Cestovatelia
Kristína Tormová: „Cestovanie s deťmi. Moja vášeň, moje splnené sny, naše zážitky.“
Obsah článku
Tak teda… cestovanie s deťmi. Moja vášeň, moje splnené sny, naše zážitky… Prečo cestovať s deťmi? Neviem. Bodka. Koniec článku, ďakujem za pozornosť.
No dobre, tak teda naozaj… Ak mám byť úprimná, po tom, ako sme boli predvčerom s deťmi (2x päť rokov) na Popradskom plese, napadá mi asi dvesto dôvodov, prečo s deťmi necestovať. Aj z tej svadobnej cesty, kedy som bola prvýkrát od momentu “som mama” na šesť nocí v Portugalsku mám zopár dôkazov, že nie je úplná blbosť cestovať bez detí. Ale my sa venujeme téme, že ideme spolu. Hocikam, hocikedy, akokoľvek.
Neviem ako vy, ale ja si teda z detstva pamätám práve tie zážitky, kedy sme neboli doma. Teda pamätám si aj na to, ako moji rodičia dostali raz za čas pocit, že treba upratať celú detskú vrátane zásuviek s detskými dôležitými blbostičkami. To som bola doma aj dva týždne vkuse a nebolo nič krajšie ako hrať sa s tými znovuobjavenými blbostičkami namiesto upratovania. Od rána do večera.
Juhoška, Elán a zmiznutie Alanka
Ale tie cesty…v noci červenou Škodovkou do Juhošky. Spali sme s bratom na zadných sedadlách, z ktorých rodičia vďaka taškám pod nimi urobili letisko. Celú cestu sme si s bratom robili zle drobným nenápadným kopkaním. Počúvali sme rozprávky a Elán a boli šťastní, že cestujeme v noci a že sme v pyžame. V kufri nachystané zavárané mäso, lanšmit a iné vône, ktoré mi dodnes pripomínajú detské cestovanie. Prvé stúpnutie na ježka, tá vôňa mora, tá zmrzka, akú doma nemajú, tie vysvietené prímorské trhoviská s milión dôležitými blbostičkami. A raz som grcala z rýb. Do umývadla. Moji rodičia to nemali ľahké, odtok bol tiež zaskočený.
Alebo lyžovačky…z toho si najviac pamätám, že mame ukradli spred hotela lyže, že som v hoteli Metalurg stratila svoju obľúbenú hračku, malilinkého psíka Alanka a dokonca ho hľadali prostredníctvom hotelového rozhlasu. Nenašiel sa, ale verím, že sa oňho už nejakých 32 rokov niekto vzorne stará. Na inej lyžovačke sme organizovali karnevaly, nacvičovali sme divadlo, moderovala som všetky detské akcie a rodičia mladších detí mi neskôr na tajňáša kupovali Baileys z vďaky, že sa im starám o prckov. A keď dospeláci prehrali človečko, museli urobiť niečo veľmi absurdné. Napríklad prehovoriť vlekára, aby sputil vlek, aj keď nebol na svahu sneh. Jo, a samozrejme na moment, kedy rakúska horská služba odvážala môjho brata so zlomenou nohou, tiež nikdy nezabudnem.
Nočné cesty autom na chatičku do Tatier, kde sme zaspávali pri zvuku plynovej lampy s takou tou jemnou “punčoškou” z ktorej išlo svetlo, pri zvukoch dopadu plastových kociek na drevený stôl, za ktorým naši starí rodičia hrali s láskou a borovičkou spoločenské hry každý večer. A my sme s bratrancami nechceli zaspať a počúvali sme na kazeťáku na baterky Čerta a Káču a ja som potom plakala, pretože Čerta nahovoril môj oco a na konci išiel do pekla. Umývali sme sa v lavóriku raz za tri dni, alebo v potoku, raz za čas nás zobrali plávať do Permonu, čo bolo to najviac na svete. Lebo veď nám ten pobyt v prírode bez vody a elektriny občas liezol na nervy.
Čo majú spoločné mimozemšťania, Monet a Mickey Mouse?
