Nájdeš nás aj na:

Cestopisy

Kostarika – destinácia pre tých, čo to majú radi horúce (foto-reportáž)

Kostarika – destinácia pre tých, čo to majú radi horúce (foto-reportáž)

Chcete uniknúť túto zimu do exotiky bez testu a karantény, a užiť si štyri živly prírody – oheň, zem, vzduch a vodu počas jednej krátkej dovolenky? Vyberte sa na Kostariku. Z dažďového pralesa môžete ísť na túru k činnej sopke, dať si čerstvo vypestovanú kávu na ekotúre a užiť si slnko na krásnych plážach Tichého alebo Atlantického oceánu. 

Reklama

Opičie privítanie

Na letisku v Libérii, najväčšom meste kostarickej provincie Guanacaste, nás s priateľom už netrpezlivo čakali dve známe tváre – Alexis a Mike. Síce sú pôvodom z Chicaga, no zoznámili sme sa s nimi na Hawajskom ostrove Kauai, kde sme boli u nich ubytovaní v ich nádhernom AirBnB – Marjories Kauai Inn, a spriatelili sme sa. Spolu sme sa vybrali do niekoľko desiatok kilometrov vzdialenej dedinky Potrero, kde tak mnohí iní Američania a Kanaďania vlastnia luxusnú vilu. Niekoľko mesiacov si v nej užívajú prázdniny a po zbytok roka ju prenajímajú turistom cez AirBnB alebo Booking.com.

Vianočné letenky na Kostariku od 650 €

(Všetky foto: Diana Mrazikova a Howard Raishbrook)

     Naše dobrodružstvo sa začalo hneď ako sme zišli na prašnú cestu. Ako sme sa tak natriasali na rozrytom teréne plnom hrboľov a výmoľov, bolo nám jasné, prečo nám každý prízvukoval: “Bez auta na štvor-pohon sa tu nezaobídete!” Takáto je tu totiž väčšina ciest (počas dažďov je to ešte horšie) a čím skôr sa stotožníte s heslom “pomaly ďalej zájdeš”, tým lepšie. Nakoniec, má to aj svoje pozitíva…

“Opice!” vykríkla zrazu Alexis. “Kde?” vyhŕklo z nás a chvíľu trvalo, kým ich naše netrénované oči zbadali.

Zastavili sme, obrnení fotoaparátmi a kamerami sa vyhrnuli z auta, a v úžase sledovali ako skáču zo stromu na strom a pritom nespadnú. Mike sa k nim “prihovoril” ich škrekom a oni mu niečo odpovedali naspäť. Boli sme v totálnej divočine a razom nám bolo jasné, že nuda tu rozhodne nebude.

Kokos, to je pohoda!

Náš prvý deň sa niesol v znamení vody, kedy sme na pláži Playa Conchel spolu s domácimi nerušene popíjali kokosové mlieko, prejedali sa papájou, skákali vo vlnách Tichého oceánu a listovali turistické príručky o Kostarike rozmýšľajúc kam vyraziť počas nasledujúcich dní.

V krajine, ktorá ponúka toľko prírodných atrakcií ako táto, nám už jeden deň strávený „vylihovaním“ na pláži pripadal ako viac než dosť.

Keďže na plánovanie cesty pred dovolenkou som nemala čas ani ja, ani priateľ, všetko sme riešili akosi za pochodu. Najviac nás však lákala vidina činnej sopky Arenal, ktorú sme videli v časopise, takže smer bol jasný.    

Cestou-necestou

Ráno náš odchod z izby urýchlil škorpión, na ktorého som takmer stúpla hneď po prebudení. Vyhostili sme ho, a dúfali, že sa nám už žiadne jedovaté stvorenia nebudú pliecť do cesty. Je tu totiž ukážková zbierka hadov, chrobáčikov, žáb a iných stvorení, s ktorými v záujme vlastnej bezpečnosti nechcete prísť do kontaktu. 

    Po ceste sme míňali malé chatrče postavané často z plechov, v  ktorých bývajú miestni ľudia nazývaní Ticovia.

Ani pred jednou nechýbali kreslá, stoličky, či dokonca sedačky, kde spolu sedávajú po večeroch. Ako som tak pozorovala okolie cez objektív, všimla som si dvoch malých chlapcov ako zvedavo pozerajú von cez mreže polorozpadnutého obydlia.

Zastavili sme, začala som sa im prihovárať a fotiť si ich. Smiali sa a naťahovali za mnou ruky. Vtom som zbadala, že ma zvnútra pozorujú dve ženy. Keď sa nám stretli oči, obe mi zakývali a usmievali sa. Bola som príjemne prekvapená ich milotou a priateľskosťou, a musím aj s odstupom času povedať, že:

Cestovanie po Kostarike je balzam na dušu. Nielenže som sa tu cítila bezpečne (ja sa tak cítim skoro všade na svete), ale miestni nám dali vyslovene najavo, že sme v ich krajine vítaní.

