VYBERÁME Z ARCHÍVU: 63-ročný Slovák prešiel za polroka z Mexika do Kanady (Rozhovor)

Vlado Chrapčiak pochádza z Liptovského Mikuláša a ako 63-ročný dôchodca sa stal v roku 2018 jedným z troch Slovákov, ktorí prešli známu americkú hrebeňovku Pacific Crest Trail vedúcu 4200 kilometrov od Mexika po Kanadu. Začína neďaleko San Diega a vedie cez Kaliforniu, Oregon a Washington až do Kanady k Vancouveru. Trasa prechádza cez 7 národných parkov, množstvo jazier a divokú prírodu.

Reklama

Vášnivý turista a horolezec sa celý život venoval jadrovým reaktorom. Ako prvú vec na dôchodku sa rozhodol svoje odstupné z práce minúť na životný zážitok v podobe 6-mesačnej cesty americkou divočinou.

Prejsť peši skoro 4000 kilometrov je odvážny a dobrodružný nápad a vyžaduje určite čas na premyslenie. Ako vôbec tento nápad vznikol, bolo to spontánne rozhodnutie alebo ste to plánovali už dlhšie?

Niečo medzi. Prvýkrát som PCT zaregistroval v jednom českom časopise asi pred tromi rokmi, to mi ešte chýbali dva roky do penzie. Povedal som si, že to vyzerá ako zaujímavá vec a nebolo by zlé tam ísť. Potom zhodou okolností som o mesiac stretol Sveťa Krna, veľkého expedičného turistu, a pýtal som sa ho, či o hrebeňovke počul. Povedal, že jasné, úplne mu zasvietili oči a povedal mi: „Ja tam chcem ísť, ale bojím sa medveďov a neviem anglicky.“ Hovorím mu, že nevadí, pôjdeme spolu, ja anglicky viem, a keď medveď zožerie jedného, tak druhý podá správu.

Dva roky sme zbierali informácie v rôznych časopisoch a na internete a v roku 2017 v lete som mu zavolal, že tento rok končíme, musíme začať vybavovať víza a letenky a nabudúci rok ideme. Na to mi Sveťo povedal, že sa rozhodol, že ešte bude prednášať a na PCT so mnou nepôjde. Povedal som si, že idem aj sám.

Neváhali ste ani chvíľu? 6 mesiacov je predsa len dlhá doba.

Pozrel som si film Divočina, a keď som videl, že to dala narkomanka bez turistických skúseností, bolo jasné, že idem. No ešte to samozrejme musela odklepnúť manželka.

Viete presne, koľko kilometrov ste mali v nohách?

Pacific Crest Trail má 4282 kilometrov, ja som však vynechal časť High Sierra a namiesto toho som bol v Yosemite Valley. Na konci som obchádzal aj nejaké požiare. Prešiel som niečo cez 3500 kilometrov.

Dá sa vôbec dopredu odhadnúť, koľko vám bude takáto trasa trvať?

PCT sa chodí zvyčajne 4 až 6 mesiacov. Na 4 mesiace chodia mladí namakanci, ktorí sa ženú naspäť do školy či zamestnania. Ja som si povedal, že sa nebudem náhliť, prišiel som si pozrieť prírodu a dal si si presne ten 180-dňový interval, na ktorý som dostal víza.

Vydať sa na takúto cestu bez poriadnej kondičky znie ako utopistická predstava. Turistikovali ste celý život?

Mám za sebou 50 rokov tréningu, takže s týmto nemám problém. Rok pred cestou v roku 2017 som si vyskúšal aj časť Cesty hrdinov SNP, tú som išiel tri týždne. Tam som videl, že sa to dá. Treba ísť 5-6 dní, potom si dať deň pauzu a ďalej pokračovať.

Takáto cesta si vyžaduje aj poriadnu prípravu. Človek potrebuje oblečenie, výstroj aj jedlo, ktoré nosí v batohu. Koľko kíl mal ten váš?

Váha sa pohybovala podľa množstva vody a jedla. Napríklad v okolí Mohavskej púšte je problém s vodou a tak jej treba nosiť so sebou viac.

Začal som s ťažším batohom, lebo som mal slovenskú výbavu. Tá bola síce dobrá, ale ťažká. Všetci mi hovorili, že som somár, že také ťažké so sebou vlečiem. Nakoniec som výbavu vymenil a nakúpil si úplne nové veci, nový stan aj batoh. Neskôr ani nebolo treba niesť toľko vody a tak sa váha postupne znižovala. Nakoniec som sa dostal približne na 16 kíl (s jedlom a vodou 20kg), no na začiatku cesty som mal viac so 4 litrami vody až 26 kíl.

To nie je málo.

Batoh okolo 20 kíl pre dobre trénovaného turistu nie je problém.