Na čundre som nechodila, lebo som sa bála mimozemšťanov. Téma čundrov bola skrátka roky uzavretá, v podstate v noci som ani nevychádzala k lúkam, či poľu, nakoľko som sa bála, že práve vtedy doň budú mimozemštania robiť tie ich vzorce, viete…
A potom, keď sme boli trošku väčší, rodičia nás zobrali Favoritom na roadtrip. Mníchov, Paríž, Londýn, anglický vidiek a späť. V Mníchove som ako trinásťročná objavila impresionistov a teda hlavne Moneta. Keď sme išli popod Eiffleovku a môj vtedy asi päťročný brat ju zbadal, nacapený na okne auta, dojato skríkol: “Moja zlatá, tak ty naozaj existuješ?!” A ja som prišla na to, že Disneyland nie je až taký zázrak ako som si myslela (moja fantázia často nemá konkurenciu) a moja únava predčila aj živú Minnie. Vlastne na Disneylande sa mi najviac páčilo, že tam boli pohyblivé chodníky (viete, ako tie na letisku) z parkoviska ku vchodu. To bolo fantastické.
V Londýne mi kúpili druhý mekáč v živote a bola som šťastná, že v Hyde Parku vidím sochu Petra Pana. Bola som sklamaná, že som nevidela princeznú Dianu, pretože sa narodila v ten deň ako ja. A na tom anglickom vidieku…sme videli tie kruhy a tie mimozemské vzorce v obilí…a vlastne vďaka tomuto roadtripu som nechodila na tie čundre. Ale Moneta milujem dodnes.
To balenie, tie cesty a tie absurdné spomienky z výletov. Mám toho milón a nikdy to nestratím. Samozrejme aj také to len tak byť doma a stavať si z epied a deky bunkre, má svoje čaro. Ale to cestovanie je adrenalín, endorfín, tešivosť, očakávanie, vzrušenie…spolu. Moja mama hovorí, že keď ma ako trojročnú zobrali prvýkrát poschodovým vlakom k starým rodičom do Trnavy, celý čas som jej bozkávala ruky.
Dievčatá z maringotky
Mám dve deti. Obe majú päť, a tak to budú zrejme dvojičky. Neviem to presne, lebo už vyše päť rokov som jemne v hladine alfa a komplikujem si to neustálym cestovaním. Som presvedčená o tom, že kedysi som žila v maringotke. Bola som skrátka kočovníčka, zbierala som po svete zážitky. Určite. Ja skrátka neobsedím doma. A tak som tomu prispôsobila vlastne aj väčšinu svojej práce. Ale o tom inokedy. Vždy keď ja chuderka vyšťavená, občas cestou zrútená a nervná mater, vysypem všetko špinavé prádlo (áno, ja viem, že je to bohemizmus, ale ja skutočne po návratoch domov nevysýpam bielizeň) a potom tri dni periem, hovorím si: “Nie, nie, žena. Už budeme doma…” Ale o taký týždeň už rozmýšľam kam by sme zase išli. Lebo ja mám dve deti, ktoré mi v aute, lietadle, na lodi, v karavane, v stane…bozkávajú ruky.
Prečo teda cestovať s deťmi? Ja neviem. Pre mňa je to cestovanie špeciálnym nevšedným spoločným zážitkom. Takým, ktorý sa nedá úplne detailne naplánovať a preto prináša kopec prekvapení. Spoločnou cestou, ktorú vníma každý účastník zájazdu inak. A keďže sme účastníci štyria, verte, že naše štyri rôzne vnímania dokážu vytvárať úžasné výlety.
View this post on Instagram
S dievkami som od ich malilinkatého malička veľa cestovala (najčastejšie) sama a musím povedať, že občas som sa stretávala s tým, že s malými deťmi sa nemá toľko cestovať. Že to nie je normálne. Nikdy mi tí múdri domasedi nevysvetlili prečo to nie je dobré, a ani mi nepovedali, čo je normálne, takže som im chvalabohu nikdy neuverila. A cestovala. My sme cestovali. My cestujeme.