Boli neuveriteľne priateľskí (čo nie je samozrejmosťou v každej krajine – naposledy som extrém zažila v africkom Benine, kde boli ľudia veľmi nedôverčiví, uzavretí, a pred objektívom fotoaparátu si doslova skrývali tváre). Kostaričania, hoci žili mnohí veľmi skromne, no hladom netrpeli. Bolo vidieť, že sú šťastní aj s málom.

     Čas od času sme zablúdili, keďže mnohým odbočkám chýbali smerovky, no v podstate to bolo jedno. Boli sme na výlete a všetko bolo pre nás nové. Kúsok za mestom Tilarán sa však pred nami konečne ukázala Laguna de Arenal, najväčšia kostarická vodná nádrž. Boli sme kúsok od cieľa.

Teplo, teplo, teplejšie, horí!!!!!

Pohľad na ohnivo červenú sopku Arenal je (vraj) úchvatný. Zobudila sa len v roku 1968 (zrejme ju vyprovokovalo to, že ruská armáda napadla Československo) a rozohnila sa tak, že pod sebou pochovala 78 ľudí v dedinke Arenal. Odvtedy je “nepokojná”, no napriek tomu ju vďaka malým pravidelným erupciám, ktorými uvoľňuje nahromadenú energiu, nepovažovanú za nebezpečnú. Keď je dobrá viditeľnosť, cez deň vidieť ako sa z nej dymí a v noci sa z nej rynú potôčiky lávy. Bohužiaľ, často je zahalená v oblakoch, takže vyzerá ako neškodný kopec. Presne tak sme ju zažili aj my, a nepomohlo ani to, že sme sa ubytovali v päťhviezdičkovom wellness rezorte Tabacón priamo pod ňou. (Otvorte si link Tabacónu, skvelé video z vtáčej perspektívy).

Každú hodinu v noci sme sa budili a pozerali, či náhodou niečo nie je vidieť, no ani náhodou. Adrenalín v krvi mi však prúdil o stošesť, keďže človek nikdy nevie… Preto som vo sne utekala pred lávou valiacou sa za mnou 100 km za hodinu. Ráno vysvitlo, že nočná mora bola zbytočná, v príručke varovali, že popol z nej predstavuje oveľa väčšie riziko. Naposledy sa ním ľudia zadusili v roku 2001.

Akciové letenky do exotiky na sezónu 2020/2021

Z pekla do raja je to len niekoľko kilometrov

Keďže sa sopka neukázala v plnej kráse, užili sme si aspoň Spa a termálne pramene v svetoznámych kúpeľoch Tabacón, ktoré svojou energiou vyhrieva.

Zaujímavosťou je, že čím idete vyššie po prameni, tým je voda teplejšia.

Okolo nich je nádherne vybudované stredisko, kde robia masáže, hodiny jógy a rôzne wellness kurzy. Bol to skutočný raj. Z vody sa parilo a do očí nám odvšadiaľ bila krikľavozelená až neónová zeleň.

Pobyty v horúcom kúpeli sme striedali s pobytmi vo vodnom bare, odkiaľ bol výhľad na sopku. Popíjajúc mangovú drť, sme jedným očkom sledovali, či predsa len ten oblak neodtiahne ďalej. Vždy keď to vyzeralo, že už sa sopka odhalí, prišiel ďalší. 

Vyjde už tá sopka spoza oblaku, alebo nevyjde?

Krokodíl Made in China

Keďže veľa tepla organizmu škodí, druhý deň sme sa pridali k túre organizovanej hotelom na nafukovacom člne po rieke Sarapiquí. Náš sprievodca a veslár Diego, ktorý na rieke prežil celý život, ju poznal tak dokonale, že okamžite vedel kde sa čo šuchlo.

Po stromoch liezli opice, na konároch sa vyvaľovali iguáni, vzduchom lietali rôzne druhy vtákov a hmyzu, vydry stavali vodné hrádze a na brehu oddychoval obrovský asi 5 metrový krokodíl.

Ležal tam s rozďavenou papuľou a ani sa nepohol. Nám pri pohľade na neho tiež padli sánky, a keď Diego videl naše prekvapenie, povedal, že nie je živý, ale Made in China, len ako atrakcia pre turistov. Samozrejme srandoval, a tak sme sa zvyšok cesty modlili, aby nedostal chuť si zaplávať. Plán znel, že ak by sa náhodou zakusol do našej nafukovačky, ako z prvého zo štvorčlennej posádky by sme mu ponúkli pána z Japonska, ktorý nám s priateľom aj tak “kazil” romantiku vo dvojici… No skôr sme dúfali, že tí, čo tieto túry organizujú, vedia do čoho idú. 

