Karel a Nati: Žijeme ako nomádi a nevieme, či sa niekedy usadíme
Obsah článku
Odkedy som členkou tímu Pelipeciek, stretávam sa s Karlom prostredníctvom jeho textov z rôznych končín sveta. Je autorom mnohých dobrodružných cestopisov, ktoré nájdete prevažne na českých pelipeckách. V tomto článku nehľadajte návod na Karlove dobrodružstvá s yukonskými medveďmi a indickými šamanmi. Tu ide o dobrodružstvo jednotlivca, ktorý sa priženil do argentínskej rodiny, no túlavé topánky si ešte nevyzul. Aj Nati, Karlova milá, ich má pevne prišnúrované.
Karel a Nati, kto vlastne ste?
Karel: Som 33-ročný Karel z Liberca. Vyštudoval som manažérsku informatiku, postupne ma trochu pohltilo cestovanie. Myslím si, že som energický, veselý a kamarátsky. Baví ma spoznávať nové miesta a skúšať nové veci. V Indii som napríklad totálne prepadol joge a meditácii, tomu sa určite budem venovať aj ďalej. Keď sa občas zastavím doma v Česku, vystupujem tam so svojimi humornými cestovateľskými projekciami. Tých šialených príhod, čo sa mi za ten čas na cestách stali, je naozaj dosť!
Nati: Som Nati – z polovice Argentínčanka, z tej druhej zase Talianka. Milujem kempovanie a outdoorové activity. Rovnako ale milujem, keď sa môžem stratiť vo veľkomestách plných galérií umenia a coffee shopov. Rada tiež počúvam životné príbehy iných ľudí.
Opíšte, prosím, jeden druhého.
Karel: Natálka je veľmi priateľská a má ohromné množstvo pozitívnej energie. Najviac si na nej cením, že vie dobre načúvať, vnímať problémy ostatných a nakoniec skvelo poradiť. Je to jedna z tých osôb, ktoré majú všetci radi. Musím priznať, že dievčatá z Latinskej Ameriky sa mi vždy páčili aj fyzicky! Tak si myslím, že som si vybral dobre.
Nati: Karel je ako dieťa. Rád sa hrá, všetko ho zaujíma a je horlivý po poznaní. Má vkusný humor a veľa rozpráva, no je aj dobrý poslucháč. Je empatický a senzitívny. Čo sa mi na ňom najviac páči? Jeho odhodlanie dosiahnuť stanovený cieľ.
Kedy ste sa začali túlať po svete?
Karel: Už na vysokej škole som dosť cestoval. Absolvoval som všetky študijné a pracovné programy v zahraničí. Niekoľkokrát som odišiel na leto pracovať do USA a do Kanady, strávil som rok na univerzite v Lisabone a pol roka na pracovnej stáži na Tenerife. Postupne som sa rozcestoval. Po vysokej škole som začal pracovať v Prahe, ale cítil som, že ma to stále tiahne von. Preto som po dvoch rokoch prácu v kancelárii ukončil a vyrazil do sveta. Žiť trochu inak. Do normálneho života som sa zatiaľ nevrátil, už takto cestujem päť rokov.
Nati: Do sveta som vyrazila, keď som mala 30. Mala som sa vydávať, založiť si rodinu. Otrávená prácou v kancelárii, vzdala som sa všetkých záväzkov a kúpila som si jednosmernú letenku do Bangkoku. Do juhovýchodnej Ázie som odišla bez plánu. Ponevierala som sa Thajskom, Vietnamom a Kambodžou, až kým mi nedošli peniaze. Jeden Argentínčan, ktorého som stretla náhodou na ulici, mi odporučil, aby som išla pracovať na Nový Zéland. Pripadalo mi to ako dobrý nápad. Vybavila som si víza a odletela tam aj so svojou sestrou.
Kde ste sa stretli prvýkrát?
