Čo by povedal Kennedy na JFK?

Tam, kde sa zaklapli elektronické dvere newyorského Marriottu začína môj príbeh. Takou istou rýchlosťou, ako sme sa dostali k apartmánu, z ktorého som vystrčil ruku a takmer dosiahol na stenu stodva -podlažnej pýchy horného Manhattanu sa z nás aj stali avanturisti bez najmenšej potuchy, čo pre nás noc mala. Definitívne zbohom pohodliu a tej malej štipke noblesy som povedal v momente,  keď som vo svojej dlani stískal rúčku batožiny a odpovedal na „šťastnú cestu domov“ prichádzajúceho od super- milej černošky za recepčným pultom. Poslednýkrát som sa pozastavil nad srdečnou, no vo väčšine prípadov pravdepodobne umelou mentalitou amerického národa,  a poslednýkrát som mal sily lamentovať nad tým, prečo sa my Slováci neskúsime aspoň tváriť, že sme prívetiví. A potom sme vystúpili na ulicu, a to bolo ono.

Reklama

Po jedenástom septembri a rade bezpečnostných opatrení spôsobeným týmto čiernym dňom amerického bytia, by si človek pomyslel, že v situácii, keď nemá ubytovanie ani energiu sa pripravovať na potencionálne prepadnutie počas celonočnej prechádzky mestom, pretože kedy je viac turista bezbranný, ako keď za sebou vláči ozrutánske batožiny, je najlogickejšou opciou vydať sa na letisko, a to napriek faktu, že odlet má o deň neskôr a kým sa dostane domov, dátum sa zmení ešte dvakrát.

Vedel som, že cesta na letisko nebude tým najlepším zážitkom, ktorý si so sebou na rozlúčku z New Yorku odnesiem. Prejsť desať míľ peši bolo pre mňa vždy prijateľnejšie ako raz využiť služby newyorského metra. Hromadná doprava amerického giganta bezkonkurenčne patrí medzi tie najohavnejšie prepravné systémy, s ktorými som sa počas svojich ciest stretol. S faktom, že prepraví šesť miliónov cestujúcich každý jeden deň sa stretnete hneď po príchode do jednej zo štyristosedemdesiatpäť staníc. Sú preplnené, nelogicky značené a na ich pochopenie potrebujete minimálne mesiac života. Vozne sa nie vždy riadia zastávkami na mape a to, že sedíte v expresnom spoji zistíte až potom, keď to okolo Vás hemží černošskou komunitou a prvou možnou zastávkou po hodine jazdy je „The Bronx“. Jednoducho si radšej ošúcham podrážku topánok ako byť psychicky vyčerpaný jedinou jazdou v metre. Tentokrát tu ale iná možnosť nebola. Jediná cesta na letisko viedla pod zemou, i keď tam boli aj taxíky za… Jedinou možnosťou bolo to metro.

Ak by sme urobili výskum koľko percent vecí sa z dievčenského kufra počas dovolenky  využije, dopracovali by sme sa k naozaj nízkemu číslu. Výnimkou nebola spolucestujúca, ktorá to pred schodiskom zakaždým vzdala a ja som stískal ďalší kufor, ktorého hmotnosť by sa vyrovnala päťdesiat kilovej činke. Na jej obhajobu síce treba dodať, že batožín mala až-až, keďže niesla príručné spolužiakov, ktorí si to po zájazde s čínskou cestovnou kanceláriou zabudli vo Philadelphii, a ktoré sme potom zháňali azda po celej čínskej etnickej enkláve. Po dvoch podlažiach smerom do zeme mi srdce bilo niekde medzi očami a spánkovou kosťou, uši mi horeli a spoj nešiel. Do rytmu môjho pulzu hrala hudba talentovanej huslistky, ktorá perfektne zmiešala Beethowena s Jay-Zm a po hodine čakania sme si uvedomili, že sa zmenil smer, že stojíme na opačnom aprone. Ďalších dvadsať minút muselo prejsť k príchodu nášho vozňa, no od príchodu na letisko nás delili už iba dva prestupy a deväťdesiat minút pod zemou.

Kennedy bol mladý, pokrokový a obľúbený. Jednoducho všetko, čo letisko pomenované po ňom nie je. Jeden z najväčších leteckých prístavov kontinentu sa nachádza v močariskách vzdialených tri svetelné roky ďaleko od mesta a terminál jeden pripomína na prvý pohľad stajňu pre reprezentačné jazdecké kone. Interiér odletových hál je vymyslený tak aby si cestujúci ani náhodou nemohli oddýchnuť a na najväčšie prekvapenie funguje z ôsmich terminálov „non-stop“ iba jeden.

Po dni bez spánku a množstve marcových snehových búrok sa u mňa prejavili, predtým potlačené symptómy chronickej únavy a uzliny na mojom krku sa opäť raz búrili proti mne, signalizujúc, že nie všetko  je „kóšer.“ Vzhľadom na to, že môj plánovaný odchod bol o dvadsať hodín neskôr a bol som si vedomý toho, že túto noc spíme na kachličkách terminálu jeden, vybrali sme sa zohnať si čaj. Pätnásť minút po poslednom odlete, ktorý bol do Soulu reštauračná prevádzka pomaly končila, kedy získať čo i len pohár horúcej vody na tomto letisku je prakticky nemožné. No potom ako som pri počítaní tržby ázijskej predavačke zatvorenej kaviarne ukázal svoj prerastený krk, tá mi s ochotou ponúkla „vedro“ horúcej vody na účet podniku. Sedeli sme na „fastfoodových“ stoličkách pohodlných ako kurie oko na nohe a čakali východ Slnka.