Počas celého dňa na vode, som sa cítila ako výpravná fotografka pre National Geographic magazín, a bola som vo vytržení z toho, aké sa mi podarilo urobiť skvelé fotky krokodíla, vtákov, prírody atď… A potom sa mi celkom neprofesionálne podarilo tú pamäťovú kartu s drahocenným materiálom – tuším stratiť… (Vlastne ani neviem, čo sa s ňou stalo. Traumatické zážitky môj mozog vždy akosi vytesná. Takto som potom ešte raz v živote (dúfam, že posledný), stratila plnú kartu na Kapverdských ostrovoch, a tá strata dodnes bolí…) Toto je jediná fotka, ktorá ostala z výletu na rieke – aj s japonským turistom v pozadí.

Cesta do zeleného raja

Po dvojdňovom pobyte v horúcich prameňoch sme sa rozhodli schladiť si hlavu v dažďovom pralese Monteverde. Cesta-necesta k nemu nás viedla cez krajinu kávovníkov, kde som prvýkrát videla ako sa spracováva nápoj, bez ktorého nemôžem žiť. Bolo mi ľúto, že hoci jeho cena stále stúpa, tí, ktorí sa pri procese narobia najviac, nemajú ani poriadnu strechu nad hlavou a ako dopravný prostriedok im slúži somár. Keď plantážnici videli ako ich so záujmom sledujem, podali mi za hrsť čerstvých kávových  zŕn, ktoré sa okamžite stali mojím najcennejším suvenírom z dovolenky.

     Cesta bola tak náročná, že 30 kilometrov sme šli takmer dve hodiny. Na auto pred nami sa dokonca zrútilo elektrické vedenie. Poriadne to zaiskrilo, ale bolo to bez ujmy na zdraví. Čím sme boli vo vyššej nadmorskej výške, vzduch bol vlhší a prehánky častejšie. Prechádzali sme krásnou zelenou priemyslom neskazenou eko-krajinou – až kým sme neobjavili šrot školského autobusu obkolesený kravami. (Dôkladne sme ho preskúmali a potom si z neho na chvíľu spravili foto-rekvizitu.)

Deti v uniformách sa tu hrali na žiarivo zelenej lúke pred školou,…

…kravy sa voľne pásli ľuďom pred domami, a premávku tvorili okrem pár turistických autobusov, hlavne somáre a ľudia na koňoch.

Na ceste z Monteverde nás zastavila cestná hliadka – medvedíky Coati, ktoré nás obrali o zásoby čipsov.  

“Prelet” džunglou ako Tarzan

     Po príchode do rezervácie sme dostali mapku parku a vyrazili sme spoznávať rôzne druhy vtákov, motýľov, húseníc, stromov a rastlín ako aj trpazličieho pralesa. Na väčšine cestičiek boli položené drevené kocky, ktoré nám uľahčovali chôdzu v bahnitom teréne. Ako prvá začala štrajkovať naša kamera, ktorá pre zvýšenú vlhkosť vzduchu, odmietla natáčať náš výpravný pochod a čoskoro došli sily aj nám. Čerstvý, bohato okysličený vzduch nás vyčerpal natoľko, že sme už o šiestej spali ako zabití.

      Najväčšou atrakciou v Monteverde však boli okrem fauny a flóry tzv. Zip lines – laná naťahané medzi stromami v džungli vzdialené od seba aj niekoľko sto metrov, po ktorých sa kĺzate z jedného stromu na druhý.

Pripútali nás ako horolezcov, vysvetlili brzdný ručný systém a o pár minút sme už leteli vetrom. Bolo to super, aj keď je to viac adrenalínový šport ako sledovanie prírody. Pre tých, čo si chcú užiť prales zvýšky a kochať sa detailami sú vysunuté mosty medzi stromami.

Párty s “dôchodcami”

Po návrate z niekoľkodňovej dobrodružnej výpravy k Mikovi a Alexis, nás čakalo pozvanie na párty, ktorá sa konala vo vile na vedľajšom kopci (vily sú takto roztrúsené na kopčekoch ako na fotke).

Organizoval ju ich známi z USA, ktorý si na Kostarike užíva predčasný dôchodok s manželkou. (Investovať do nehnuteľnosti a užívať si tu starobu je na Kostarike pre Američanov veľmi výhodné a u Alexis sa o tom válalo na poličkách niekoľko kníh.)

O zábavu na párty sa starala najmä osemdesiatročná černoška, ktorá to s postavou Naomi Campbel roztáčala na parkete. (Ako recept na dlhovekosť a vitalitu prezradila surovú stravu.)