Karel: Než som Nati stretol, precestoval som asi 30 krajín. Bol som práve na dvojročnej ceste okolo sveta, ktorej väčšiu časť sme už dokončili spolu. Narazili sme na seba na Novom Zélande pri práci. Už niekoľko týždňov som pracoval ako barman, keď pribudli nové posily – servírky. Jedna z nich bola z Argentíny, spozornel som. Od prvej chvíle sme po sebe pokukovali, teda aspoň ja po nej. Skúšal som ju oslniť tým, že ako Čech som hovoril po španielsky. V tej dobe som ale ešte tak dobre po španielsky naozaj nerozprával.
Nati: Keď som stretla Karla, mala som precestované len štyri krajiny. Netušila som, že sa z toho neskôr vykľuje dva a polročná cesta okolo sveta. Stretli sme sa v práci, v Queenstowne na Novom Zélande. Hovoril na mňa lámanou španielčinou, mala som pocit, že sa chce predo mnou len predviesť. Neskôr sme na seba narazili v klube, kde ma zlákal do tanca. Pripadalo mi to také exotické. Potom ma pozýval na turistiku, kempovať, kajakovať. Pamätám si jedno z našich prvých rande – vyliezli sme na kopec a potom sme si cestou dolu spievali beatlesákov.
Než som odišla z Argentíny, nepoznala som veľa ľudí, ktorí by strávili na cestách toľko času. V kancelárii som si zvykla čítať cestovateľské blogy, ale nedokázala som si predstaviť toto – cestovať po svete a pracovať pri tom v inej krajine? Nereálne.
Čo ste vedeli o domovských krajinách svojich milých predtým, než ste sa spoznali? Napadnú vám nejaké stereotypy?
Karel: Pár Argentínčanov som poznal z pracovnej stáže v Španielsku, ale úprimne, o krajine som toho veľa nevedel. Skôr ich človek pozná vďaka futbalu, takže sa mi vybavovali mená ako Messi, Maradona alebo Batistuta. Potom si človek spomenie na Che Guevaru alebo hory v Patagónii. Ľudia z Latinskej Ameriky, ktorých som stretol predtým, boli väčšinou usmievaví a kamarátski. To sa mi pri samotnej návšteve krajiny len potvrdilo. Argentínčania sú Európanom navyše podobní, približne polovica populácie je potomstvom talianskych imigrantov. Ďalšie percento sú Španieli, Holanďania, Švajčiari a občas aj Česi.
Nati: O Českej republike som nevedela nič okrem toho, že bola súčasťou Sovietskeho zväzu a že sa voľakedy volala Československo.
Z Nového Zélandu ste každý išli svojou vlastnou cestou alebo sa mýlim?
Karel: Presne tak. Obaja sme mali iné plány. Ale keďže sme sa stretli na Novom Zélande, kde sme obaja pracovali na tom, aby sme si zarobili na ďalšie cestovanie, strávili sme spolu niekoľko mesiacov. Mali sme viac času sa spoznať.
Ja som mal s priateľmi naplánovanú cestu Južnou Amerikou, Nati v tom čase žiadala o pracovné víza do Austrálie. V Argentíne som začal bez nej, dokonca som spal u nej doma, zatiaľ čo ona pracovala v Austrálii. Stretli sme sa až po niekoľkých mesiacoch v Kolumbii a pokračovali sme Strednou Amerikou. Bola to taká skúška, ktorá ukázala, že je to medzi nami vážne.
Nati: Áno, odišla som s mojou sestrou na sever Nového Zélandu, bola práve sezóna zberu kiwi. Karel zostal so svojimi priateľmi na juhu ostrova. Po dvoch mesiacoch som sa vrátila späť. Už bola zima, tak sme s Karlom museli spať bližšie pri sebe. Ešte chvíľu sme sa videli takmer každý deň, viac sme lyžovali, menej chodili na párty. Viac času sme trávili doma varením a pozeraním filmov. Vtedy to ešte stále nebolo príliš seriózne. Potom som odišla do Austrálie, Karel do Južnej Ameriky. Moje víza trvali až do decembra, no ja som sa už v auguste rozhodla odísť za ním do Južnej Ameriky.
