Zahodila strach a odletela na Bali. Takto sa jej zmenil život
Obsah článku
Na voľnej nohe, s batôžtekom na chrbte a tisícky kilometrov od domova. Zoznámte sa s Michel, sympatickou cestovateľkou, ktorá vymenila dlhé hodiny v kancelárii za spoznávanie samej seba a život v Indonézii. Stačilo k tomu málo – mať frustrujúcu prácu, no na druhej strane super kamošov, ktorí vás navedú správnym smerom. Za jednosmernou letenkou do Juhovýchodnej Ázie totiž neboli mesiace plánovania, ale jeden všedný večer v Bratislave. Prečítajte si inšpiratívny rozhovor, o tom, ako môže žena sama fungovať na Bali, prečo vám to zmení život a či sa po tom všetko ešte budete niekedy chcieť vrátiť na Slovensko.
Čo ťa motivovalo odcestovať zo Slovenska a zanechať svoju prácu a priateľov na Slovensku?
Keď tak nad tým rozmýšľam, pôvodne som nemala cieľ odísť do zahraničia. V Bratislave som mala svoje zázemie a cítila som sa tam fajn. Túžila však som po zmene práce. Chcela som opäť robiť niečo, čo nemá na každý krok smernicu a predpis. Niečo, kde by som mohla vymýšľať kreatívne veci. Spôsob, akým skrátiš zápis z porady z 11 strán na 7 toto nespĺňalo 🙂
Mala som cca 3 roky skúsenosť s tvorbou online obsahu z predchádzajúcej práce, tak si vravím, že to skúsim znova. Tak som si našla prvého klienta, založila živnosť a po večeroch písala pre jeden začínajúci online projekt. A v jeden júnový deň som otvorila svoj súkromný mail a skoro som odpadla. Dostala som štipko a ide sa na Bali v Indonézii.
Prečo bola tvoja prvá destinácia práve Indonézia?
Tiež to bola náhoda. Raz večer som unavená rozprávala spolubývajúcemu, ako už nevládzem a potrebujem zmenu. A on mi vraví, či si nechcem ísť oddýchnuť do Indonézie 🙂
Pár rokov dozadu tam tiež strávil rok, tak mi poslal všetky webstránky a rozhodla som sa prihlásiť. Veď čo už môžem stratiť. Toto sa stalo vo februári 2015. V júni, keď mi prišla odpoveď, som už na prihlášku pomaly zabudla. Preto som ostala taká šokovaná.
Ako sa môžu mladí ľudia dostať do školy v Indonézii?
Program zabezpečuje indonézska vláda a keďže Slovensko má s Indonéziou veľmi dobré diplomatické vzťahy, každý rok dostane štipendium 25-30 ľudí. Prihlasovanie sa spúšťa v decembri a končí približne v polovici februára. Prihláška je 5-stranový dokument, kde sú základné informácie o uchádzačovi ako vzdelanie, znalosť cudzích jazykov. Najdôležitejšou časťou je motivačný list.
Akademický rok začína klasicky od septembra, no pred samotnou cestou na miesto štúdia sa koná otvárací ceremoniál, kde sa stretnú všetci študenti (cca 700 ľudí zo 70 krajín).
Pohybovala si sa najmä mimo turistických centier, je Indonézia bezpečná?
Nechcem sa teraz hrať na nejakú polovičnú Indonézanku, aj ja som si rada zašla do zahraničnej reštaurácie alebo pracovať do dobrej kaviarne.
V menej turistických častiach som sa pohybovala hlavne kvôli učeniu jazyka a lepšiemu zážitku z miestnej kultúry, ku ktorej som pričuchla v škole.
Za 2 roky som si potvrdila, že práve v týchto častiach žijú ľudia, pre ktorých nie ste len chodiaca peňaženka. Tiež si myslím, že sú to bezpečnejšie časti, kde nie je toľko krádeží a vlámačiek. Samozrejme, treba rešpektovať domácich a ich kultúru, nechodila som preto v plavkách alebo s hlbokými výstrihmi, čo v častiach, kde sú turisti, takmer nikto nerieši.