Ďalšia vec je, že ja som si všetko niesol stále so sebou. Američania si posielali niektoré veci dopredu na pošty či hotely po ceste, kam bolo možné balíky poslať. Tam si ich za nejaký poplatok vyzdvihli. Nevýhodou bolo, že občas ich balík prišiel neskôr ako oni a tak museli čakať dva-tri dni. Najviac sme sa smiali na jednom chalanovi, ktorý zúrivo telefonoval a nadával. Keď som sa ho spýtal, čo sa stalo, povedal, že rodičia mu poslali balík nie sem, ale kamsi inam.

Ja som si niesol aj teplé veci. Väčšinou sme mali fantastické počasie, bolo teplo a chodili sme v krátkom, ale keď sme v septembri prišli na sever do Washingtonu, prišlo ochladenie a chytili nás prvé dažde. Ja som vytiahol teplé oblečenie a bolo. Stretol som ale chalana, ktorý bol v kraťasoch a krátkom tričku a klepal sa. Hovoril, že musí utekať, aby sa niekde zohrial. Môj batoh bol síce ťažší, ale mal som v ňom všetko.

Kebyže zajtra na PCT vyrazíte opäť, pobalili by ste sa inak? Ostalo by niečo z výbavy doma, alebo vám naopak niečo chýbalo?

Pobalil by som sa tak isto ako som bol, pretože som išiel nadoraz. Nemal som so sebou nič zbytočné, len to, čo som reálne potreboval.

Pôsobíte ako človek veľmi pozitívne. Taká dlhá cesta však musí byť náročná nielen na kondičku, ale aj na psychiku. Nastali nejaké krízové momenty?

Absolútne žiadne. Ja som tam išiel s tým, že som penzista, mám čas a prišiel som si pozrieť peknú prírodu a relaxovať. Žiadne stresovanie.

Som zástanca mnohých N: Nás nemôže nikto nikdy ničím nijako nasrať, nazdar.

Nad čím ste rozmýšľali, keď ste celý deň kráčali, čo vám tak išlo hlavou?

Hlavne si bolo treba dávať pozor na cestu a pozerať pod nohy. Dolu okolo Mohavskej púšte bolo veľa štrkáčov a bolo treba dávať pozor, aby človek na nejakého nestúpil. Boli aj miesta kde bolo treba dávať pozor na korene alebo na skaly. Rozmýšľal som iba nad tým, že teraz som tu, alebo kde bude zachvíľu voda.

Nerozmýšľali ste napríklad, čo sa deje doma alebo čo budete robiť po návrate?

Vôbec nie. Zastavil som a pozeral na peknú krajinu a nádherné jazerá po celej trase.

Koľko kilometrov ste približne denne prešli?

25 až 30, ale v Oregone aj viac, lebo ten je placatý a pohodlne sa tam ide. Nie je tam žiadne veľké stúpanie. Bolo to v lete, kedy sú najdlhšie dni, takže ráno som už mohol o šiestej štartovať. O takej druhej som to už zapichol pri brehu jazera a relaxoval som.

Spomínali ste, že hovoríte anglicky. Dohovorili ste sa bez problémov?

Problém bol. (smiech) Ja angličtinu ovládam, ale tú spisovnú. V niektorých oblastiach sú ale divoké dialekty. Raz sme prišli do kempu a správca nám začal vysvetľovať, kde si máme postaviť stany a kde je sprcha či práčovňa. Hovoril príšerným dialektom a absolútne som sa nechytal. Potom som povedal chalanom, nech mi to povedia ešte raz a peknou angličtinou.

Po ceste ste každodenne stretávali mnoho ľudí, s ktorými ste občas aj zdieľali cestu. Preferovali ste ísť s niekým alebo vám bolo lepšie kráčať samému?

V podstate kombinácia dvoch možností. Každý išiel svojou rýchlosťou a robil si prestávky podľa toho, ako mu to vyhovovalo. Zvyčajne sme sa stretli pri jedle alebo vode a potom večer v táboroch. Kráčal si ale každý vlastným tempom.

S niektorými som išiel aj pár dní, s niektorými len deň, dva. Hlavné tí mladí to však hnali, so staršou generáciou som mohol ísť aj týždeň.

Týchto stretnutí museli byť desiatky, určite boli na trase mnohí skvelí a zaujímaví ľudia. Utkvel vám v pamäti niekto špeciálny, na koho radi spomínate?

Super bol Američan Baloo, ten bol perfektný. Išli sme spolu a potom mi povedal, že sa musíme rozísť, lebo má rodinné stretnutie a oslavu jeho 60-tky, ale že sa ešte vráti. Hovoril som mu, že však hádam sa stretneme. A naozaj sme sa stretli, prišiel aj s veľkou plachtou, kde mal napísané „Happy 60“ a tam sme sa mu všetci podpisovali.