Ako som tak obdivovala jej telo, z úvah ma vytrhla Alexis urgentnou správou: Musím ti predstaviť Ivana, je z tvojej krajiny!” “No určite, určite bude z Juhoslávie alebo Ruska, ako vždy, keď má nejaký cudzinec pocit, že mi našiel krajana,” pomyslela som si. No tentokrát som bola milo prekvapená. Dr. Ivan Svoboda naozaj pochádzal z Bratislavy, aj keď dlhé roky žil v Kanade. Kostariku objavil už dávnejšie a zapáčila sa mu tak, že tu kúpil celý kopec s výhľadom na oceán. A hoci je vyštudovaný veterinár, so svojím priateľom tu postupne vystaval nádherný hotelový komplex z kameňa. Všetkým vyrazil dych, keď nám ho ukazoval a ja som bola v kútiku duše hrdá, že “to ten Slovák”.

Bahenné kúpele

Skvelou zábavou bol aj výlet do bahenných kúpeľov, kde sme si najskôr zamaskovali telá horúcim bahnom, a potom sme ho nechali na sebe zaschnúť – vynikajúco to prečistí pokožku od toxínov v tele. Mike a Alexis nás zobrali do kúpeľov blízko ich domu, ale je ich tu viacero – stačí zadať do vyhľadávača – Mud Hot Springs – Costa Rica.              

Ekoturistika – povinné zastávky, a čo nevynechať:

Na Kostarike je skvelé, že si tu môže človek naozaj vychutnať takmer ľuďmi nepoškvrnenú prírodu, preto je jedným z najobľúbenejších ekoturistických miest. Až 27% územia tvoria národné parky, dažďové pralesy a prírodné rezervácie. A všade nájdete krásne ubytovanie či reštaurácie a kaviarne s využitím prírodných materiálov v eko-dizajn – štýle.

Hoci Kostarika pokrýva len veľmi malé percento zeme okolo 0,1%, nachádza sa tu až 5% svetovej biodiverzity – rôzne druhy vtákov, opíc, lizardov, žáb, hadov, motýľov a mnoho vzácnych druhov.

Na obídenie všetkých národných parkov, by ste potrebovali aspoň mesiac, alebo si vyberte podľa toho, čo vás najviac zaujíma.

  • Národný park Volcán Poás – V krátere tejto sopky sa nachádza modrá lagúna. V čase erupcie zo seba chrlí vodu a bahno, preto ju považujú za najväčší gejzír na svete.

Ak mierite na Kostariku za vodou, slnkom a „chill-outom“

  • Pláž Tamarindo – ak si chcete dobre zasurfovať, a je tu skvelá hippie atmosféra.
  • Ostrov Coco – Isla del Coco – pre neskutočný podmorský svet – o Kostarike sa hovorí ako o podmorskom raji, kde môžete plávať spolu s veľkými rybami, žralokmi a delfínmi. Najvzrušujúcejšie je hlavne okolo tohto ostrova, kde sa vraj stále ukrýva pirátsky poklad. Tak si rýchlo spravte potápačský kurz. My sme ho nemali, tak sme ľutovali.
  • A nevynechajte jazdu na pláži na koni – ak chcete zažiť romantiku, ktorú vídavate len vo filmoch.

Je vám teplo?

Dajte si Tamarindo – tradičný kyslastý nápoj, ktorý osvieži aj v tých najväčších horúčavách.

Najlepšia doba na návštevu?

Počas “kostarického leta”, čo znamená obdobie sucha – od decembra do apríla. Ak nemáte radi horúčavy, prídite sem na prelome suchého a mokrého obdobia. Ak chcete vidieť kladenie korytnačích vajec na pláži – v  septembri alebo v októbri.

Viac mojich Pelipeckových foto-reportáží z Aljašky, Mexika, Kuby, USA… a podcastov na rôzne témy nájdete na Diana Mrazikova – Pelipecky

Alebo ma môžete sledovať na instagrame:

Havana Diaries by Diana Mrazi – môj havanský denník o živote na Kube

Africa Diaries – môj africký denník o živote v Afrike


Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.


Špeciálne ponuky pre našich čitateľov


  • Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
    • Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
    • Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
    • Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
    5/5 - (2 votes)
Komentáre

Publicistka, fotografka, dokumentaristka, NOMÁDKA. 7 rokov v Los Angeles, 4 roky v Senegale v Dakare, a posledné 4 roky na Kube v Havane - Kde sa Diane zapáči, a kde má umeleckú inšpiráciu, tam sa jednoducho presťahuje. A práve vďaka životu v rôznych krajinách a kultúrach, a zaujímavým ľudom, ktorých stretáva, má hlavu neustále plnú zaujímavých tém, a jej tvorba má takú autenticitu. Momentálne kotví na Slovensku, teda vlastne v Maďarsku (v pohraničnej Rajke), a smeje sa, že po tých rokoch mimo, jej to tu paradoxne pripadá ako najväčšia exotika...

Hore