Spoločne ste na cestách už niekoľko rokov. Privádza vás niečo na tom druhom pri cestovaní do šialenstva?
Karel: Posledné roky sme spolu na cestách de facto 24/7, je až neuveriteľné, ako spolu vychádzame. Občas sa, samozrejme, pre niečo pohádame, ale vždy to trvá krátko. Ako väčšina Argentínčanov, ani Nati nemá rada veľkú zimu a na môj vkus hovorí až príliš často o jedle. Našťastie to nie sú neprekonateľné problémy.
Nati: Trápi ma, keď sa Karel zahanbí a neodváži sa opýtať na názov ulice alebo cenu tovaru v obchode, pretože sa cíti trápne.
Ktorú vlastnosť naopak na tom druhom pri cestovaní po svete oceňujete?
Karel: Veľmi mi pomáha a jej latinskú náturu hneď poznať. Na rozdiel od nás, Čechov, sa absolútne nebojí na čokoľvek opýtať a s každým sa porozprávať. Pracovala ako cestovná konzultantka, takže presne vie, ako fungujú lety, hotelové rezervácie a všetko ostatné. Keď nastane problém, pošlem ju, aby sa hádala. Vie byť veľmi presvedčivá a neústupčivá.
Nati: Najviac si na ňom cením, že je na cestách všímavý k počasiu, vždy má v zálohe nejaké zaujímavé štatistiky. Zaujíma sa o životy druhých, je veľmi zvedavý. Karel je veľmi flexibilný a tolerantný k zmenám.
Kedy nastal čas požiadať Nati o ruku?
Karel: Bolo to minulý rok na jar, na konci našej cesty po Indii. Utekal som na Andamanských ostrovoch po pláži, zakopol som a hodil to do telemarku (lyžiarska póza pripomínajúca žiadanie o ruku, pozn. redakcie). Vtip. Trošku som to plánoval. Prsteň som kúpil v nepálskom Káthmandu a počkal som si na príležitosť.
Nati: Nečakala som to, bolo to pre mňa prekvapenie, hoci sme sa už predtým o založení rodiny rozprávali.
Nebál si sa, že povie nie?
Karel: Nepremýšľal som nad tým, v tej chvíli mi to pripadalo ako dobrý nápad. Možno som sa ale báť mal. Až neskôr som sa dozvedel, že v Argentíne, a hlavne v Buenos Aires, už sa mladí veľmi neberú. U nás v Čechách je to stále akosi tradíciou. Potom tu však máme až 50 percent rozvodov…
Ktorá z krajín, ktoré ste spolu navštívili, je vaša najobľúbenejšia? Zhodnete sa na tom obaja?
Karel: Jednoznačne India. Tú sme si zamilovali a myslím, že Nati to len potvrdí. .
Nati: India! To miesto nám vyrazilo dych, aj preto sme tam zostali sedem mesiacov. Naučili sme sa veľa o joge, meditácii, budhizme a hinduizme, tiež o sebarealizácii.
Ocitli ste sa niekedy v nebezpečenstve?
Karel: Nebezpečenstva bolo samozrejme dosť. Keď cestuješ po svete päť rokov vkuse, riziko je väčšie než za kancelárskym oknom. Uvediem pár príkladov. V južnom Thajsku sme sa obaja naraz nakazili horúčkou dengue, to neprajem nikomu. Na ostrove Perhenthians v Malajzii nás zase unášal nebezpečný morský prúd, dostali sme sa však na pláž. Chvíľu na to odplavilo miestneho chlapca, ktorý tam pred našimi očami zomrel. Väčšina nebezpečných vecí sa ale, našťastie, deje len mne.