Koľko stojí jeden mesiac života v Indonézii?
Tým, že som žila v meste, kde sme boli spolu asi 10 ľudia zo zahraničia, moje náklady boli oveľa nižšie než mali kamaráti, ktorí žili v oblastiach, kde sa pohybuje viac cudzincov. Najväčšie náklady sú ubytovanie, jedlo a zábava. Za izbu v našom domčeku som platila aj o polovicu menej a jedlo v lokálnych reštauráciách stálo pár centov. Veľa robilo aj to, že viem jazyk, čiže som si vedela výrazne zjednať ceny.
Keď počítam aj zábavu, nejaké tie masáže a občas jedlo v lepšej reštaurácii (pre vysvetlenie, jedlo tam nestojí 1€, ale 5 €), do 500 € sa v pohode dalo zmestiť. S drahším ubytkom tak 700 € a viac, záleží od štandardu, aký si doprajete.
Viem o tebe, že sa teraz nachádzaš v Južnej Amerike. Po 2 rokoch v Ázii to musí byť poriadny kultúrny šok.
Je to šok, ale iný než po príchode do Ázie. V Ázii bol šok z tepla, dopravy, špiny. V Uruguaji ma šokovalo, že keď kráčam o ôsmej ráno do coworkingu, v uliciach sú len smetiari a zásobovači. Všetko je zatvorené, nemám si kde kúpiť ani kávu. Ožíva to tu okolo od deviatej, kedy ľudia začinajú chodiť do práce. Tiež ma šokovalo, že v Uruguaji kvalitný kus mäsa na stejk stojí 2 € a obyčajná tabuľka čokolády 5 €. Aziatky a ženy v Latinskej Amerike majú spoločnú snahu byť čo najvyššie, a preto nosia gigantické platformové topánky.
Patríš medzi ľudí, ktorí si hovoria digitálni nomádi. Prosím popíš nám bližšie, čo to znamená a prečo si sa rozhodla takto pracovať.
Digitalni nomádi sú podnikatelia, profesionáli na voľnej nohe, ale aj zamestnanci vo firmách, ktorí môžu pracovať nezávisle na lokalite. Nomádi radi cestujú, prácu si nosia so sebou a preto je pre nich dôležité kvalitné internetové pripojenie.
Baví ma čítať príbehy iných ľudí, ktorí sa rozhodli pre nomádsky životný štýl, a to práve dôvodu, že každý má inú motiváciu. Niekto surfuje, cvičí jógu, má rád zimu/teplo, chce byť sám sebe šéfom… Pre mňa osobne je najdôležitejšia sloboda. Rozhodujem o tom, kedy budem pracovať, koľko toho urobím. Jednoducho, keď sa na to necítim, tak nebudem vstávať o šiestej ráno, len preto, že už o pol ôsmej musím variť kávu v kancelárii. Vstanem o ôsmej, dám si kávu a začínam svoj deň, ktorý môže trvať aj do desiatej večer. Na druhý deň si zase oddýchnem, idem sa prejsť, čítam si knihy a práci venujem napríklad len tri hodiny času. Nepotrebujem sa neustále presúvať, dôležitý je pocit, že si môžem kúpiť kedykoľvek letenku a odísť. Takto sme si vďaka fotke na Facebooku Pelikána za pol hodinu naplánovali Island (TRUE STORY!) 🙂
Ako vyzerá bežný deň nomáda?
Budete sa asi čudovať, no keď mám veľa práce, je takmer rovnaký ako deň hocikoho iného na Slovensku, akurát som v teple 🙂 Na Bali som to mala rozdelené 50:50, čiže dopoludnia škola a popoludní práca. Výhodou bol aj časový posun o 6 hodín viac oproti Slovensku, čiže kým klienti ešte spali, stíhala som dokončiť niektoré úlohy, odísť na pláž a potom sa k práci vrátiť.
