oni, že áno, za 800 korún. Tak sme sa zobrali a šli sme. Spali sme normálne na pláži. Bolo to tesne po vojne, takže tam bolo málo ľudí.

Po tomto výlete sme začali jazdiť autom po Európe. No a ten dôležitý moment pre mňa, bol na konci celého príbehu. Hrozne miloval a chcel som si ju vziať, ale ona mi po šiestich rokoch dala kopačky. A to bol jeden z momentov, ktorý umožnil, aby trabanty vôbec vznikli. Mňa to hrozne zomlelo a potom som začal jazdiť zase s kamošmi = a tu vznikla Land Rover story a myšlienka natáčať filmy. Cesty so svojou frajerkou by som pravdepodobne nikdy natáčať nezačal.

Pozn. redakcie: Dán pred plánovaním cesty zistil, že Land Rovera nikto z jeho tímu nemá a nemajú ani potrebné financie na kúpu, preto sa napokon rozhodli cestovať žltým trabantom.

Keď idete do niečoho iba s myšlienkou vytrieskať z toho čo najviac peňazí, tak to zákonite nefunguje..

Ono to asi i funguje, ale je to cítiť. Keď niečo robíte len preto, aby to zarobilo peniaze, tak ich to možno aj zarobí, ale nie je to ono. Nie je to skutočné. Aj preto sme povedali, že už nebudeme robiť ďalšie veci s trabantami, aby sme nespadli do rutiny. Chceme robiť niečo nové a iné, aby to bolo opäť ťažké. Ja si myslím, že v tom najlepšom sa má prestať. Už verím, že tie veľké kapely, ktoré sa rozpadli na vrchole kariéry a potom sa dali opäť dokopy, to neurobili ako kalkul: “Poďme sa robiť 5 rokov, že sme rozpadnutí a potom spravíme veľký reunion.” Myslím, že už boli naozaj unavení a chceli robiť niečo trocha iné. My sme v tomto stave tiež. Že všetci cítime, že potrebujeme zmenu a robiť niečo iné, podobné, ale iné, aby sme s toho vypadli a aby sme nestratili drive.

Aké náročné situácie ste zažili na expedíciách ?

Každá z tých expedícii bola niečím ťažká a každá trochu iná. Pri prvej sme absolútne nevedeli, ktorá bije. Poruchy, ktoré by sa teraz ani nenatáčali, vtedy pre nás boli úplne fatálne. My sme tam išli s tým, že s tými autami nebola extra starosť. To čo sa v tom filme odohráva, ako sme z toho totálne na nervy, je úplne úprimná vec. V Afrike začali úplne nové druhy problémov. Každá cesta mala svoje vlastné. Ale práve tie problémy vytvárajú príbeh.

Áno to bola pointa otázky, keď to rozdelíme na kontinenty/krajiny...

Na hodvábnej ceste sa začína toľko expedícií práve preto, že sa celá ide po zemi a vie sa to spraviť lacné. A aj keď to pôsobí exoticky, je to viac menej známy svet. Idete síce púšťou, no všade navôkol stoja mešity a medresy.  Sovietsky zväz to tam dosť znormalizoval. Takže vlastne aj keď ste v Uzbekistane alebo Kazachstane, ste svojím spôsobom stále v Rusku. Tým je to jednoduchšie, ale zabrať nám to dalo tak či tak. Keď sme sa tam však pri poslednej ceste vrátili, už to bola úplná pohoda. 

V Afrike sa prvýkrát riešila doprava loďou a naspäť. To sme predtým nikdy neriešili. A začali sme nestíhať, prvýkrát sme narazili na realitu – poruchy. 

Južná Amerika zase bola náročná, tým, že sme po prvé absolvovali naozaj náročné cesty.  Prechádzali sme Amazonský prales, potom zase Andy. 

Austrália a Ázia bola náročná v tom, že sa veľa vecí sypalo byrokraticky. Na začiatku sme mali mesiac meškanie. A keď sa to celé zastaví, tak ľudia začínajú byť nervózni a udržať morálku a nadšenie býva veľmi ťažké. 

A posledná cesta bola náročná tým, že sa autá už strašne strašne kazili. Porúch bolo toľko, že nám to aj so všetkými skúsenosťami hrozne liezlo na nervy. Sčasti preto, že sú to od prvej výpravy tie isté autá. Tých 11 rokov sa pozná aj v tom, že sa hrozne ťažko zháňajú diely. Takže sa ani nedá povedať, ktorá z tých ciest bola najťažšia. Každá z nich bola najťažšia v niečom inom a vždy keby sme sa na tú cestu pozreli spätne, tak veľa z tých vecí by nebol problém. Každá z nich nám liezla na nervy niečím iným.

Taktiež sa nedá povedať, čo bolo najkrajšie. Pre mňa bol najviac sureálny zážitok Salar de Uyuni v Bolívii. Čo je plocha polovičky Moravy ale je to obrovská biela prázdna pláň. A keď uprostred toho nič stojíte, je to silný zážitok. No povedať: choďte tam na dovolenku, je tam všade nič a kopa soli, je asi tiež hlúpe.

Posledná otázka, ktorá zaujíma mňa osobne je, ako to vyzerá keď sa vy vyberiete na dovolenku?

Tak toto som ja neurobil asi milión rokov. Na takej viac menej dovolenke sme boli minulý rok v Spojených štátoch. Moja dcéra Anežka chcela veľmi vidieť L.A. a okolie, tak sme vyrazili. Ale aj tak sme putovali z miesta na miesto. Iné a super to bolo preto, že sa tam nič nenatáčalo, ale mal som občas také také tiky, že hm toto by bol dobrý záber…

Výhoda USA je, že nie je pre nás dostatočne silná krajina, aby sme tam boli schopní niečo zaujímavého natočiť. Napríklad Grand Canyon je nádherný, ale je to proste turistická atrakcia. Jazdí tam autobus a je tam reštaurácia aj predajňa suvenírov.  No naozaj sme si to užili. Ale bola to dovolenka od… vlastne keď nad tým rozmýšľam, na takejto som ešte nebol.

Je pravda, že keď som pracoval ako novinár, tak sme jazdili na press tripy. Čo mám naozaj veľmi rád, sú drahé hotely. Nemám rád tie lacné. Radšej budem spať niekde v pangate na karimatke či na zemi, alebo chcem fakt pekný hotel a dobré raňajočky s fresh džusíčkom, syrečkom a melónkom. Aj keď teda buchnúť sa do hlavy zlatým kohútikom bolí tak isto, ako keď je zrezlý chrómovaný.

 Iné rozhovory od tej istej autorky:


Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.


Špeciálne ponuky pre našich čitateľov


  • Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
    • Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
    • Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
    • Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
    Prosím, ohodnoťte náš článok.
Komentáre

Ako 15 ročná sa vybrala na tri mesiace do Kuala Lumpur a bola to láska. Cestovanie aj Malajzia. Pracovne precestovala veľa krajín z Ázie, no ak by mala vybrať jedno miesto, ktoré jej učarovalo, sú to Princové ostrovy 20 km juhovýchodne od Istanbulu. Na cesty po Slovensku, ale aj po Európe má už pár rokov svoju parťáčku - nemeckú dogu Elizabeth. Najobľúbenejšou krajinou, kde sa každý rok vracajú je Slovinsko.

Hore