Na Evereste som sa prebudil v nadmorskej výške cez päťtisíc metrov a nemohol som rozprávať. To ma celkom vydesilo. Pil som vodu, zišiel nižšie a našťastie to prešlo. V Indii som sa otrávil jedlom aj vodou a v Bolívii som si na šesť tisícovke vyhodil rameno. V Chile ma prepadli na ulici a v Buenos Aires zase oproti mne bežal chlap s pištoľou. Cestovanie nie sú len pekné fotky a pozitívne zážitky.
Nati: Cestujem už päť rokov a musím povedať, že doteraz som žiaden vážnejší problém nemala. Najhoršie som sa cítila s horúčkou dengue v Thajsku, keď som päť dní ležala v posteli. Keď ochorieš a si ďaleko od domova, jediné, čo si praješ, je byť s rodinou a priateľmi.
Kde sa nachádzate práve teraz?
Karel: V súčasnosti sme v Buenos Aires, ale už o týždeň letíme do Ria de Janeira. Nikdy som tam nebol, veľmi sa teším. V lete sa presunieme na sever Švédska, kde budeme pár mesiacov pracovať v hoteli. Je to naša dlhodobá taktika. Chvíľu pracovať v bohatých krajinách typu Kanada, Nový Zéland, Austrália či Švédsko. Z niekoľkomesačnej práce potom cestujeme aj rok v Ázii alebo v Latinskej Amerike.
Nie je to tak dávno, čo sa u vás konala česko-argentínska svadba. Aká bola?
Karel: Bola to jedna veľká párty! Mali sme obrovskú radosť, pretože prišlo asi 20 Čechov, vrátane rodičov a kamarátov. Argentíncov bolo asi 80, bola to fakt jedna veľká zábava. Svadbu sme mali na ranči v štýle gaučo. Dokonca som prišiel ako princ na koni. Bolo veľmi teplo. Jedli sme – čo iné než argentínske asado (grilováné mäso) a tancovali sme až do rána. Česi sa na parkete rozhodne nestratili.
Nati: Svadba bola zábavná! Českí kamaráti, ktorí prišli za nami až do Argentíny, nám urobili veľkú radosť. Mali sme aj čokoládky a typický český alkohol. Padlo veľa poldecákov slivovice. Tancovali sme na piesne Karla Gotta aj tango. Bolo horúce leto, tak sme sa okúpali aj v bazéne. Moji priatelia si obľúbili Karlových priateľov. Ktovie, možno budeme mať o chvíľu ďalšiu zmiešanú svadbu.
Cítili ste medzi staršími generáciami nejaké bariéry? Jazykové, kultúrne či iné?
Karel: Bariéra medzi našimi rodinami trochu je, hovoria spolu totiž len málo a po anglicky. My s Nati problém nemáme. Po španielsky sa človek naučí veľmi rýchlo a skoro pochopí aj podprahové vtípky. Horšie je to opačne. Uvidíme, či sa Nati naučí po česky. Zatiaľ pozná len základné slová spojené s alkoholom a s jedlom. Kultúrne rozdiely medzi nami nie sú príliš veľké. Zložitejšie by to možno bolo, ak by som si vzal Číňanku alebo ženu z Blízkeho východu. Najdôležitejšie je podľa mňa hovoriť aspoň jedným jazykom partnera. V neutrálnej angličtine sa časť významu vždy stratí.
Nati: Všetci sme iní, aspoň to je na tomto svete v poriadku. Naučiť sa navzájom rešpektovať aj s našimi odlišnosťami je fundamentálne. Argentínčania a Česi majú mnoho kultúrnych odlišností, ale nepovažovala by som ich za bariéry. Napríklad, Karel mi povedal, že keď sme sa zoznámili, veľa som hrešila a kričala. V Argentíne sme veľmi ovplyvnení Talianmi, aj doma sa rozprávame pomerne hlučne. Dnes je to on, čo viac nadáva a kričí. Ako šialený. Na druhej strane sa mi však zdá, že niektorí Česi sú dosť konzervatívni, najmä ak ide o témy homosexuality, manželstiev rovnakých pohlaví a rasizmu.