Dvaja dospelí sú predsa len viac ako jeden, alebo Ako sme začali brávať aj macocha
Veď isto viete, aké to je, keď sa či už s deťmi, alebo bez nich vyberiete niekam na cesty. Alebo len na malý výlet. Že je to niečo výnimočné, čas vytrhnutý z náročnej každodennej reality. Stúpanie do kopca po turistickej značke je často menej náročné, ako od pondelka do piatku odniesť na ôsmu deti do školy, potom do práce, rýchlo na nákup, pre deti, oprať, vyvesiť, odpadávačka, večera, kolaps, kúpanie, robota na zajtra, stále nezaspávajúce detiská ušaté…a tak dookola. Nové špeciálne zážitky prečistia hlavu, nové objavy nás učia inému pohľadu na svet, zvedavosť v nás prehlbuje múdrosť. Zjem kefu, ak nie.
Boli sme už kade tade a napriek tomu, že pracujem aj na cestách, ten pobyt mimo realitu zo mňa robí inú mamu než tú, čo musí o ôsmej odovzdať deti do škôlky, o štvrtej ich vyzdvihnúť, inú mamu než tú, čo umindžovaná a unavená pripravuje večeru. Áno, som unavená, ale inak. Tak usmievavo. Viete, čo myslím. (Jasné, že niekedy som normálne umindžovaná a odhodlaná nechať deti vo švédskom, či inom lesíku..skrátka, kde sa práve nachádzame a utekaaaaať).
Máme už s dievkami svoje cestovateľské zvyky a odkedy máme aj nášho macocha (ktorý sa občas tiež skryje v lese), cestujeme ďalej a jednoduchšie, nakoľko dvaja dospelí sú predsa len viac ako jeden. Ale to je všetko, čo viem z matematiky. Dievky presne vedia, čo si zbaliť, majú svoje ruksačiky, svoje zvyky, cestu zvládajú lepšie ako my veľkáči. A hlavne sa veľa učia. Ak je niečo prirodzený homeschooling, tak je to isto cestovanie. Od jazykov, cez zvieratá, príbehy, stretávanie sa s novými ľuďmi, neobvyklé situácie, nové chute, iná fauna a flóra, iné svety. Svety bez telky, tabletov. Svety naozajstné.
Je Londýn v Paríži?
Síce si mýlia, čo je čeština a čo angličtina, niekedy si myslia, že Londýn je v Paríži a Slovensko v Anglicku, ale ale vedia niekoľkými rečami pozdraviť, poďakovať a ešte všeličo bárčo a nekonečne ich štve, že nerozumejú všetkému, čo v cudzej krajine započujú a to v nich prebúdza zvedavosť. A zvedavosť celkom jednoznačne považujem za najlepšiu cestu k vzdelaniu, k chuti učiť sa a spoznávať nové. Neviem ako vy, ale mňa by veľmi potešilo, keby boli naše dievky vzdelané (nie len preto, aby mali potom dobrú prácu a veľa zarábali a ja by som svoje cesty ukončila v naozaj luxusnom a drahom domove dôchodcov).
Dievky nemajú predsudky, keď vidia iného človeka, je pre nich bežné podať si ruku s človekom akejkoľvek pleti, národnosti, mužovi v sukni s nalakovanými nechtami, úplne potetovanej krásnej pani dôchodkyni fajčiacej čerstvo naplnenú fajku, párik gayov na svadobnej ceste sediaci pri vedľajšom stole nie je pre naše dievky nič zvláštne. Chcú poznať príbehy tých ľudí, chcú sa naučiť ďalšie slová a vidieť viac. Aj keď už často my dospeláci padáme na hubu. My na otázky prečo odpovedáme až do odpadnutia. Ak je macoch v lese, robím to ja. Hahaha.
A samozrejme chcú ísť na každé ihrisko a je im sakriš úplne jedno, že všade okolo toho ihriska je Thajsko a nádhery sveta. Nie, ony chcú ihrisko. A niekedy ma z toho ide picnúť, lebo veď ja som premotivovaná mater a chcem im ukázať iné veci ako húpačku (i keď tie thajské, čo sa húpete nad morom sú o dosť lepšie ako tie za Auparkom)…ale poviem vám, vďaka za tie ihriská po celom svete. Aspoň z tej premotivovanosti nevyhorím úplne a môžem si dať kafe, vyložiť nohy…a čakať, kým sa mi dzeci zase pohádajú…
View this post on Instagram
Čo je najlepšie na celom Škótsku?