Napriek nemožným podmienkam sme sa pokúšali o spánok. Sny mi na oči neprichádzali a moja neustále zvyšujúca sa telesná teplota oslabovala každú časť „mňa“. Nezafungovala ani medicína, a keď som si myslel, že to už horšie byť nemôže, pracovník letiska nás poprosil aby sme halu opustili a tak sme sa znova ocitli na ulici. Dlho sme sa vozili v letiskovom „vláčiku,“ ktorý premáva medzi terminálmi jeden až osem, a po hodine ležania na pohodlných sedadlách, bez žiadnych operadiel, ktoré by zabraňovali tomu, aby si človek nemohol ani len ľahnúť sme sa vrátili do „jednotky“ . Ešte predtým ako sme sa ale dostali k výťahom si nás našiel dobre známy pán, ktorý sa postaral o to, aby sme o necelú minútu stáli za dverami odletovej haly opäť.

Terminál štyri, až nato, že je preplnený aj  počas nočných hodín sa prakticky v ničom nelíši od „jednotky“. V neskorých hodinách tu rovnako nefungujú adekvátne stravovacie jednotky, počet sedacích súprav je nula, no predáva sa tu stredne veľký čaj za tri doláre a bageta za sedem. Na zemi desiatky cestujúcich s rovnakým osudom ako ten náš a v spánku objímajúce sa páriky na studenej podlahe odletovej haly. Vo vzduchu počuť hlásenia k najbližším odletom, spolucestujúca spí a ja pri teplote tridsaťdeväť stupňov rozmýšľam, či by som cestoval radšej do Bogoty alebo s najbližšou linkou do Montego Bay. V termináli sa lúčia generácie hispánskych rodín, starší kývajú mladým až kým tí nezmiznú v rade bezpečnostnej kontroly. Vo vzduchu cítiť „rytmus“ Latinskej Ameriky a ja cítim, že ležím na kufri, ktorý je o tretinu kratší ako ja a bolí ma chrbát.

Čas plynul pomaly, Slnko nevychádzalo, témy na debatu sa minuli a moja existencia ma omrzela. Tortúru som skracoval pravidelným nákupom čaju a tým, že som sa snažil korigovať rast mojich uzlín. Jedinou možnosťou, ako ich znormalizovať bolo udržiavať ich v teple, a keďže som žiadnym šálom nedisponoval, bol som nútený si obviazať krk tým, ktorý mi ponúkla spolucestujúca. Ženským, a s barokovým motívom.

Ľadový vietor vanúci od Atlantiku mi sadal na tvár pri každom príchode nového pasažiera prechádzajúceho cez vchodové dvere terminálu štyri. Zlatisté lúče mladého ranného Slnka ma oslepovali, hispánske rodiny si pochutnávali na raňajkách už v pohodlí domova a na ich mieste stáli nové lúčiace sa famílie. Destinácie juhu sa zamenili ďalekými linkami do Ázie a pre nás prišiel čas tranzitu na „jednotku.“ Každá zmena, i keď trvala iba chvíľku, vo mne evokovala pocit nadšenosti a možnosť vykročiť čo i len na minútu z osi nekonečnej tortúry. Ostáva sedem a pol hodiny do odletu.

Sedeli sme na tých istých „fastfoodových“ stoličkách ako pred hodinami, história sa opakovala a jediným rozdielom bola fungujúca prevádzka McDonald´s, kde sme si pochutnávali na raňajkách, ktoré nám na tácku hodili ako kus čerstvo vylovenej makrely. Kombinácia vyčerpanosti a choroby ma skutočne prestala baviť a moje uzliny si v tom čase už vyžadovali 24 hodinovú starostlivosť. V pravidelných intervaloch som sa vracal do kaviarne, kde vzhľadom na môj stav mi ponúkali horúcu vodu zadarmo, a po každej odpovedi na otázku „Je ti lepšie?“ iba smutno pozerali a pracovali ďalej. Lúhovanie čaju sa stalo mojou jedinou aktivitou a nič iné nám neostalo ako čakať.

Nasledujúce hodiny sa niesli v podobe prechádzok z jedného rohu odletovej haly do druhého. Z nejakého dôvodu, ak som nebol v pohybe sa mi pred očami zahmlievalo a strácal som svoju životaschopnosť. Kým som ale svoje telo udržiaval pri pravidelnom pohybe bolo všetko v rámci normy a ani srdce mi nebilo takým kamikadze štýlom ako keď som sa na chvíľu zastavil.

O desiatej ráno sa pod displaymi objavil odlet do Istanbulu. A pod nimi stáli davy. Po check-ine som sa vydal za prepážku bezpečnostnej kontroly. Po prehnaných kontrolách americkej strážnej služby som sa ocitol v ozajstnej odletovej hale, kde ma namiesto studenej podlahy čakal koberec a letisková budova sa prvýkrát prestala podobať na stajňu pre jazdecké kone. Nasledujúce hodiny som strávil pozeraním sa do ničoty a čakaním na „Godota.“ Hodinu pred odletom sa pred nástupným mostom objavila posádka nášho letu a bol pritiahnutý novučičký Airbus, ktorým bol let operovaný. Som fanúšikom Boeingu, no v tom momente by som si sadol aj do storočného Tupoleva, len nech to má krídla a naprogramovaný smer do Európy. Moje prvé stretnutie s „Kennedym“ bolo nepríjemné. Vidíme sa nabudúce.

Pozrel by si New York aj JFK? Máme super letenku za 389€. A nájdeš ju TU 🙂

Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.

Špeciálne ponuky pre našich čitateľov

• Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
• Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
• Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
• Ubytovanie cez Booking.com za kamošské ceny, klikni a vyhľadaj si konkrétnu destináciu.
• Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
Prosím, ohodnoťte náš článok.