Prečo by podľa vás mali ľudia cestovať?
Karel: Každý by mal cestovať, aby videl, ako žijú ľudia inde na svete. My Európania žijeme v bubline a neuvedomujeme si, že patríme k najbohatším ľuďom planéty. Napríklad v Indii je stále 60 percent populácie bez záchoda, a to tam žijú 1,3 miliardy ľudí. Napriek tomu, že ľudia doma často nemajú ani vodu, nestrácajú úsmev. Často sa nám zdali šťastnejší než Európania žijúci v luxuse. Prvý rok v Indii vraj dieťaťu nedávajú ani meno, pretože je veľká pravdepodobnosť, že zomrie. Naše problémy sú potom v porovnaní s inými malicherné. Preto by mali ľudia cestovať. Aby stratili utrápený zamračený výraz, keď sa vlastne majú skvele!
Nati: Myslím si, že cestovať by sme mali najmä preto, aby sme bariéry a mýty s predsudkami zlomili. Najväčšou bariérou v nás je totiž strach. Cestovaním sú ľudia tolerantnejší, empatickejší a menej rasistickí. Pomôže nám to pochopiť, že každý človek má nejaké historické, osobné, kultúrne pozadie a potom je tam ešte sociálny aspekt, na základe ktorých konáme.
Kde by ste napriek sympatiám ku krajine nedokázali žiť?
Karel: Veľmi ma uchvátil Nepál. Táto krajina má nielen nádhernú prírodu, najvyššie hory a prales, ale aj spirituálnu kultúru a úžasných milých usmievavých ľudí. Vzhľadom na to, že sú naše rodiny z Európy a z Južnej Ameriky, budeme zrejme dlhodobejšie žiť na jednom z týchto miest. Žiť ďaleko od svojich blízkych a kamarátov je na cestovaní jedna z najťažších vecí.
Nati: Neviem, či by som dokázala žiť dlhodobo na Novom Zélande. Je príliš dokonalý, aby bol skutočný.
Usadíte sa niekedy?
Karel: Snažíme sa žiť čo najviac v prítomnosti a tak nič neplánujeme. Uvidíme, čo život prinesie. Určite neprestaneme cestovať už len preto, že každá z našich rodín žije na inom kontinente.
Nati: Nevieme, či budeme niekedy schopní sa vôbec usadiť. Teraz žijeme ako nomádi.
Čomu cestovanie naučilo vás?
Karel: Nie je dôvod byť naštvaný alebo sa trápiť zbytočnosťami. Je dôležité pomáhať a rozdávať okolo seba pozitívnu energiu. Cestovanie ma naučilo predvídať a riešiť najrôznejšie vypäté situácie. Spiritualita! Amazonskí šamani a predovšetkým indický guru mi otvorili spirituálnu cestu, dokázal som zastaviť svoju hlavu a nájsť číre šťastie. To bola tá najlepšia skúsenosť a znalosť, ktorú som na ceste získal.
Nati: Cestovaním som sa priučila zákonu pominuteľnosti, nestálosti. Všetko sa mení sekundu po sekunde, nič netrvá večne. Ani my nie sme takí istí, ako sme boli sekundu späť. Tisícky našich buniek medzičasom zomreli. Naučila som sa mať odstup od materiálnych vecí. Nepotrebujem nič viac ako 15 kg vecí na prežitie a k tomu zopár kníh. Každá živá ľudská bytosť hľadá mier, emocionálnu stabilitu, zdravie, rodinu, čas, ktorý môžeme zdieľať s blízkymi. Nezapĺňajme si život vecami, ktoré nepotrebujeme, ťahá nás to preč z našej cesty.
Sledujte Karla a Nati na cestách. Na Instagrame a na Facebooku ich nájdete pod menom travel4ever.cz
Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.
Špeciálne ponuky pre našich čitateľov
- Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
- Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
- Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
- Ubytovanie cez Booking.com za kamošské ceny, klikni a vyhľadaj si konkrétnu destináciu.
- Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