Nejaký domased mi raz dal maličkého chrobáčika do hlavy: “Načo cestuješ s deťmi, veď aj tak si to nebudú pamätať.” Chrobáčik bol však razom fuč. Pretože mi okamžite došlo, že to je to nepochopenie…to je presne to maličké nepochopenie cestovania. Nejde o to, zbierať spomienky. Ide o to byť tu a teraz. Spolu. Žiť pre ten silný nenapodobiteľný spoločný okamih, kedy stojíte na škótskej pláži na konci novembra, naobliekaní ako snehuliaci a pozeráte na more. Vtedy som sa aj rozplakala. Nikdy som nevidela more v zime. Dievky mi stisli ruky a jedna z nich sa opýtala: “Plačeš preto, lebo je to krásne?” A ja som naozaj plakala preto, lebo to bolo krásne. Lebo sme boli na pár sekúnd iba my a krása. A potom som im vybozkávala ruky. Tam a vtedy.
A teraz, po dvoch rokoch, keď som sa ich opýtala, že čo sa im najviac páčilo na Škótsku (kde mal promócie ich strýko, ten môj malý brat, s ktorým sme sa obkopávali v aute cestou do Juhošky a štvali rodičov). Povedali, že tie červené šaty, čo mali oblečené a to, že mali na ovocí v reštaurácii čokoládu. Áno aj to je Škótsko.
A prečo teda cestovať s deťmi?
Nuž, už teraz si predstavujem, ako budem prať to prádlo, keď sa pozajtra vrátime z našej jednoizbovej chatičky… Aj som mala včera chuť ujsť do lesa. Ale…sme tu spolu. Potom bude veľa práce, život od – do a iné šialenstvá reality. A predvčerom sme prešli spolu tých 11 kilometrov na to Popradské pleso, ja mám vyťahané ruky po kolená, ako som dievky zachraňovala pred pádmi a som nekonečne pyšná na ich turistický výkon a sklamaná z môjho nedostatku informácii o expedíciách na Mount Everest. Musím si doštudovať.
Ale ten moment, tam a vtedy, kedy sa dievča naše rozhliadlo okolo seba a zakričalo: “Wow, mami, ja vidím hory zblízka!” Bol tam a vtedy a jeho jednoduchosť a múdrosť ma nabáda zorganizovať nejaký ďalší výjazd.
Prečo cestovať s deťmi? Neviem. Ja to len cítim. My to cítime. Je to náš iný čas. Ale náš. A stojí to za to. Veď najkrajšie na celej túre na Popradské pleso bolo čo? Parené buchty s lesným ovocím.
A potom ich detiská naše milované nechaj doma! Nedá sa.
Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte, prosím, na [email protected]. Ak máte super cestovateľský príbeh, recenziu, reportáž či blog a chcete sa o svoje zážitky podeliť so svetom, nebojte sa nám svoj text poslať na [email protected]. Radi ho zverejníme v sekcii Cestovatelia.
Špeciálne ponuky pre našich čitateľov
- Odporúčame ti aj našu uzavretú Facebook skupinu Pelipecky.sk VIP.
- Naša srdcovka - cestovateľský newsletter, ktorý odoberajú desaťtisíce cestovateľov:
- Výbery z bankomatu zdarma, výhodné kurzy pri cestovaní do zahraničia a cashback u obľúbených značiek získaš exkluzívne cez Pelikán, založ si konto cez Revolut
- Ubytovanie cez Booking.com za kamošské ceny, klikni a vyhľadaj si konkrétnu destináciu.
- Výhodný bus na letisko? Odporúčame ti našich kamošov zo Slovak Lines - bezplatná Wi-Fi, klimatizácia, nástup priamo pri termináli letiska, Viedeň - Bratislava 24-krát denne