Aké vyzerali také bežné večery v kempoch, preberali sa životné príbehy?

Večer, keď sme v táboroch sedeli a rozprávali sa, väčšina rozhovorov bola o tom, odkiaľ sme a čo robíme. Pár rozhovorov bolo ale veľmi zaujímavých. Pár dní som napríklad šiel s jedným chalanom, ktorý skončil školu, robil si PhD. a študoval kozmológiu. Večer sme sa potom bavili o veľkom tresku, rozpínaní vesmíru, temnej hmote či einsteinových rovniciach.

Také ľahšie témy!

Stretol som na ceste aj jedného profesora matematiky, ktorý bol tiež už na dôchodku. S tým som bol jeden večer a podiskutovali sme o prvočíslach a magických štvorcoch.

Najčastejšie spomínate kempy. Spávali ste stále v stane alebo ste si dopriali aj luxus?

Ja som vyskúšal všetko. Keď som išiel, spával som pod stanom, v civilizácii som šiel do nejakého motela alebo som spal u anjelov – dobrovoľníkov. Raz som si doprial luxus, keď som sa ubytoval v známom hoteli Timberline Lodge, ktorý otvoril prezident Roosevelt a natáčal sa tu aj horor Shining podľa Kinga. Urobil som si tu deň pauzu.

Človek má určite pred každou cestou nejaké predstavy či očakávania. Je niečo, čo vás na PCT prekvapilo alebo bolo iné, ako ste čakali?

Čo sa týka prírody, bola taká, ako som čakal. Vedel som, že budem brodiť rieky alebo že v High Sierre bude veľa snehu. Čo som však nevedel a príjemne ma prekvapilo, boli ľudia. Nielen tí na trase, ale hlavne tí dobrovoľníci, tzv. trail angels, anjeli, ktorí sa o nás starali. Zadarmo nám nosili vodu, keď sme sa potrebovali dostať do civilizácie kvôli zásobovaniu, tak nás odviezli. U niektorých anjelov sa dalo aj prespať.

Boli ste šesť mesiacov na druhej strane sveta, ďaleko od rodiny či priateľov a každý deň v krásnej prírode. Návrat musel byť ťažký. Aké boli vaše pocity?

Pocity boli zmiešané, z toho, že už konečne nebudem musieť šľapať s tým ťažkým batohom, ale končí pobyt v tejto krásnej prírode.

Presne takýto pocit som mal posledný deň. Sedel som na brehu pekného jazera, svietilo slnko a uvedomil som si, že toto je koniec. Tak krásne jazero, tak krásna príroda a toto je koniec. V priebehu hodiny ale začalo pršať, tak aspoň človeku nebolo až tak ľúto. (smiech)

Ako vašu dlhú cestu a odlúčenie znášala pani Chrapčiaková?

Keď som odchádzal povedala mi: „Choď, aspoň budem mať od teba pokoj.“ Vydržalo jej to 5 mesiacov, potom sme komunikovali a pýtala sa kedy už prídem, lebo toto a tamto treba doma spraviť.

Musela to byť životná cesta a obrovský zážitok. Balíte už batoh a chystáte nejakú ďalšiu?

Tento rok ideme na okruh Aljaškou. Pôvodne sme mali ísť štyria na vlastnú päsť, ale nakoniec ideme dvaja cez cestovku. Väčšina robí klasický okruh, ja som si však povedal, že keď už idem na Aljašku, chcem prejsť Chilkootský priesmyk, tak podľa toho sme aj vyberali.

Keby ste mali na záver opísať túto cestu pár slovami, aké by to boli?

Keď sa ma ľudia pýtajú, čo najviac oceňujem na PCT, tak hovorím tri veci. Po prvé, nádherná príroda, tá bola skutočne krásna. Ďalej fantastickí ľudia – tí anjeli boli fantastickí, a najlepšie na tom bolo, že oni mali strašnú radosť z toho, že my máme radosť, že nám pomáhajú. A tretia vec je tá absolútna voľnosť a sloboda.

Neviem, či poznáte film od Pala Barabáša Sloboda pod nákladom, nádherný film o vysokohorských nosičov, kde Viktor Beránek povedal, že v horách pocítil absolútnu voľnosť a slobodu. Ja som chodil na turistiku aj predtým, ale skôr na víkend či predĺžený víkend. Tu, keď som išiel, som si po troch týždňoch uvedomil, že som absolútne voľný, slobodný, žiadne problémy.

Človek si to užíva a skutočne je to tá sloboda pod nákladom.

Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.

Špeciálne ponuky pre našich čitateľov

• Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
• Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
• Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
• Ubytovanie cez Booking.com za kamošské ceny, klikni a vyhľadaj si konkrétnu destináciu.
• Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
4.6/5 - (46 votes)