Tu, v Južnej Amerike, mám aktuálne o 6 hodín menej, čiže moje ráno je hektickejšie a snažím sa dostať do coworkingu čo najskôr. Radšej si dám dlhšiu pauzu cez obed, kedy už na Slovensku ľudia oddychujú a neskôr sa ešte vrátim a pracujem. Cestujem väčšinou cez víkendy.
Pomenuj 1 najkrajší zážitok z cestovania a 1 najhorší zážitok
Cestovanie po malajzijskej časti Bornea mi pripomenulo, ako som v 6. alebo 7. triede na základnej škole sedela pred mapou a učila sa o Borneu, ktoré sa zdalo byť tak ďaleko. A zrazu sa plavím po rieke a vidím orangutany, slony, krokodíla a opice v ich prirodzenom prostredí. Smutné bolo vidieť prázdne miesta, kde kedysi ešte stáli vysoké stromy dažďového pralesa a ktoré poznám iba z televízie.
Druhý skvelý zážitok bola noc s tradičným kmeňom Wae Rebo, ktorý žije hlboko v lese. Cestovali sme sem 7 hodín autom a ďalšie 2 hodiny pešo, no oplatilo sa.
Veľké nepríjemnosti som mala po prepade na motorke, kedy mi ukradli tašku. Zhodou okolností som sa v ten deň sťahovala a omylom som si nevybrala pas, ktorý inak nikdy so sebou nenosím (nosím kópiu). Prišla som o pas a nasledovali 2 mesiace pravidelných návštev na indonézskom imigračnom úrade pri riešení víz, aby som vôbec mohla opustiť krajinu bez pokuty.
Ktorá krajina alebo miesto na teba urobilo najväčší dojem a odporúčaš ho aj ostatným?
Východný Timor. Krajina získala nezávislosť po ťažkom boji iba v roku 2002 a spamätávala sa z vraždenia, ktoré sa tam dialo od roku 1975. Mňa najviac fascinovali ľudia a nedotknutosť krajiny. Východný Timor patrí medzi top 10 najmenej navštevovaných krajín sveta a je veľmi vidieť, ako sa domáci snažia zmeniť obraz svojej krajiny v očiach turistov. Dobrodružné povahy si v Timore určite prídu na svoje.
Čo ti pri takom dlhom čase strávenom v zahraničí najviac chýba zo Slovenska?
Rodina a kamaráti. To vám povie asi každý, kto trávi veľa času v zahraničí, no aj keď spoznávam veľa ľudí, je iné rozprávať sa s tými, ktorí vás poznajú roky. Teším sa domov na moju neterku, ktorá sa narodila deň pred koncom roka a videla som ju zatiaľ iba na fotkách.
V Ázii mi strašne chýbalo naše jedlo, syry a pečivo. Tu v Južnej Amerike je to už lepšie, dokonca sme si urobili aj slovenské Vianoce s kapustnicou a všetkým, ako sa patrí 🙂
S odstupom času: urobila by si niečo inak?
Asi nie. Ako som už vyššie spomínala, Bali, práca na voľnej nohe a cestovanie sa udiali tak, že v jedno obdobie do seba všetko zapadlo, takže asi to tak malo byť. Zmenila by som asi svoj prístup k práci a neuspokojila sa s tým, čo aktuálne mám.
Čo tvoje ďalšie cestovateľské plány?
Práve som v Kolumbii a máj privítam na Floride. Potom sa vrátim naspäť do Európy, kde by som chcela ostať, kým sa zase neochladí 🙂
Michel Struhárová je freelance copywriterka a obsahová marketérka, ktorá našla svoj druhý domov v Indonézii. Na svojom blogu The One Who Wanders píše o zážitkoch z ciest s batohom na chrbte, aj o strastiach a slastiach práce na voľnej nohe. Všetko podstatné nájdeš aj na Struharova.com a na Instagrame (@michelstruharova).
Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.
Špeciálne ponuky pre našich čitateľov
- Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
- Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
- Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
- Ubytovanie cez Booking.com za kamošské ceny, klikni a vyhľadaj si konkrétnu destináciu.
- Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
