Cestovatelia
21 dní v Indii vám zmení pohľad na Slovensko
Obsah článku
Keď sme sa približne pred pol rokom rozhodli, že sa vydáme na dlhšiu či kratšiu cestu (nakoniec z toho vzišli 4 mesiace), vedeli sme, že určite chceme navštíviť Indiu. Dôvodov sa našlo určite veľa – bola to pre nás nepoznaná krajina, navštívili sme mnoho prednášok, boli sme fascinovaní rozprávaním o jedle a kultúrnom rozdiele (či skôr šoku) a v neposlednom rade by to malo byť cenovo omnoho prijateľnejšie, ako tráviť takmer mesiac v niektorej exotickej a turisticky vychytenej destinácii. A tak sme sa rozhodli Indiou rovno začať. Teraz (v čase písania článku nás čaká po 21 dňoch už iba presun do Kalkaty a odlet do Thajska) na nás doslova dolieha ten rozdiel západného sveta a rozvíjajúcej sa Indie, myslené v dobrom aj zlom. India je kultúrny šok, či chcete alebo nie.
Včerajšia situácia – po takmer 24 hodinách trmácia sa jedným konským povozom, dvomi vlakmi a tromi autobusmi sme dorazili do mesta Patna, kde sme chceli prestúpiť na priamy vlak do Kalkaty. Neprešli sme žiadnu zásadnú vzdialenosť, pretože v Indii aj 70 km cesta môže trvať aj tri hodiny, takže päť dopravných prostriedkov a takmer 24 hodín cestovania znamenalo v našom prípadne cca vzdialenosť Bratislavy a Košíc.
Ale situácia, v ktorej sme sa ocitli, nebola pre nás práve najružovejšia – dve hodiny nad ránom, s 11 kg batohmi na chrbtoch. Na vlakovej stanici nám odmietli predať lístky na vlak, posielali nás od okienka z okienku a tvrdili, že všetky lístky sú vypredané. Aj keď sme vedeli, že lístky na vlak by mali byť voľné (kontrolovali sme to v “intuitívnom” indickom vlakovom systéme pár dní dozadu a k dispozícii malo byť na najbližšie dni cca 20 vlakových spojení). Ale nemali sme im to ako dokázať – jeden z našich telefónov doslúžil, na druhom nám ani na indickej SIM karte nefungovalo dátové pripojenie, Wi-Fi sme v okruhu 1 km neobjavili nikde, všetky hotely a hostely pozatvárané, prípadne s neochotou nás poslali preč, že nemajú nič voľné (čo je hlúposť, keďže sa turistická sezóna iba začína). Bez internetu sme veľmi nevedeli, kde a aké ubytovanie je voľné a ako reálne pôjdu vlaky, prípadne či máme k dispozícii alternatívu v podobe autobusov.
Hladní a s jednou fľaškou vody sa nám veľmi nechcelo rozkladať sa na vlakovej stanici, nakoniec sa nám podarilo prehovoriť jedného nočného strážnika v hoteli, aby nás ubytoval za 700 rupií na 24 hodín (cca 10 eur, čo je na indické pomery cca 2 až 3-násobne viac, ako bežne a to sme už zjednali cenu na polovicu).
O tretej nadránom sme vrazili do izby, v ktorej nás privítal zatiaľ najväčší šváb v našom indickom putovaní. Rozložili sme si na posteli spacáky, zakuklili sa a ďalšie tri hodiny bojovali s komármi – repelent sme zabudli v autobuse pár hodín dozadu. Hneď ráno o 8:00 sme sa nejak postavili, dali na seba prvé handry, ktoré sme objavili v batohu a vydali sa na stanicu “booknuť” si lístok z turistickej kvóty (Bože, vďaka aspoň za to, inak by sme tu stroskotovali cca týždeň) – najskôr nás dali na čakačku, potom sme museli po 3 hodinách čakania ísť k nejakému úradníkovi a rukou napísať žiadosť o pridelenie miesta z tejto kvóty. List začínal slovami “Dear Sir, we are tourists from Slovakia…” a diktoval nám ho ten úradník. Lístky sme dostali, približne za 5 hodín by sme mali vyraziť smer Kalkata a odtiaľ do Thajska.
Bez spojenia so svetom čakáme na izbe, kým sa budeme môcť vydať na stanicu a užiť si 10-hodinovú cestu nočným vlakom. Tak máme dosť času čítať knižku (Into Thin Air, Jon Krakauer) a zároveň v pokoji rozmýšľať o kultúrnych rozdieloch medzi našim malým Slovenskom (ktoré si tu bežne pletú s Československom, Juhosláviou, Ukrajinou a Ruskom). Dnes niekedy doobeda sa nám podarilo uprosiť recepčného v jednom z hotelov, aby nám poskytol Wi-Fi prístup na pol hodinku, tak sme sa zároveň dočítali, že ani so zostavením slovenskej vlády to nevyzerá u nás práve najlepšie. A tak s Hankou diskutujeme aj o tom, čo sa nám na Indii páči a čo zas nie a že India určite nebude krajina, kde by sme chceli v budúcnosti žiť. Diskutujeme o kultúrnych rozdieloch, o kultúrnom šoku.
Na druhej strane, je to krajina tak obrovská, tak rozmanitá a rôznorodá a žije pätina planéty. Takže je tu aj mnoho pozitívnych vecí. Klop-klop, zatiaľ musím povedať, že je to krajina aj relatívne bezpečná, teda aspoň z pohľadu 30-dňového turistu. Stretli sme mnoho úžasných ľudí, ktorí nám nezištne pomohli, poradili, pozvali na večeru, ponúkli kľúče od ich bytu. Jasné, že taxikári a celkovo tí, čo ponúkajú služby, sa snažia biele tváre trocha ošklbať, ale zjednávanie patrí k lokálnej kultúre a ak to začnete vnímať ako hru a zábavu, začnete to vnímať pozitívne v zmysle, koľko ste ušetrili. Samozrejme majú lokálni úplne iné ceny ako turisti, my tomu hovoríme “turistická daň” – oni vám to však oplatia potom osobitým prístupom. Kým Inda na stanici pošlú okamžite preč s väčšinou požiadaviek, vám sa venujú a chápu, že nemusíte chápať ich systém (ak teda narazíte na správneho človeka). Jedlo je kapitola sama o sebe – je iné, chuťovo výrazné, rozmanité a pritom jednoduché a pre našinca najmä lacné.
Pokračovanie cestopisu na #CESTUJEMESPOLU
Chceš viac skvelých cestovateľských článkov? Sleduj nás na Facebooku
Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.
Špeciálne ponuky pre našich čitateľov
- Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
- Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
- Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
- Ubytovanie cez Booking.com za kamošské ceny, klikni a vyhľadaj si konkrétnu destináciu.
- Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
